Najvyššie položené jazero na svete sa stalo domovom nielen množstva živočíšnych druhov, ale tiež mnohých domorodých kmeňov zahalených legendami. A zatiaľ čo brehy rozľahlej vodnej plochy zažili nespočetné vojny, uprostred jej hladiny našli mnohí ľudia aj bezpečné útočisko
Totorový ostrov má „životnosť“ zhruba dvadsať rokov – postupné opravy ho však udrží na hladine takmer nekonečne dlho.
Titicaca si vďaka netradičnému umiestnenie na Andskéj náhornej plošine Altiplano vo výške 3 812 m n. m. Vyslúžila si titul najvyššie položeného splavného jazera na svete. O vodnú plochu s rozlohou vyše 8 000 km² sa delia Peru a Bolívia a turistov k nej ťahá nielen bohatá flóra a fauna, ale predovšetkým pestrá zbierka pradávnych indiánskych tradícií.
V minulosti bolo jazero sídlom mocných kultúr a národov, z ktorých najviac preslávili Inkovia. Podľa legendy sa z vodných hlbín jedného dňa vynoril zakladateľ inkskej ríše Manco Capac so svojou ženou Mamou Ocllo, načo zamierili do hôr hľadať domov pre svoj ľud. Traduje sa, že po ceste zapichovala do krajiny zlatý prút a usadili sa až v mieste, kde bola pôda dosť kyprá a úrodná. V krajine zasľúbenej potom vzniklo Cuzco, ktoré dodnes mnohí považujú za historické hlavné mesto Peru.
Na úteku pred vojnou
Historici samozrejme prichádzajú s oveľa dôverihodnejšim a menej rozprávkovým výkladom dávnych udalostí: Podľa nich opustili predkovia Inkov oblasť okolo jazera potom, čo sa rozpadli tamojšie veľkej ríše a prepukli krvavé vojny. Svoju cestu do lokality budúceho Cuzca si potom museli tvrdo vybojovať, ale nakoniec vytvorili majestátnu ríšu.
O niekoľko storočí neskôr si ľudia etnika Uru, ohrozovaní bojovnými kmenmi Ajmarov, zvolili tiež „útek“. Na rozdiel od Inkov však neutekali od vody, ale na vodu. Ako skúsení rybári a lovci vodných vtákov si postavili veľké lode a vydali sa v nich na jazero, kde sa následne natrvalo usídlili. Svoje člny potom postupne premenili na plávajúce ostrovy (pozri Magická totora), ktoré na hladine pretrvali po celé stáročia, a Uruovia tak mohli žiť ďaleko od nebezpečnej súše.
Národ temna
Tento záhadný národ sám o sebe tvrdí, že má krv čiernu tak, ako je jazero hlboké, a že nepatrí k bežným ľuďom. Uruovia tu vraj boli už dávno pred nami: vynorili sa z veľkej temnoty, ktorá bola dňom, v časoch, keď panovali svetlé noci. Ale neľakajte sa – bez ohľadu na tradované legendy, ide o veľmi priateľský a usmievavý národ.
Pretože Uruovia nepoznali písmo, nevieme presne, kedy sa z brehov jazera presťahovali na jeho hladinu. K migrácii však pravdepodobne došlo niekedy v 14. storočí. V slobodnej izolácii žil kmeň až do doby, kedy si Peru a Bolívia vodnú plochu rozdelili a jej obyvateľov prinútili „zakotviť“ v zátoke asi pol hodiny cesty motorovým člnom od mesta Puno. Zhruba sedemdesiat ostrovov je tam dodnes pevne zapustených a ukotvených do dna eukalyptovými prúty: Ich obyvatelia ich pospájali tak, aby vznikol veľký ovál s vodným „námestím“ uprostred.
Krok do reality
Plávajúce mestečko má dnes približne dvetisíc obyvateľov a nechýba mu ani základná infraštruktúra vrátane radnice, školy či reštaurácie. Moderný závan vniesli do tradičného spôsobu života tiež solárne panely, ktoré Uruům venoval bývalý peruánsky prezident Alberto Fujimori.
Obchodovanie a styk so suchozemcami nakoniec viedli k obnoveniu vzájomných vzťahov, a dokonca k svadbám s kmeňom Ajmarů, ktoré vyústili v prelínaniu oboch národov. Pôvodným jazykom preto dnes hovorí už len hŕstka Uruov a hranica medzi oboma etnikami je takmer neviditeľná. Ostrovný životný štýl sa však úplne nevytratil a s ním ani dôležité časti kultúrneho odkazu: V pamäti národa sa stále drží pôvodná legenda aj mýty. Súčasná generácia stále spieva piesne v prastarom jazyku, hoci mu vlastne vôbec nerozumejú.
Čaro peňazí
Asi nie je potrebné dodávať, že sa ostrovy Uruov sa stali obľúbenou turistickou destináciou a ich prehliadka patrí takpovediac medzi povinné atrakcie. Návštevu spolu so sprievodným programom vám zaistia desiatky agentúr: Môžete s nimi vyraziť na poldňový výlet, alebo u ochotnej ostrovný rodiny „zakotviť“ napríklad aj na niekoľko dní. Prežiť v tesnej blízkosti spôsob života obyvateľov, spať v ich obydliach, ochutnať miestne špeciality, prezrieť si vnútorné vybavenie, kde si domáci stavajú kuchyne na mieru
Neutíchajúci prúd návštevníkov však podľa očakávaní otriasol pôvodnými hodnotami komunity, ktorá sa tak stále viac spolieha na peniaze z vreciek cestovateľov a pomaly zanevrela na tradičné spôsoby obživy. Mnohí turisti sa preto môžu vrátiť na súš sklamaní, pretože ju namiesto autentického ostrovného života privíta kultúra, ktorá sa prispôsobila potrebám cestovného ruchu. Vďaka nesmiernemu záujmu výletníkov sa však obyvateľom ostrovov žije omnoho lepšie ako v minulosti: Nie sú už tak závislí od rybolovu, ktorý je na jazere Titicaca rok od roku problematickejšie.
Plazivé nebezpečenstvo
Na jazere sa dnes rybárči tak intenzívne, že by Titicaca bez vonkajších zásahov nedokázala svojich obyvateľov uživiť. Pôvodnú rybiu populáciu preto rozšírili o nové druhy dovezené z Argentíny, Kanady a Spojených štátov, ktorým sa vo vysoko položených vodách darí, a rybolov tak naďalej zostáva dôležitým spôsobom obživy.
Oveľa závažnejší problém však predstavuje znečistenie jazera. Rýchlo vznikajúce zástavby v jeho okolí, totiž nemá vybudovanú kanalizáciu, a všetka špina aj splašky teda končia vo vode. Ostrovy Uruov našťastie „kotvia“ dostatočne ďaleko od brehov, takže ich znečistenie zatiaľ neohrozuje. Avšak, ak sa od nich budete blížiť k pevnine, určite si všimnete, že voda získava hnedý odtieň a postupne sa z nej šíri čím ďalej odpudzujúcejšie zápach. Situácia sa navyše podstatne zhoršuje počas dažďov, kedy do jazera steká špina priamo z mestských ulíc.
Zdroj: https://www.stoplusjednicka.cz/
Viac informácií a príspevok autora si môžete pozrieť tu: https://bit.ly/2TOEy70
Foto: Depositphotos
