Stáli sme na vrchole pohoria Cangshan v južnej Číne vo výške 3300 metrov nad morom. Od rána sme prekonali výškový rozdiel vyše tisíc metrov a našliapali dvadsaťtri kilometrov. Zle sa nám dýchalo. Vzduch bol riedky a z chmár sa vynárali ledva viditeľné, zasnežené končiare. Boli sme premočení od ustavičného dažďa.
Spomenul som si na veľkého Maa. V roku 1966 vo veku 73 rokov preplával veľrieku Jang-c´-ťiang, aby dokázal, že je plný síl. Že sa môže postaviť do čela nového politického hnutia, kultúrnej revolúcie, ktorá pripravila o život milióny ľudí.
Ak som ja čosi dokazoval, tak potom iba sebe. Vybral som sa do hôr Cangshan na úpätí Himalájí osláviť osemdesiatku. Cestu pre mňa zorganizoval môj syn, ktorý organizuje cesty po Číne pre mnohých slovákov cestujúcich do Ríše stredu cez svoju cestovnú kanceláriu “Cesty Čínou s Pavlom Dvořákom (www.cestycinou.sk)”.
Malo sa to stať v malej karaváne, v ktorej bola moja žena Daniela, syn Pavel (fotograf a turistický sprievodca po Číne), „trapper“ Yang, ktorý miestne hory pozná ako vlastnú dlaň, dvaja čínski „šerpovia“ – volali sa prečudesne Národný a Letiaci tiger (my sme ich prezývali Bratia Tigre) – a štyri mulice, ktoré vláčili na svojich chrbtoch všetko, čo sme potrebovali.
A ešte aj Yangov malý hotelový psíček… Keď videl, že pán odchádza, pridal sa k nám. Nohy mal krivé ako hokejky, ale nevzdialil sa od Yanga ani na meter. Každý večer padal od únavy, ale zvládol všetko. Mimochodom, hovorová čínština „g“ nevyslovuje, aj meno Yang znie ako Jan, Honzo ako sme ho dôverne volali. Honzo bol zaujímavý človek. V horách sa vyznal dokonale. No nielen v teréne. Zaujíma sa o históriu zabudnutých lokalít. Porozprával nám o nich nesmierne zaujímavé veci.
Bol navyše výborným kuchárom, každý deň nám uvaril skvelé jedlo. Pohybovali sme sa po historickej trase Čajovo – konskej cesty, po ktorej od nepamäti tiahli karavány. Z Číny vychádzali naložené čajom, vracali sa s tibetskými horskými koníkmi.
Je to veľmi slávna cesta, azda len Hodvábna cesta je slávnejšia… V origináli viedla krížom cez celú provinciu Yunnan a jeden koniec viedol do Barmy, a ten druhý až do tibetskej Lhasy. Ciest bolo niekoľko, všetky však boli extrémne namáhavé. Karavany prekonávali množstvo prírodných prekážok, ako boli hlboké rokliny a valiace sa toky horských riek, a prechádzali naozaj rôznorodým podnebím – na juhu začínali v trópoch, v Tibete končili na ľadovcoch. A ešte jedna informácia. Podľa posledných dókazov je čina kolískou farbiacej techniky batikovanie..
Batikovanie tu vzniklo v 1., alebo 2. storočí pred našim letopočtom. Farby na batikovanie vyrábali Ázijci pomocou prírodných látok, získavaných z častí kvetín a stromov. Staroveké vzorky batiky sa našli aj v Japonsku a Indii, kde sa batikovala hlavne bavlna a hodváb. Batikovanie sa do sveta neskôr rozšírilo hlavne obchodnými cestami.
Nás čakala ledva stovka kilometrov a šesť dní pešo s mulicami a koňmi v karavane s Honzom a dvomi pohoničmi z národa Bai v pohorí Cangshan po tibetsko čínskej ceste na úseku Shaxi – Eryuan.
Pohybovali sme sa na pôde provincie Yunnan, ktorá leží na juhu Číny na úpätí Himalájí. Rozlohou a počtom obyvateľstva sa vyrovná mnohej európskej veľmoci. Je to navyše najpestrejšia provincia azda celej Číny, najpestrejšia národnostnými menšinami, faunou a flórou, ale aj zemepisným členením. Siaha od zasnežených päťtisícoviek na hraniciach s Tibetom až po tropické dažďové lesy na hraniciach s Vietnamom a Mjanmarskom (Barmou), k plantážam, kde sa pestuje najlepšia čínska káva.
Honzo mal pre nás prekvapenie: tou istou cestou tiahli proti Číne mongolské vojská, a to aj historickí Tatári, ktorí predtým vyplienili Uhorské kráľovstvo. Vyplienili a odtiahli nevedno presne kam a prečo.
Vydal som o tatárskom vpáde dve knihy a tak som si mohol povedať: doma som ich stratil a v Číne našiel. Aký je svet malý.
Mongolské dobýjanie Číny bola celosvetová vec. Trvalo desaťročia. Začalo sa v časoch Džingischána, ak nie skôr a zavŕšil ho Džingischánov vnuk Kubilaj (dialo sa to aj za pomoci vojska, ktoré sa vrátilo z Uhorského kráľovstva). V roku 1280 preložil hlavné mesto Karakorum do Pekingu a založil dynastiu Jüan. Keď v roku 1294 zomrel, svetová ríša Mongolov sa začala rozkladať. V Číne vypuklo povstanie. Príslušníci budhistickej sekty Biely lotos vyhnali v roku 1368 posledného mongolského cisára a založili novú dynastiu Ming. Štát Ming patrí medzi najvýznamnejšie obdobie v dejinách celej Číny, hospodársky, vojensky aj kultúrne.
Čo ako nepriamo, ale je faktom, že sme sa dotkli svetovej histórie. Honzove rozprávanie vyzeralo fantasticky, ale čoskoro sme prišli do dediny Donglianhua a tam sme sa dozvedeli, že ju založili moslimskí vojaci, ktorých do Yunnanu poslal jeden z mongolských cisárov. Dynastia Jüan vládla poldruha storočia (1217 – 1369). To preto sú toľké mestá a dediny moslimské. Aj Donglianhua. Dodnes sa chváli bohatstvom moslimských obchodníkov, ktorí organizovali najdlhšie a najbohatšie karavány (niektoré mali až sto koní a mulíc). V dedine zostali z tých čias tri nádherné domy.
Naše cesta sa začala na trhovisku v Eryuan. Trhovisko bolo pod strechou a hodinka, ktorú sme tam strávili, bola jediná, keď sme nemokli. Z trhoviska sme vošli do lejaku a už sme z neho nevyšli. V daždi sme začali súboj o vrchol Červenej hory. Stále lialo. Zem nám tiekla pod nohami. Červená pôda sa premenila na rudé vodopády. Mulice a dážď za vari stáročia premenili chodníky na úzke a hlboké priekopy. Siahali nám po pás a niekde aj vyššie. Mala to byť pohoda, lenže rozcvičkový sedemkilometrový výstup, ktorý nemal presiahnuť tri či štyri hodiny, sa zmenil na súboj s počasím.
Čínska časť karavány nám odbehla pripraviť táborisko. Po niekoľkých hodinách sme boli na mieste aj my: z plánovaného táboriska stál len veľký jedálenský stan a pod ním Yang a Tigrí bratia čakali na rozhodnutie. Boli totiž dve možnosti: utáboriť sa napriek lejaku alebo zísť tri kilometre do najbližšej dediny a ráno sa sem vrátiť.
Bol som najstarší člen expedície. Všetci sa obrátili na mňa: Rozhodni! Bol som nielen najstarší, ale aj bielohlavý, čo medzi Číňanmi nie je samozrejmosť; aj príslušníci najstaršej generácie bývajú najčastejšie len prešedivení. Už sa navyše roznieslo, že mám osemdesiat rokov, a to je medzi domácimi ľuďmi čosi nevídané, lúčia sa s horami oveľa skôr. Bol som teda za div sveta a nemohol som iné, ako povedať: Áno, zotrváme. Utáborme sa…
Ráno súvislý lejak vystriedalo mrholenie. Všetko oblečenie sme mali mokré ešte odvčera. Čakala nás vyše dvadsaťkilometrová cesta s jedným kilometrom prevýšenia. Na konci cesty vraj bude naše najkrajšie táborisko. Bolo tam, skutočne, krása, ale veľmi sme si ju nevychutnali. Rýchle sme sa navečerali a trasúc sa od zimy sme zaliezli do spacákov. Ešte šťastie, že zvnútra zostali suché.
Keď som sa za svitania zobudil, zazrel som slniečko presvitať cez celtu. Hurá, konečne sa zohrejeme a vysušíme mokré veci. Vyliezol som zo stanu, ale čakalo ma prekvapenie. Všetko naokolo bolo biele. V noci mrzlo. Ako som sa dozvedel neskôr, teplota klesla pod päť stupňov mrazu, čo však nič nezmenilo na skutočnosti, že sme po prvý raz vstávali v tábore bez dažďa so slniečkom.
Nad nami sa týčili zasnežené vrchy, najvyššia merala takmer 3600 metrov. Pôvodne sme plánovali, že ju vyšliapeme, ale slniečko a možnosť vysušiť mokré veci nás napokon pripútali k nášmu najkrajšiemu táborisku. Už to bolo skvelé, že sme sa zobudili uprostred čínskych hôr bez lejaku. Keby len to, zobudili sme sa do krásnej jasnej oblohy a teplota sa rýchlo vyšplhala na 27 stupňov. Táborili sme na nádhernej náhornej planine na hore Cangshan. Je to čosi ako americká préria. Videli sme niekoľkých pastierov a takmer všade pasúce sa čriedy; trochu obďaleč jaky, čierne, mohutné, vyzerali ako bizóny, iba ich rohy mali iný tvar. Nuž, Amerika, ešte aj tamojší Číňania pripomínali Indiánov.
Na vrcholcoch hôr ležal čerstvý sneh. Na obed sme si zbalili batožinu a vydali sa k bielym pláňam. Bolo 28 stupňov. Večer a v noci z nich ubúdalo až k nule, ale už nemrzlo.
Na druhý deň sa začal krkolomný zostup po šmykľavých svahoch. Po niekoľkých hodinách sme natrafili na kuriózny most cez rieku Nu. Na oboch brehoch rieky stáli kamenné, streľbou doráňané piliere, tretí v strede búrlivého toku, ktorý vlnili hrôzostrašné víry. Piliere boli prepojené lanovým mostom s podlahou z drevených pri chôdzi hrkotajúcich dosiek. Vošli sme na jedno z najdramatickejších miest druhej svetovej vojny.
Most cez rieku Nu bol extrémne dôležitý. Spájal Čínu s Barmou a keďže. Barma patrila Britom, po takzvanej Barmskej ceste posielali spojenci do Číny za neustálych bojov vojnový materiál. Japonci sa usilovali odrezať Číňanov od Barmy, preto ich lietadlá nestále útočili na most. Potom však Japonci dobyli Barmu a cesta karaván sa stala nanajvýš rizikovou.
Pôvodne tepna prísunu zásobovania sa stala jedným z nazranitelnejśích miest v Číne. Japonci po nej mohli preniknúť do Číny. A aj tak urobili. Prišli až po mosty cez rieku Nu a tie preto Číňania vyhodili do vzduchu. Ale aj tak hrozilo, že to Japoncov nezastaví. Dobyli miliónové mesto Tengchong, ale ďalej sa už nedostali, lebo do vojny vstúpili Flying tigers, Lietajúce tigre, americká dobrovoľnícka letecká jednotka. Hneď v prvom boji bolo japonské letectvo zničené. Z desiatich lietadiel, pristálo jediné. Americké letectvo ovládlo trasu cez tzv. Hrb (Hump) z Indie ponad Himaláje až do čínskeho Yunnanu. Preletelo cez ňu asi 1500 lietadiel naložených výzbrojou a výstrojou. Ich let bol nesmierne riskantný. Hradba Himalájí bola vyššia ako výškové možnosti vtedajších lietadiel a tak sa nezriedka stalo, že počas preletov cez tzv. Hliníkový priesmyk stroskotalo množstvo amerických lietadiel.
Číňania im v Tengchongu postavili nádherné múzeum. S bronzovými generálmi v nadživotnej veľkosti. Ak som sa po dlhom putovaní dostal až k nim, môžem azda povedať, že som zložil skúšku zo svojej osemdesiatky. Isteže aj vďaka tomu, že história ponúka pevné cesty aj na v stratených svetoch Číny, ako môj syn túto cestu volá (www.cestycinou.sk/mulice)
Zapísky z ciest po provincii Yunan spísal historik Pavel Dvořák. Cestu absolvoval s rodinou v rámci expedície svojho syna Pavla. Túto cestu, ako aj iné si môžete prísť pozrieť aj vy cez “Cesty Čínou s Pavlom Dvořákom – www.cestycinou.sk).
Netradičné, unikátne, poznávacie, ale aj dobrodružné expedície na čínsky vidiek a do prírody v malých skupinách s Pavlom Dvořákom – sprievodcom, tlmočníkom a fotografom žijúcim v Číne už od roku 2009!
Foto: Pavel Dvořák
Text: Pavel Dvořák
