Ukáže vám mystiku na Islande, úchvatné nórske fjordy či polárnu žiaru. Sprievodkyňa CK BUBO, Martina Čameková.
V dobrom sa o Vás hovorí, že patríte medzi „inventár” CK BUBO. Pracujete tu už siedmy rok. Čo vás priviedlo k tejto práci?
Študovala som nemčinu a švédčinu v odbore prekladateľstvo-tlmočníctvo a ešte počas školy som dostala ponuku zaskočiť ako sprievodkyňa po Škandinávii. V tom čase bola Škandinávia veľmi v kurze a BUBO, ešte ako menšia firma, malo mnoho turnusov, ale málo sprievodcov špecializovaných na túto destináciu. A ja som navyše predtým strávila nejaký čas na študijných pobytoch v Nórsku a Švédsku, preto som tento región dôverne poznala. Najprv som sprevádzala kempingové zájazdy počas letných prázdnin. A po skončení vysokej školy som v BUBO už zostala.
Lákalo Vás cestovanie odjakživa?
Od detstva som chcela veľa cestovať. Ako malá som poznala vlajky všetkých štátov a hlavné mestá sveta. Keď som dostala svoj prvý, detský atlas sveta, naučila som sa tie mestá naspamäť a recitovala som ich. Vedela som, kde sa ktorá krajina nachádza. Nesmierne ma to bavilo.
Kam ste sa vybrali na svoju prvú cestu do zahraničia?
Počas strednej školy sme sa cez letné prázdniny vybrali so spolužiačkou do Škandinávie. Našim mamám z toho vstávali vlasy dupkom.:-) Brigádovali sme asi tri týždne na farme v Nórsku, na kopci, uprostred ničoho. Kálali sme drevo a maľovali okenné rámy. Odtiaľ sme cestovali vlakom do Štokholmu a potom domov.
Čím si Vás Škandinávia získala?
Jedinečnou prírodou. Divokou krajinou. Som veľmi akčný typ, športovo založený. Rada lyžujem a chodím do hôr a ich fjordy, hory, lesy a sneh sú mi blízke. Okrem toho ma odjakživa fascinovalo to, že určitú časť roka majú o polnoci slnko, alebo celú noc svetlo. Túžila som to zažiť. Okrem toho ma fascinujú obrovské vzdialenosti a veľké, pusté krajiny ako Sibír či Aljaška, alebo aj spomínaná Škandinávia. Keď križujete Švédsko alebo Nórsko, tri až sedem hodín idete po jedinej rovnej ceste a za oknami sa mihá neustále to isté: lesy, lesy, lesy.
Akí sú tam ľudia? Hovorí sa, že Severania sú chladní a odťažití…
Sú veľmi fajn, no našinci ich možno budú vnímať ako uzatvorených a introvertných. Koniec koncov, je to pravda. Naozaj takí sú. Ale keď sa s nimi zblížite a skamarátite, sú to priateľstvá na celý život. Ich odstup a odmeranosť pramenia z histórie. Napríklad Švédsko je obrovská krajina a obyvateľstvo je roztrúsené. Švédi žili izolovane na „lazoch” až do nejakého 20. storočia, kedy u nás už dávno prebehol rozvoj a pokrok. Najbližší sused bol vzdialený dva kilometre. Žili izolovane a utiahnuto, nevytvárali si komunity, nepoznali sa a nezdravili sa. Ešte aj dnes je vo Švédsku málo obyvateľov. A žijú pomerne izolovane. Na približne 450 tisíc kilometrov štvorcových tu žije len
9 miliónov ľudí.
Aký je Island? Pre mnohých je to mystická, nepoznaná krajina opradená mýtmi…
Vďaka tomu, že Island je pomerne vzdialený od pevniny, zostal relatívne izolovaný a zachoval si svoju autentickosť a atmosféru. Jednak tu žije veľmi málo ľudí, len 300 tisíc na celom ostrove, a jednak si zachovali svoje tradície. Nie je tu toľko prisťahovalcov ako v Škandinávii, kde ich prilákala liberálna politika. Nekradne sa tu. Islanďania majú odomknuté dvere na domoch a kľúč strčený do zámky z ulice. Ak si na verejných toaletách zabudnete peňaženku s 500 eurami a troma zlatými kreditkami, o štyri hodiny ju tam nájdete. To sa naozaj prihodilo. Ľudia tu žijú na celkom inom leveli. Nežijú ako Vikingovia, v lese a so sekerami v ruke.:-) Sú veľmi moderní, ale na druhej strane, ešte nie sú takí „postihnutí” stresom a zbesilosťou doby ako my. Panuje tam pohoda.
Nesprevádzali ste len po Škandinávii, i keď tá je vašou srdcovečkou. Na akých zájazdoch vás ešte klienti BUBO stretli a stretnú?
Moje portfólio sa rozšírilo, rovnako ako u všetkých ostatných sprievodcov. Tak to v BUBO chodí. Sprevádzala som po Arabskom polostrove v štátoch Omán, Dubaj, Katar, Bahrajn. Aj po Južnej Amerike v štátoch Ekvádor, Peru, Bolívia či v štátoch juhovýchodnej Ázie ako Thajsko, Malajzia, Singapur a Čína. Momentálne však pracujem aj v ofise našej CK, takže už nechodievam na niekoľkomesačné šnúry ako iní sprievodcovia. Orientujem sa najmä na Európu.
Sprievodkyňa-žena. Má to iné ako muž-sprievodca?
Jednoznačne. Keď sa so svojimi 160 centimetrami výšky, mladou tvárou a blond vlasmi postavím pred štyridsiatich klientov, mnohí majú prvý dojem: Táto žaba nás bude sprevádzať?! Samozrejme, že keď sa pred ľudí postaví dvojmetrový sprievodca-muž, vzbudí rešpekt okamžite. Ja musím hrať s celkom inými kartami. Myslím si, že z hľadiska prvého dojmu to majú sprievodkyne zložitejšie. Dôvera a rešpekt sa získavajú ťažšie. Musia klientom ukázať, čo sa v nich skrýva. Dokázať im, že sa vedia o nich postarať. Na druhej strane, ak je sprievodkyňa naozaj dobrá, má vedomosti a skúsenosti, vie si klientov získať za päť minút.:-) Naše sprievodkyne sprevádzajú v destináciach ako Kuba, Južná Amerika či juhovýchodná Ázia, čo sú neraz nie práve najbezproblémovejšie regióny. A za posledné roky získali najlepšie hodnotenie BUBO sprievodcov – tri miesta z prvých piatich – práve ženy. Na jednej strane je byť ženou-sprievodkyňou nevýhoda, pretože klienti alebo partneri si ju môžu zaškatuľkovať ako slabú ženskú. Na druhej strane, ak je naozaj dobrá, vie tento „hendikep” zužitkovať rýchlo vo svoj prospech. Ako sa hovorí, najväčšia sila spočíva v našej slabosti.
Do akej miery využívate pri sprevádzaní ženskú intuíciu?
Pomerne dosť. Pri všetkej skromnosti si myslím, že mám nos na ľudí. Za prvý deň viem odhadnúť klientov. Neraz viem vycítiť, čo ľuďom prekáža, aj keď mi to nepovedia. Keď sa na nich pozriem ráno na raňajkách, zbadám, že včera mali nejaký problém a podobne. Myslím si, že žena možno vedie zájazd trochu inak než muž.
Ako je to s miestnymi partnermi a ľuďmi v daných krajinách? Ako pristupujú k žene-sprievodkyni?
Mohla som to zistiť, keď som sprevádzala po Arabskom polostrove. V moslimských krajinách je postavenie ženy vnímané inak, než ako u nás. Preto sú s tým pre sprievodkyňu-ženu spojené ďalšie úskalia. Arabský polostrov je však veľmi moderný a turizmus je na vysokej úrovni. Keď som prvýkrát prišla do Ománu, ešte bez skupiny klientov, čelila som rozpačitému prístupu. V zmenárni zbadali, že som žena, päť minút ma nechali stepovať pred pultom a premýšľali, či mi peniaze ako žene vôbec zamenia. Ako sprievodkyňa som sa v týchto krajinách tiež stretla s tým, že miestny partner, sprievodca, mal tendencie prevziať a viesť skupinu namiesto mňa. Lebo som žena. Ku mne pristupoval ako k jednému z klientov. Musela som si ho vziať stranou a vysvetliť mu, že pravidlá určujem ja, aj keď som žena a on nie je vo svojej kultúre navyknutý, aby poslúchal ženu. Je to však len otázka zvyku. Máme v každej krajine skvelých lokálnych partnerov, miestnych ľudí, spolupráca medzi nami funguje na vysokej úrovni a máme s nimi kamarátske vzťahy. Ako sprievodkyňa som si musela získať ich dôveru a privyknúť ich na to, že teraz budem do ich krajiny vodiť turistov ja.
Cestujete aj v súkromnom živote?
Áno. Chodievame na dovolenku s priateľom alebo s kamarátmi. No aj v súkromí sa mi stáva, že plánovanie dovolenky kamaráti väčšinou hodia na mňa (smiech). Mám tú výhodu, že v BUBO fungujeme ako jedna veľká „mafia”. Navzájom si so sprievodcami radíme, kam ísť a čo vidieť. Dostávam informácie z prvej ruky, od ľudí, ktorí sa z danej destinácie práve vrátili. Najväčšia sranda je, keď sa vyberiem na dovolenku do nejakej krajiny a stretnem tam našich sprievodcov, s ktorými sme sa na Slovensku nevideli ako je rok dlhý.:-)
Aký je Váš cestovateľský sen?
Strašne ma láka Patagónia a Čile. A Namíbia, pre jej duny, nekonečný piesok a kaňony. A príroda amerických národných parkov.
