hovorí sprievodca CK BUBO Adrián Drugda, ktorý sa momentálne špecializuje na Latinskú Ameriku.
Čo vás priviedlo k práci sprievodcu?
Podnet vzišiel od mojich rodičov. Vždy som túžil po práci v zahraničí, ale nikdy som nevedel, čo by som tam chcel konkrétne robiť. A moji rodičia mi navrhli: „Prečo neskúsiš povolanie sprievodcu? Hodilo by sa ti. Pracuješ ako učiteľ angličtiny, ide ti dobre komunikácia s inými ľuďmi, rád cestuješ.” A tak som poslal svoj životopis a motivačný list do cestovnej kancelárie BUBO. Uviedol som svoje skúsenosti z predchádzajúcej práce v televízii či z učenia angličtiny alebo z dvoch študentských pobytov v USA. Priveľa som si od toho nesľuboval, pretože každý rok sa o prácu sprievodcu v BUBO uchádza okolo tristo záujemcov a vyberú dvoch-troch. No vybrali ma. Splnil sa mi sen pracovať a cestovať zároveň. Získal som možnosť ostať v spojení so Slovenskom, robiť mu dobré meno a zároveň pracovať vo svete. Dokonca nie na jednom mieste, ale na mnohých naraz.
Čo vás lákalo na práci v cudzine?
Odjakživa ma to do zahraničia ťahalo. Asi aj preto, že časť rodiny je už roky emigrovaná vo svete. Máme príbuzných v Kanade, Rakúsku, Holandsku, v Anglicku, Alžírsku. Okrem toho ma vždy bavili cudzie jazyky. Po tom, ako som v rokoch 2005 a 2006 pobudol ako študent v USA, ma veľmi lákalo vrátiť sa tam. Chcel som porovnávať kultúry, ľudí, ich správanie a spôsob života. Túžil som získať nadhľad. Myslím si, že najmä pre mladého človeka je súčasťou jeho vývoja. Okrem toho pre mňa ako učiteľa angličtiny nebola na Slovensku optimálna situácia. Zarábal som päťsto euro mesačne a bolo mi jasné, že ma to neuživí. Chcel som však ostať pri cudzích jazykoch a popritom cestovať a spoznávať svet.
Na akom princípe funguje práca sprievodcu poznávacích zájazdov?
Väčšinou dostaneme konkrétnu ponuku na šnúru zájazdov od nášho supervízora Jožka Zelizňáka. Ak máme o ňu záujem, vezmeme ju. Ak nie, preberieme s ním, čo ďalej nám môže ponúknuť. Takmer vždy fungujeme systémom šnúry s výnimkou zájazdov na mieru, ktoré taktiež robíme. Neoplatí sa po každom jednom-dvoch odsprevádzaných zájazdov vracať sa na Slovensko. Vždy ostaneme v danom regióne minimálne dva-tri mesiace a ďalej ho spoznávame. BUBO je známe tým, že klienti chodia za nami a my si ich vyzdvihneme až na letisku, kam ich potom odprevadíme. Je tomu tak kvôli časovým posunom, ktoré by sme museli neustále prekonávať. Trávili by sme ešte viac času na letiskách a v lietadle. Pamätám si, že v roku 2011 som aj napriek tomu absolvoval cez 40 letov. Teda je praktickejšie byť „doma” v krajine zájazdu.
Aké vlastnosti musí mať sprievodca, aby bol „dobrým sprievodcom”?
Je ich niekoľko. Podľa mňa je najdôležitejšia empatia. Sprievodca by mal rozumieť ľuďom a snažiť sa ich pochopiť. Z empatie vychádza akási ľudskosť, záujem spoznať klientov a spolupracovať s nimi ako rovnocenný partner. Nemal by fungovať ako robot, ale ako člen kolektívu a zároveň byť tým, ktorý za všetko zodpovedá a pozná krajinu. Dôležitá je komunikatívnosť, tvorivosť, príjemné vystupovanie a aj určitá osobnosť. Mal by sa vedieť postaviť pred skupinu a rázne nastoliť pravidlá. Neraz sú totiž na zájazde väčšie skupiny a ak raz nad nimi sprievodca stratí kontrolu, ťažko ju získa naspäť. Mal by mať zájazd od začiatku až po koniec pod kontrolou. Okrem toho by mal dôverne poznať región, v ktorom sprevádza, vedieť, čo je v ňom nebezpečné, poznať miestne tradície, históriu, kultúru, jedlo a pikošky. Práve pikošky ľudí najviac zaujímajú. Nezaujíma ich, keď v autobuse hodinu do mikrofónu odrapkávam čísla. Chcú vedieť zaujímavosti, to, čo som sám v danej oblasti prežil. Chcú zážitky. Počuť, aj prežiť. To sa im snažím dávať.
Ako dlho pracujete ako sprievodca pre BUBO a na čo sa špecializujete?
Sprievodcom pre BUBO som vyše troch rokov. Odsprevádzal som viaceré krajiny, najmä juhovýchodnú Áziu, Čínu a jej priľahlé regióny, Južnú Kóreu, Japonsko. V Európe 15 krajín, hlavne Škandináviu. Spojené štáty, Kanadu. Aktuálne sa špecializujem na centrálnu Ameriku – od Mexika až po Panamu. Momentálne som až do začiatku marca doma na Slovensku a potom odchádzam sprevádzať zájazdy hlavne v Mexiku, ku ktorému mám veľmi pozitívny vzťah.
Čím je tento región špecifický?
Z viacerých dôvodov. Jedným je dominujúci španielsky jazyk, ktorý je nádherná reč. Okrem toho práve táto oblasť – Mexiko, Guatemala, El Salvador, Honduras atď – je domovom najstaršej americkej kultúry – Mayov. Fascinuje ma ich bohatá história, prarodisko vyspelých civilizácií starých tisícky rokov. Okrem toho sú tam veľmi milí ľudia. Mám aj osobný dôvod svojej náklonnosti – moja snúbenica je Mexičanka.
Mexiko bolo nedávno pasované za najnebezpečnejšiu krajinu sveta. Je to pravda?
Nesúhlasím s onálepkovaním, že Mexiko je nebezpečná krajina. V prvom rade si treba uvedomiť, že Mexiko je 40-krát väčšie ako Slovensko. Je rozdelené na obrovské množstvo regiónov a medzi jednotlivými regiónmi panujú veľké rozdiely. Na severe krajiny sa napríklad pije margarita, na juhu pomaly ani nevedia, čo to margarita je. Určité zóny, napríklad severný štát Chihuahua pri hraniciach s Novým Mexikom a Texasom, sú nebezpečné kvôli narkotraficizmu. Ale potom sú mexické štáty ako napríklad Sonora, a to je absolútne pokojná oblasť, hoci tiež pohraničná. Nebezpečenstvo sa týka pohraničných oblastí, a to kvôli drogám a drogovej mafii. Navštívil som Mexiko nespočetne krát a nikdy sa mi nič zlé nestalo. Dokonca som bol v Tijuane, jednom z najnebezpečnejších miest, ktoré je pri hraniciach s americkým San Diegom a nemal som pocit nebezpečia. Leteli sme so snúbenicou odtiaľ do jej rodného mesta Hermosio a jediné, čoho sme sa báli bolo, že nestihneme let. Strach z Mexika je pritiahnutý za vlasy. Mohli by sme špekulovať, či Mexičania nie sú dokonca najpriateľskejší národ z celej Latinskej Ameriky.
A čo iné krajiny?
Sú bezpečné krajiny, aj nebezpečné. Medzi tie riskantnejšie patrí napríklad El Salvador, ktorý je najľudnatejšou krajinou v celom latinskoamerickom regióne. Mnoho ľudí odtiaľ uteká do USA a americká vláda ich zasa vracia naspäť. Celá krajina je pomerne nepokojná a má dosť zlú infraštruktúru. Máte problém zohnať tu napríklad taxík. Hoci sú tam krásne čierne pláže, nie sú turistické, sú verejné, lebo v spojení s turizmom do krajiny veľké dávky peňazí netečú. Neodporúčam do nej cestovať na vlastnú päsť. V rámci zájazdov je však plná zážitkov. S našimi klientmi chodíme na pláž k domácim, kde im naservírujú čerstvý kokosový orech alebo nalovené morské plody. Nie celkom bezpečný pre single cestovateľov je aj Honduras, pokiaľ nie sú pripravení. Hovorí sa to aj o Guatemale, ale s tým už nesúhlasím. Guatemala je veľmi príjemná krajina Mayov. Spolu s Mexikom patrí medzi najvďačnejšie krajiny regiónu v spojitosti s pôvodným obyvateľstvom. Samozrejme, pochodovať sám uprostred horšej štvrte v Guatemala City je veľmi nerozumné. (smiech). Krajiny ako Panama či Kostarika? To sú bohaté krajiny, v mnohom podobné Európe. Nenájdete tu toľko tradičnej kultúry, skôr prírodné krásy a pohodlie, na ktoré sme zvyknutí.
Lúpeže a prepadnutia sú vraj v Latinskej Amerike na dennom poriadku.
Celkovo v Strednej a Južnej Amerike je na rozdiel od mierumilovnej a preduchovnelej juhovýchodnej Ázie naša biela tvár lákadlom pre zlodejov. Vo východnej Ázii si belochov vážia troška viac. V Latinskej Amerike sa môže prihodiť, že na vás neraz pokrikujú „gringo”, čo hanlivo znamená Američan, pretože pre nich sú všetky biele tváre Američania. Kolegovi sa stalo, že domáci nafingoval epileptický záchvat a v chaose situácie kolegovi odrazu niekto potiahol kameru a ďalšiu elektroniku. Treba si, skrátka, dávať pozor a zbytočne nepokúšať šťastie drahou technikou či šperkami.
Sprevádzali ste v juhovýchodnej Ázii, teraz sa venujete Latinskej Amerike. Ktorú oblasť by ste odporučili ľuďom, ktorí sa vyberú na zájazd po prvýkrát?
Platia isté pravidlá. Ak sú ľudia duchovnejšie založení a majú blízko k náboženstvám ako budhizmus, prípadne sú konzervatívnejší, odporúčam im navštíviť východnú Áziu. Napríklad Thajsko, Kóreu, Japonsko. Neskôr chudobnejšiu Kambodžu, kde si treba dávať pozor na to, čo jeme. Myslím, že treba mať veľa naštudované pre pochopenie tejto zložitej krajiny a hlavne jej histórie. Tiež vo všeobecnosti sa odporúča navštíviť najskôr východnú Čínu a až potom Japonsko. Myslím, že Japonsko je ešte o krok vpred, tak aby potom ľudia neboli sklamaní. Samozrejme, Tibet je iný príbeh. Ak naopak, milujú tanec, temperament a určitú uvoľnenosť na uliciach, neprekáža im hluk v krčmách, potom je jasná voľba Latinská Amerika. Ale aj medzi jednotlivými krajinami v jednom regióne sa nájdu obrovské rozdiely. Ja vnímam napríklad veľký rozdiel medzi Panamou a Guatemalou. Guatemala je mayská krajina, asi 80 % obyvateľstva sú Mayovia a má tisícročnú tradíciu, zatiaľ čo napríklad Panama či Kostarika sú, ako som už spomínal, viac európske.
Na aký skutočne neobyčajný zážitok zo zájazdov si spomínate?
Bolo ich viac, ale jeden z tých, na ktoré asi nikdy nezabudnem, je zo zájazdu v Kambodži. Mali sme sa v období dažďov plaviť po vcelku divokej rieke Tonle Sap, ktorá sa pri meste Phnom Penh vlieva do hlavného koryta Mekongu. Práve na tomto mieste sa prihodilo, že lodivod nezvládol vyparkovávanie našej drevenej lode z prístavu, stiahol nás prúd a v plnej rýchlosti sme vrazili bokom do čela veľkej – odparkovanej lode. Dodnes si pamätám otázku od klientov: „Adrián, myslíš, že narazíme do tej lode pred nami?” Vtedy som nemal ani tušenia, ale jedno mi všetko nebolo. Po zrážke ostala v boku našej lode diera, našťastie asi pol metra nad bodom ponoru. Predstava, že vyše tridsať ľudí by sa potopilo s loďou, čo sa pokojne mohlo stať, ak by bola diera nižšie, bola hrozná. Navyše sa zaseklo kormidlo. Situáciu sme napokon bez ujmy zvládli a potom sme dokonca zamierili do reštaurácie s príznačným názvom Titanic, (smiech). Bolo úžasné pozorovať, ako boli klienti najprv šokovaní, vystresovaní a napokon sa práve tento zážitok stal jedným z „highlightov” celého zájazdu. Samozrejme, že takéto nečakané zážitky do programu zájazdov nepíšeme (smiech).
Zaskočilo vás niekedy niečo na cestách?
Zažil som jeden obrovský kontrast. V roku 2011 som mal sprievodcovskú šnúru na chudobnej Kube a počas mesiacov, ktoré som tam strávil, som sa dostal pod kožu kubánskej mentalite. V rámci pracovných povinností som si „odskočil” odsprevádzať jeden zájazd na Havaj. Príchod do Honolulu bol nefalšovaným šokom, pretože bol v ostrom kontraste s tým, čo som zažíval na Kube. Prvé dni som pociťoval odpor, pretože som sa z chudoby dostal do neskutočne konzumného spôsobu života. A potom som sa vrátil z luxusu naspäť medzi prázdne regále chudobných kubánskych obchodíkov. Tento skok z jednej z najchudobnejších krajín Latinskej Ameriky do najkomerčnejšieho kúta USA ma zaskočil. Pripomínalo mi to rozprávku z Tisíc a jednej noci o chudákovi prezlečenom za sultána.
Máte nejaký súkromný cestovateľský sen?
Mám dva, jeden BUBO organizuje a druhý nie. Jedným z mojich najväčších snov je navštíviť Severnú Kóreu. Podarilo sa mi ocitnúť sa na hraniciach, v tajných tuneloch pod hranicou a videl som o tejto krajine množstvo dokumentov. Od nás tam už bol Ľuboš Fellner, Jožko Zeližňák či Maťo Navrátil. A druhým snom je návšteva Černobyľu na Ukrajine, pretože ma odjakživa zaujímali okolnosti výbuchu, ktorý sa tam v roku 1986 odohral, mesto duchov a to, čo sa môže stať, keď sa ľudské životy berú
s ľahkovážnosťou.
