Umelkyňa či športovkyňa? V prípade Katky Janečkovej nie je jednoduché si vybrať. Reprezentantka Slovenska vo wakeboardingu je totiž aj talentovanou maliarkou.
Napriek tomu, že má len 25 rokov, jej meno nie je slovenskej verejnosti neznáme. Ťažko však povedať, či najmä pre športové výsledky, alebo svoje výtvarné diela. Katarína Janečková je totiž ojedinelý zjav. Hoci sa tvrdí, že keď je niekto atlét, nemôže byť aj estét, teda ak je niekto umelecky založený, k športom práve nepričuchne a naopak, Katarína je výnimka. Je totiž viacnásobnou majsterkou Slovenska vo wakeboardingu, pred štyrmi rokmi dokonca získala zlato na svetových majstrovstvách. Popritom je rovnako plnohodnotnou umelkyňou, vyštudovala VŠVU a séria jej najnovších obrazov momentálne visí v bratislavskej SOGA v rámci samostatnej výstavy s názvom So many fish, so little time. Porozprávali sme sa s ňou o umení a jej múzach.
Katka Janečková, tvorba:
Aká je tvoja cesta maliarky?
Odjakživa som rada kreslila a maľovala. Nikdy som však svoju záľubu nebrala ako niečo, čím sa budem jedného dňa živiť. Myslela som si, že po základnej škole nastúpim na bilingválne gymnázium, veď ako inak. A potom sa ma, našťastie, mamina jedného dňa opýtala, či by som nechcela vyskúšať školu umeleckého priemyslu. Moje umelecké ja zrazu ožilo a začala som sa tvrdo pripravovať. Prijali ma na odbor propagačného výtvarníctva. Pamätám si, ako som po nociach bdela nad domácimi úlohami, realistickými kresbami skúšajúcimi moju trpezlivosť. Bola som pri tom, ako celá rodina vstávala do roboty a do školy a ja som sa takto niekedy prekreslila cez niekoľko dní a nocí. Čaro „voľnej’’ umeleckej tvorby som objavila, keď sme išli zo školy na plenér s reštaurátormi, kde sme maľovali sliepky na dvore, polia, lesy a podobne. Po prvýkrát som sa tak „naozajstne” chytila štetca a oduševnene maľovala, už aj na úkor „domácich úloh”. Postupne som zisťovala, čo mi je blízke a získavala som odvahu prihlásiť sa na VŠVU. Odvtedy asi tak rátam, že maľujem „naozajstne” (smiech).
Máš umenie v rodine?
Babka z tatinovej strany pekne kreslí a stále niečo tvorivé vymýšľa. Tatino krásne fotil a kreslil. Ale ani jeden s tým nikdy nič nerobil, považovali to za záľubu.
Aké témy sú tvojmu srdcu blízke? Čo najradšej maľuješ?
Maľovanie je pre mňa tak trochu ako písanie denníka. Už v prvom ročníku na VŠVU bolo jasné, že mi je blízka figurálna maľba. Ako každé dievča v tom veku, aj ja som riešila najmä lásku a vzťahy a moje prvotné maľby sa týkali týchto tém. Neraz som obraz obsypala ružami a podobne. Boli to počiny, nad ktorými možno niektorí starší spolužiaci krútili hlavou, že aha, ďalšia „drama queen” (smiech). Neskôr som začala akoby mapovať mantinely, odkiaľ a kam môžem až zájsť, čo si môžem dovoliť namaľovať, či môžem maľovať aj tú vybájenú nahotu a podobne. Experimentovala som. Mnohé obrazy boli erotické alebo so sexuálnym podtónom, ale stale veľmi dievčenské a nežné. A potom som sa začala zaujímať o to, čo robia ľudia vo svojom súkromí, čo skrývajú a podobne a vznikali aj bizarnejšie ladené obrazy. Vačšinou to u mňa funguje tak, že keď sa nasýtim nejakej témy, prirodzene a spontánne to prejde do niečoho iného. Začala som chodiť na thajský box a táto skutočnosť sa akosi prirodzene premietla do toho, že som v maľbách používala motív boxerských rukavíc. Motív medveďov v mojich obrazoch, ktorý sa tam zjavuje celkom často, prišiel zasa s novými pocitmi, týkajúcimi sa najmä vzťahov či osudových mužov. Raz som namaľovala obraz, kde ja vyliezam z medveďa a mám na rukách boxerské rukavice, ako keby som práve niečo dobojovala. Ten obraz reflektuje neľahké životné okolnosti v mojom živote spojené s tatinovim bojom s rakovinou. Obrazy z tohto obdobia sú, čo si pamatám, také bojovnícke.
Ktorý umelec alebo umelkyňa je ti blízky?
Zo ženských umelkýň som kedysi mala najradšej Fridu Kahlo. Keď sme na strednej škole robili reprodukcie umeleckých prác, vždy som si vyberala jej diela. Keď som niečo prerábala, dokonca som mala pocit, akoby som jej obraz namaľovala sama, pretože som poznala každý jeden ťah tej maľby (smiech). Veľmi rada mám Balthusa. Celý svoj život maľoval veľmi mladé dievčatá, nejeden jeho obraz spôsobil v tej dobe škandál či pobúrenie. Jeho diela majú takú zvláštnu atmosféru, ktorá ma fascinuje. Nedávno som v New Yorku videla jeho veľkú výstavu Girls and Provocations. Pri každom obraze som stála dlho a sústredene, akoby som chcela všetok jeho kumšt a inšpiráciu vstrebať do seba. A potom mám rada ešte milión ďalších umelcov, hlavne súčasných (smiech).
Maľuje sa ti lepšie, keď si šťastná, alebo keď máš „temnejšie” chvíľky?
Lepšie sa mi maľuje, keď som šťastná. Zaujímavé je, že práve počas neľahkého obdobia som siahala po radostnejších motívoch, maľovala som palmy, pláže, bezstarostné ženy s medveďmi. Momentálne sa však nesústredím na to, či maľovať pozitívne veci alebo negatívne. Mám rada umenie od srdca a s názorom, nie založené len na snahe páčiť sa. Ale samozrejme, je fajn, keď sa aj páči, haha :).
Aké maliarske techniky používaš?
Maľujem akrylom na plátno, ale občas používam aj spreje a centrofixky. Kombinujem to. A niekedy maľujem na papier a používam to, čo mám momentálne po ruke. Nemám vyhranené maliarske techniky. Chcela by som čoskoro vyskúšať aj olejové farby.
Je po tvojich dielach dopyt?
Ale je (smiech). Maľba ma uživí a veľmi sa tomu teším, i keď moje ciele sú ešte ďaleko za tým. Momentálne je pre mňa cťou, že môžem vystavovať u nás v Bratislave (v SOGA) diela, ktoré vznikli nedávno počas môjho trojmesačného pobytu v Kanade.
Prečo je názov výstavy, ktorá sa dá momentálne vidieť v SOGA, v angličtine a prečo sa volá v preklade Tak veľa rýb, tak málo času?
Všetky obrazy vznikli počas môjho pobytu na ostrove Newfoundland a tento výrok mi dáva väčší zmysel v angličtine ako v slovenčine, aj keď sa nechcem hrať teraz na veľkú Američanku. Zdá sa mi to jednoducho výstižnejšie. Hoci je to rybársky výrok, dá sa aplikovať na život ako taký a na rôzne jeho aspekty. Rybári by najradšej nalovili toľko rýb, koľko sa v rybníku nachádza, pritom život majú len jeden. Teda ten, o ktorom vieme… :-). A samozrejme, slovo „ryby” môžeme nahradiť mužmi, ženami, peniazmi, úspechom a tak ďalej. Tento výrok pozýva do filozofickej debaty na rôzne témy: Toľko toho chceme v živote stihnúť a čas je taký krátky. Je správne sa niekam ponáhľať? A podobne. Okrem toho, mala som vyhradený čas, za ktorý mohli obrazy vzniknúť a pritom toľko inšpiratívnych námetov, toľko rýb. Aj s tým to súvisí. V Kanade som mala voľnosť, žiaden dozor pedagóga či konzultácie. Maľovala som to, po čom mi srdce pišťalo a mohla som sa „utrhnúť z reťaze”. S tým boli spojené aj pochybnosti, či je moja tvorba stále dobrým umením a či mi ešte úplne „neuletel dekel” :)). Všetky obrazy na výstave spolu tvoria jeden celok. Zaznamenala som si tak ďalšie životné obdobie, týkajúce sa Kanady.
Aký motív sa tiahne všetkými týmito obrazmi?
Dominujú ryby a zvieratá, preto je ten názov aj taký rybársky. A voda. Obrazy rozprávajú väčšinou rybárske a poľovnícke príbehy a legendy zmiešané s tým, čo som mala počas tohto „výletu” v hlave a ovplyvnené sú, samozrejme, aj mojou predošlou tvorbou. Je to svet, ktorý som dovtedy nepoznala. Vďaka pobytu v Kanade, v dvestoročnej rybárskej dedinke Petty Harbour, som mohla do neho nahliadnuť a preskúmať aj samú seba. Vystupujú tam rozličné zvieratá, ktoré nesú určitú symboliku a sú vždy postavené do nejakého vzťahu, napríklad aj so ženou.
Aké sú reakcie na tvoje obrazy?
Niektoré obrazy sú problémové (smiech). Napríklad jeden môj obraz, ktorý som namaľovala pred štyrmi rokmi. Na tom obraze je stvárnený medveď, ktorý ma drží na rukách a hlava patrí vtedajšiemu priateľovi. Každý jeden nasledujúci, aj keď ich zasa nebolo toľko (smiech), s ním mal nejaký problém a musela som ho stále odniekiaľ vymazávať (smiech). Alebo ma prekvapila reakcia jedného pána na obraz, kde žena namaľovaná zlatou farbou sedí na lopte. Chcel, aby som loptu premaľovala na jeho hlavu… Ľudia majú veľkú fantáziu (smiech). Vždy ma však nesmierne poteší, keď si niekto môj obraz kúpi a keď mi potom rozprávajú, ako ho majú zavesený doma a ako sa im s ním žije. Mám rada aj to, keď ľudia vedia z maľby vyčítať, čo som ňou chcela povedať, prípadne, keď strieľajú totálne mimo a ja vďaka nim objavím nové rozmery toho, čo som vytvorila.
Aké vlastnosti musí mať podľa teba maliar, ak chce byť úspešný?
Talent nie je všetko. Neraz ľudia, ktorí na sebe pracujú, predbehnú aj omnoho talentovanejších, ktorí na sebe nepracujú. Súčasný umelec musí byť podľa mňa aj odvážny, odovzdať sa tomu, čo robí a veriť si. Musí do toho ísť srdcom. Je to aj o šťastí, nachádzať sa v správnom čase na správnom mieste. Hovorí sa, že všetko tu už bolo. No každý z nás je jedinečný. Ak tvoríte zo srdca, je to cítiť a dielo je autentické. A dobrého galeristu by to chcelo :).
Katka Jenečková – reprezentantka Slovenska vo wakeboardingu
Text: Barbra Daxner
Foto: Jozef Durica, Kristian Tomancik
