Určite aj vy poznáte ten pocit, keď potrebujete vypadnúť z mesta, na chvíľu zabudnúť na hluk áut, preplnené ulice, ešte plnšie obchodné centrá, vravu ľudí, stres a večné naháňanie sa za niečím. Vtedy má človek pocit, že musí ísť nutne preč, do hôr, na vidiek, proste smer kľud a pohoda. Niekoľko rokov som žila v Buenos Aires a aj toto mesto je po prvotnom nadšení veľmi podobné každému niekoľkomiliónovému mestu: veľa ľudí, veľa smogu, veľa hluku…veľa všetkého. Raz za čas si potrebujete ísť vyvetrať hlavu a keď príde náhodou predĺžený víkend, niet lepšej príležitosti. Ak sa rozhodnete ísť autom, treba podstúpiť tortúru šialených argentínskych ciest so šialenými argentínskymi vodičmi. Ak sa však rozhodnete ísť autobusom, prežijete si len krátkodobejšiu tortúru hlavnej autobusovej stanice Retiro, kde s vami bude čakať ďalších snáď desať tisíc ľudí a potiť sa. Ale ak to prežijete, čaká vás sladká odmena. Autobusy sú veľmi príjemné, so širokými sklápacími sedadlami, kde sa dá pohodlne zdriemnuť a ešte k tomu dostanete niečo sladké pod zub pribalené v malom papierovom vrecúšku. Asi po hodinke sa dostanete z mesta a potom už začína to, po čom ste túžili. Kľud vidieka.
Dedinka San Antonio de Areco
Za provinciami mesta Buenos Aires už začína iná krajina, zvaná la Pampa. Široko ďaleko nebudete vidieť nič iné, len trávnaté pláne, na nich sa pasúce kravy alebo kone. Sem tam nejaký strom, možno dva. A ešte to neskonale modré nebo. Pôjdete hodinku, dve…a stále to isté. Pastviny, kravy, kone a modré nebo. Zdriemnete si. Zobudíte sa po ďalšej hodinke a znova kravy, pastivny a modré nebo. Prečítate si knižku, zjete obsah papierového vrecúška a scenár pri pohľade von z okna sa nemení. To je argentínsky vidiek na najbližších 6 hodín cesty hociktorým smerom z Buenos Aires.
Tento vidiek však v sebe skrýva určitý, pre nás európanov neznámy svet. Nenájdete tam nijaké malebné dedinky v údolí, s kostolíkom a dreveničkami ako to býva zvykom u nás. Žiadne lesy, lúky, hornaté plochy. Skôr vás zarazí nemalebnosť tých dediniek, túlavé psy a ošarpané budovy postavené z kadejakých tehál. Nedajte sa však odradiť. Pravý vidiek sa nachádza na mieste zvanom „estancia“, po našom ranč alebo farma. Tie sa nachádzajú niekoľko desiatok kilometrov za ošarpanými dedinami. A tam nájdete to, čo pri hektickom živote v meste raz za čas potrebujete. Kľud, láskavoť, prírodu a more priestoru.
Na estanciách nikdy nevidíte, kde je ich koniec a ich začiatok. Niekedy sú to stovky a tisícky hektárov pastvín, na ktorých sa preháňajú gaučovia.
Keď sa v Južnej Amerike povie slovo „gaučo“, hneď každý vie o koho sa jedná. Keď som toto slovo počula prvý krát ja, predstavila som si bruchatého chlapa v trenkách a tielku, vyvaľujúceho sa na gauči a prepínajúceho kanály na diaľkovom ovládači. Chvíľu som preto nechápala, prečo o gaučovi Juhoameričania hovoria s nežnou dávkou nostalgie, ba niekedy až hrdosti.
Gaučovia už od mala
Gaučovia sú pre nich spojenie s históriou, s ich identitou, s prírodou a akousi čistou morálkou. V starých časoch žili gaučovia polo-nomádskym životom, naháňajúc a pasúc stáda dobytka po nekonečných stepiach la Pampy, Patagónie a v oblastiach Gran Chaca. Pojem gaučo, po španielky el gaucho, poznajú nielen v Argentíne, ale aj na juhu Čile, v Paraguaji, Uruguaji a dokonca aj v južnej časti Brazílie. Boli to jednoduchí pastieri, preháňajúci sa na svojich koňoch na pastvinách, žijúci jednoduchým životom v úzkom spojení s prírodou a svojimi zvieratami. Pásli dobytok pre mäso a kožu, oblečení do širokých nohavíc s kožennými vybíjanými opaskami, cez plecia prehodené pončo a na hlave nosili klobúk alebo baretku.
Jarmok v Tapalque
Dnes je tento sladký slobodný život už len mýtom, akousi legendou, o ktorej sa píšu básne. Jednu z najznámejších gaučovských balád napísal José Hernandéz, slávny argentínsky básnik a vedia ju recitovať od detí po dospelých všetci Argentínčania. Ako bolo pre nás povinné naučiť sa „Mor ho“, pre argentínčanov je „Martín Fierro“ základom všeobecného literárneho vzdelania. Opisuje krásu trávnatých stepí, krehkosť jednoduchého a nezávislého života obyčajného gauča, ktorému boli jeho práva odobraté po vyhlásení argentínskej nezávislosti. Pôda sa začala skupovať, rozdeľovať a gaučovia boli nútení ísť bojovať do légií proti indiánom alebo pracovať pre statkárov. V našom storočí už títo semi-nomádski pastieri neexistujú, zostala po nich len tá nostalgia za dávnymi časmi.
Kontrola dobytka na estancii La Isolina
Terajší gaučovia sú iní. Slobodu cítia asi akurát tak pri cvale na koni. Pracujú pre majiteľov pozemkov, starajú sa o ich domy, dobytok, kone, pastviny a na statkoch robia celé ich rodiny. Veľa krát som zažila, že v kuchyni pracovali dcéry, pri dobytku synovia, učiac sa od svojich otcov tajomstvá gaučovského remesla a pri tom niektorí mali ledva 13 rokov. Na koni jazdia od veku 2 rokov a ide im to snáď lepšie ako chodiť po svojich. Svojich pánov volajú „patrón“ a keď som sa im do cesty priplietla ja, bola som „seňorita“. Sú pokojní, mĺkvi, vážni a na prví pohľad pozerajú do skôr do zeme ako vám do očí. Na otázky odpovedajú len áno, alebo nie. Avšak neskôr, keď si sa s vami podelia o mate, silný zelený čaj, a ponúknu vám kusisko hovädzieho mäsa pečeného na ohni, vedia sa aj usmiať. Sú to skôr tí chudobní gaučovia, bez vlastného majektu, s trošku tmavšou pleťou a hustými tmavými vlasmi.
La Isolina
Na druhej strane, biely gaučo, teda patrón, alebo majiteľ pôdy, býva veľmi výrečný, smejúci sa, vševedúci. Zažila som tárajov a náfukov, ale aj veľmi milých a serióznych statkárov, ktorí vedia meno každého kusu dobytka a poznajú každé steblo trávy na svojich pozemkoch.
Na estancii sa vždy dobre najete, do sýta najazdíte na koňoch, oddýchnete si, nadýchate čerstvého vzduchu. Niekedy vám vedia zorganizovať aj show gaučerskych zručností, či spievania na gitare. Ja som však vždy radšej šla, ak sa vyskytla možnosť, pozrieť si pravý jarmok so všetkými súťažami, predajom popruhov, klobúkov, šatiek, baretiek zvaných boina, nožíkov a iných potrebností. Tam vidno, ako sa móda gaučov zmenila. Pončo nahradila košeľa, za pásom sa nosia krásne vybíjané nože a obyčajné handrové kapce nahradili koženné čižmy. Je to ako ísť na folklórne slávnosti do Východnej, len tu sa jazdí na koňoch, popíja mate, a miesto fujary počuť krásne balady rozprávané v rytme gitary. Je to starý gaučersky popevný štýl zvaný „payada“, niečo ako recitovanie v rytme gitary.
La Pampa z autobusu
Víkend preletí rýchlo, ako vietor vo vašich vlasoch, keď cválate na koni po nekonečných pastvinách, popri dobytku do západu slnka. Mladý gaučo vám prichytí koňa, kým z neho zosadáte a vy viete, že sa tá rozprávka o krásnom argentínskom vidieku pomaly končí. Vtedy sa máte chuť vykašľať na celý svet a ísť okúsiť život spätý s prírodou, tak ako ho žil hrdina Hernandézových básní Martín Fierro. Dať si na hlavu boinu, za pás blýskavý nožík a dať sa s vetrom znova o preteky pri načúvaní trávnatých stepí argentínskej la Pampy.
Zostali mi na to všetko krásne spomienky. Spomínam si na Edivalda, čílskeho gauča žijúceho na estancii Farallón Negro v Patagónii, ktorý ma ako prvý učil jazdiť na koni a brodiť sa riekou. Spomínam si na Gabriela, ktorý zanechal život v Buenos Aires, teraz šľachtí kone v okolí Tandilu a naučil ma jazdiť na koni bez sedla. Spomínam si na neuveriteľný príbeh lásky mladého gauča Fernanda, ktorý náhodou posielal smsku kamarátovi a dostala ju omylom Laura, žijúca asi 1500 km ďaleko. Z jednej smsky sa vyvinulo manželstvo a teraz obaja pomáhajú na estancii pri San Antoniu de Areco, dve hodiny od Buenos Aires. S nimi som prvý krát pohnala koňa do trysku a tam sa mi zdalo, že zastaneme až na konci sveta.
Mate sa pije po celý deň
Nikdy nezabudnem na ten pocit úžasnej nekonečnosti priestoru, na krásu a jednoduchosť tamojšej prírody a láskavosť ľudí žijúcich v spojení s ňou. Práve v nich žijú tie gaučovské balady, s nimi som objavila nádheru ich vidieka a porozumela jej. Dúfam, že ju objavíte aj vy, keď sa raz zatúlate za Buenos Aires, hľadajúc stratený svet starých gaučov.
Určite aj vy poznáte ten pocit, keď potrebujete vypadnúť z mesta, na chvíľu zabudnúť na hluk áut, preplnené ulice, ešte plnšie obchodné centrá, vravu ľudí, stres a večné naháňanie sa za niečím. Vtedy má človek pocit, že musí ísť nutne preč, do hôr, na vidiek, proste smer kľud a pohoda. Niekoľko rokov som žila v Buenos Aires a aj toto mesto je po prvotnom nadšení veľmi podobné každému niekoľkomiliónovému mestu: veľa ľudí, veľa smogu, veľa hluku…veľa všetkého. Raz za čas si potrebujete ísť vyvetrať hlavu a keď príde náhodou predĺžený víkend, niet lepšej príležitosti. Ak sa rozhodnete ísť autom, treba podstúpiť tortúru šialených argentínskych ciest so šialenými argentínskymi vodičmi. Ak sa však rozhodnete ísť autobusom, prežijete si len krátkodobejšiu tortúru hlavnej autobusovej stanice Retiro, kde s vami bude čakať ďalších snáď desať tisíc ľudí a potiť sa. Ale ak to prežijete, čaká vás sladká odmena. Autobusy sú veľmi príjemné, so širokými sklápacími sedadlami, kde sa dá pohodlne zdriemnuť a ešte k tomu dostanete niečo sladké pod zub pribalené v malom papierovom vrecúšku. Asi po hodinke sa dostanete z mesta a potom už začína to, po čom ste túžili. Kľud vidieka.
Na estancii pracuje celá gaučova rodina
Za provinciami mesta Buenos Aires už začína iná krajina, zvaná la Pampa. Široko ďaleko nebudete vidieť nič iné, len trávnaté pláne, na nich sa pasúce kravy alebo kone. Sem tam nejaký strom, možno dva. A ešte to neskonale modré nebo. Pôjdete hodinku, dve…a stále to isté. Pastviny, kravy, kone a modré nebo. Zdriemnete si. Zobudíte sa po ďalšej hodinke a znova kravy, pastivny a modré nebo. Prečítate si knižku, zjete obsah papierového vrecúška a scenár pri pohľade von z okna sa nemení. To je argentínsky vidiek na najbližších 6 hodín cesty hociktorým smerom z Buenos Aires.
Tento vidiek však v sebe skrýva určitý, pre nás európanov neznámy svet. Nenájdete tam nijaké malebné dedinky v údolí, s kostolíkom a dreveničkami ako to býva zvykom u nás. Žiadne lesy, lúky, hornaté plochy. Skôr vás zarazí nemalebnosť tých dediniek, túlavé psy a ošarpané budovy postavené z kadejakých tehál. Nedajte sa však odradiť. Pravý vidiek sa nachádza na mieste zvanom „estancia“, po našom ranč alebo farma. Tie sa nachádzajú niekoľko desiatok kilometrov za ošarpanými dedinami. A tam nájdete to, čo pri hektickom živote v meste raz za čas potrebujete. Kľud, láskavoť, prírodu a more priestoru.
Postruhy a sedlá na jarmoku v Tapalque
Na estanciách nikdy nevidíte, kde je ich koniec a ich začiatok. Niekedy sú to stovky a tisícky hektárov pastvín, na ktorých sa preháňajú gaučovia.
Keď sa v Južnej Amerike povie slovo „gaučo“, hneď každý vie o koho sa jedná. Keď som toto slovo počula prvý krát ja, predstavila som si bruchatého chlapa v trenkách a tielku, vyvaľujúceho sa na gauči a prepínajúceho kanály na diaľkovom ovládači. Chvíľu som preto nechápala, prečo o gaučovi Juhoameričania hovoria s nežnou dávkou nostalgie, ba niekedy až hrdosti.
Gaučovia sú pre nich spojenie s históriou, s ich identitou, s prírodou a akousi čistou morálkou. V starých časoch žili gaučovia polo-nomádskym životom, naháňajúc a pasúc stáda dobytka po nekonečných stepiach la Pampy, Patagónie a v oblastiach Gran Chaca. Pojem gaučo, po španielky el gaucho, poznajú nielen v Argentíne, ale aj na juhu Čile, v Paraguaji, Uruguaji a dokonca aj v južnej časti Brazílie. Boli to jednoduchí pastieri, preháňajúci sa na svojich koňoch na pastvinách, žijúci jednoduchým životom v úzkom spojení s prírodou a svojimi zvieratami. Pásli dobytok pre mäso a kožu, oblečení do širokých nohavíc s kožennými vybíjanými opaskami, cez plecia prehodené pončo a na hlave nosili klobúk alebo baretku.
Dnes je tento sladký slobodný život už len mýtom, akousi legendou, o ktorej sa píšu básne. Jednu z najznámejších gaučovských balád napísal José Hernandéz, slávny argentínsky básnik a vedia ju recitovať od detí po dospelých všetci Argentínčania. Ako bolo pre nás povinné naučiť sa „Mor ho“, pre argentínčanov je „Martín Fierro“ základom všeobecného literárneho vzdelania. Opisuje krásu trávnatých stepí, krehkosť jednoduchého a nezávislého života obyčajného gauča, ktorému boli jeho práva odobraté po vyhlásení argentínskej nezávislosti. Pôda sa začala skupovať, rozdeľovať a gaučovia boli nútení ísť bojovať do légií proti indiánom alebo pracovať pre statkárov. V našom storočí už títo semi-nomádski pastieri neexistujú, zostala po nich len tá nostalgia za dávnymi časmi.
Terajší gaučovia sú iní. Slobodu cítia asi akurát tak pri cvale na koni. Pracujú pre majiteľov pozemkov, starajú sa o ich domy, dobytok, kone, pastviny a na statkoch robia celé ich rodiny. Veľa krát som zažila, že v kuchyni pracovali dcéry, pri dobytku synovia, učiac sa od svojich otcov tajomstvá gaučovského remesla a pri tom niektorí mali ledva 13 rokov. Na koni jazdia od veku 2 rokov a ide im to snáď lepšie ako chodiť po svojich. Svojich pánov volajú „patrón“ a keď som sa im do cesty priplietla ja, bola som „seňorita“. Sú pokojní, mĺkvi, vážni a na prví pohľad pozerajú do skôr do zeme ako vám do očí. Na otázky odpovedajú len áno, alebo nie. Avšak neskôr, keď si sa s vami podelia o mate, silný zelený čaj, a ponúknu vám kusisko hovädzieho mäsa pečeného na ohni, vedia sa aj usmiať. Sú to skôr tí chudobní gaučovia, bez vlastného majektu, s trošku tmavšou pleťou a hustými tmavými vlasmi.
Plachý pohľad mladého gauča
Na druhej strane, biely gaučo, teda patrón, alebo majiteľ pôdy, býva veľmi výrečný, smejúci sa, vševedúci. Zažila som tárajov a náfukov, ale aj veľmi milých a serióznych statkárov, ktorí vedia meno každého kusu dobytka a poznajú každé steblo trávy na svojich pozemkoch.
Na estancii sa vždy dobre najete, do sýta najazdíte na koňoch, oddýchnete si, nadýchate čerstvého vzduchu. Niekedy vám vedia zorganizovať aj show gaučerskych zručností, či spievania na gitare. Ja som však vždy radšej šla, ak sa vyskytla možnosť, pozrieť si pravý jarmok so všetkými súťažami, predajom popruhov, klobúkov, šatiek, baretiek zvaných boina, nožíkov a iných potrebností. Tam vidno, ako sa móda gaučov zmenila. Pončo nahradila košeľa, za pásom sa nosia krásne vybíjané nože a obyčajné handrové kapce nahradili koženné čižmy. Je to ako ísť na folklórne slávnosti do Východnej, len tu sa jazdí na koňoch, popíja mate, a miesto fujary počuť krásne balady rozprávané v rytme gitary. Je to starý gaučersky popevný štýl zvaný „payada“, niečo ako recitovanie v rytme gitary.
Víkend preletí rýchlo, ako vietor vo vašich vlasoch, keď cválate na koni po nekonečných pastvinách, popri dobytku do západu slnka. Mladý gaučo vám prichytí koňa, kým z neho zosadáte a vy viete, že sa tá rozprávka o krásnom argentínskom vidieku pomaly končí. Vtedy sa máte chuť vykašľať na celý svet a ísť okúsiť život spätý s prírodou, tak ako ho žil hrdina Hernandézových básní Martín Fierro. Dať si na hlavu boinu, za pás blýskavý nožík a dať sa s vetrom znova o preteky pri načúvaní trávnatých stepí argentínskej la Pampy.
Postruhy a sedlá na jarmoku v Tapalque
Zostali mi na to všetko krásne spomienky. Spomínam si na Edivalda, čílskeho gauča žijúceho na estancii Farallón Negro v Patagónii, ktorý ma ako prvý učil jazdiť na koni a brodiť sa riekou. Spomínam si na Gabriela, ktorý zanechal život v Buenos Aires, teraz šľachtí kone v okolí Tandilu a naučil ma jazdiť na koni bez sedla. Spomínam si na neuveriteľný príbeh lásky mladého gauča Fernanda, ktorý náhodou posielal smsku kamarátovi a dostala ju omylom Laura, žijúca asi 1500 km ďaleko. Z jednej smsky sa vyvinulo manželstvo a teraz obaja pomáhajú na estancii pri San Antoniu de Areco, dve hodiny od Buenos Aires. S nimi som prvý krát pohnala koňa do trysku a tam sa mi zdalo, že zastaneme až na konci sveta.
Nikdy nezabudnem na ten pocit úžasnej nekonečnosti priestoru, na krásu a jednoduchosť tamojšej prírody a láskavosť ľudí žijúcich v spojení s ňou. Práve v nich žijú tie gaučovské balady, s nimi som objavila nádheru ich vidieka a porozumela jej. Dúfam, že ju objavíte aj vy, keď sa raz zatúlate za Buenos Aires, hľadajúc stratený svet starých gaučov.
Text: Petra Hašová
