„Do sprievodcovského režimu sa prepínam aj v civile,”
hovorí Ivan Strápek, sprievodca pre CK BUBO.
Kedy sa u vás zrodila láska k cestovaniu a ako ste sa dostali k povolaniu sprievodcu?
Vzťah k cestovaniu mám od malička. Legendárna je moja prvá dobrodružná príhoda ešte z materskej škôlky. Počas popoludňajšieho spánku sme aj so spolužiakom unikli a preliezli cez plot. Celé poobedie a večer nás potom rodičia spolu s vychovávateľkami hľadali.:-) Po strednej škole som odišiel pracovať do Španielska, začal som sa učiť španielčinu a vyštudoval cestovný ruch. Popritom som cestoval ako študent po Európe stopom a podobne. Po škole som si hľadal prácu v cestovnom ruchu. V CK BUBO v tom čase potrebovali obsadiť pozíciu sprievodcu pre španielsky hovoriace destinácie, a tak som bol vhodný kandidát. Pracujem tu už štvrtý rok.
Na aké regióny sa špecializujete?
V súčasnosti sprevádzam hlavne po Latinskej Amerike: Kuba, Južná a Severná Amerika. To je 80 % mojej práce. Ale sprevádzam aj zájazdy v Európe, v Rusku a v Ázii.
V čom sa odlišujú zájazdy CK BUBO do Južnej Ameriky oproti konkurencii? Čo má BUBO „naviac”?
Prístup a skúsenosti. BUBO ako prvá cestovná kancelária nielen na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch, precestovala spolu s klientmi všetkých 13 krajín Južnej Ameriky v rámci jednej 45-dňovej cesty. Žiadna iná cestovná kancelária takýto komplexný zájazd neponúka a ani ho nikdy nezrealizovala. Nielen že Južnú Ameriku spolu s klientmi navštevujeme už 15 rokov. Chodíme aj do krajín, kam bežné cestovky nechodia, napríklad do Surinamu.
Aké typy zájazdov organizujete do tohto regiónu?
Južná Amerika je veľmi pestrý, rozmanitý kontinent, ktorého veľkosť je porovnateľná s Afrikou. Sú tu veľké rozdiely, nielen v prírodných podmienkach, kultúre a histórii, ale aj teplotách. Preto ponúkame širokú paletu rozmanitých zájazdov ušitých na mieru záujmom a potrebám klientov. Menej komfortné, ale o to dobrodružnejšie expedície, napríklad trek na stolovú horu Roraima, kde si klient 5-6 dní nesie svoj batoh. Ale aj okruh Argentína-Brazília, kde sa klienti medzi jednotlivými destináciami presúvajú letecky, bývajú vo veľmi slušných hoteloch v centre miest, jedia kvalitné steaky a pijú dobré vínko z vyleštených pohárov. Portfólio zájazdov do Južnej Ameriky variuje od turistiky v prírode až po absolútny luxus v Rio de Janeiro či v Buenos Aires.
Je región Južnej Ameriky medzi Slovákmi obľúbený, v porovnaní s inými?
Ak to zhodnotím v horizonte uplynulých 20 rokov, Slováci cestujú do Južnej Ameriky čoraz viac. Najmä preto, že Južná Amerika je čoraz bezpečnejším regiónom. Platí to najmä o krajinách ako je Kolumbia. Ľudia ju majú nezmazateľne zafixovanú ako krajinu drogových kartelov, únosov a vojen medzi gangami. Pritom pred asi 10 rokmi sa tam dostal k moci prezident, ktorý urobil v krajine poriadky a nastolil relatívny pokoj. Dnes je to región, ktorý rýchlo ekonomicky napreduje, sťahujú sa tam podnikatelia zo susednej Venezuely, ktorým nahráva do karát bezpečie a pro biznisovo orientovaná kolumbijská vláda. Podobným príkladom je Peru, kde pred nejakými 20 rokmi aktívne fungovali Hnutie svetlej cesty a Túpac Amaru, ktoré terorizovali vlastných obyvateľov a tým bránili prílevu turizmu do krajiny. Peru je pritom kolíska všetkých predkolumbovských kultúr. Tieto hnutia však boli spacifikované a hoci stále existujú, už nie sú aktívne. V Peru prudko vzrástol turizmus a dnes je oveľa bezpečnejšie. Asi ešte chvíľu potrvá, kým sa ľudia odvážia bez obáv z nepríjemných zážitkov do Južnej Ameriky vycestovať. Na mieste ich ale prekvapia neuveriteľne príjemní, priateľskí a otvorení miestni obyvatelia, ktorí by im dali všetko aj z toho mála, čo majú.
Takže Južná Amerika už nie je nebezpečná?
Nedá sa tvrdiť, že Južná Amerika absolútne vymazala kriminalitu. Existuje tam kriminalita, ako koniec koncov, všade na svete. Ide ale skôr o pouličnú kriminalitu vo veľkých mestách ako je napríklad Caracas. Organizovaný terorizmus však v týchto krajinách už prakticky neexistuje. Sú krajiny ako Venezuela, ktoré vyžadujú väčšiu mieru obozretnosti a opatrnosti. Človek by mal vedieť, kde, kedy a ako by sa mal pohybovať a kam radšej nejsť. Na druhej strane, ak dodrží zopár jednoduchých pravidiel obozretnosti, tak by sa mu nemalo nič stať. Berte do úvahy to, že okradnúť vás môžu hocikde, ak sa správate nezodpovedne a neopatrne. V Paríži, v Moskve, v Prahe, ale hoci aj doma v Bratislave.
Ktorá krajina spomezi juhoamerických, resp. latinskoamerických štátov je bránou do tohto regiónu?
„Najeurópskejšími” štátmi je Argentína (navštevujeme v nej hlavne Buenos Aires a Mendosu, najslávnejšiu vinársku oblasť v Južnej Amerike) a Čile. Čile je ekonomicky najstabilnejšia, najvyspelejšia oblasť celej Južnej Ameriky. Je to finančné centrum. Na juhu krajiny sa nachádza Patagónia s neskutočne nádhernou prírodou. A do tohto trojuholníka by som zaradil ešte Uruguaj, maličký štátik na opačnej strane delty rieky Rio del Plata oproti Buenos Aires. Sú to tri najeurópskejšie, „najcivilizovanejšie” štáty Južnej Ameriky, vhodné pre klientov, ktorí hľadajú komfortnejšie a pohodovejšie zájazdy, kde si môžu vychutnať dobrú kávu, skvelé jedlo a miesta bohaté na históriu a kultúru s európskym nádychom. Pre mnohých turistov je však vstupnou bránou do Južnej Ameriky návšteva Machu Picchu, najznámejšej historickej pamiatky na celom kontinente. Alebo vodopádov Iguazú, najnavštevovanejšej prírodnej „atrakcie” Južnej Ameriky.
Nie sú tieto najpopulárnejšie atrakcie už priveľmi turistické? Nestratilo, napríklad Machu Picchu, v dôsledku toho svoje čaro?
Machu Picchu je „masovka”. Denne ho navštívi aj 5000 ľudí. Napriek tomu je to však magické miesto, ktoré má neskutočnú silu. Navštívil som ho už mnohokrát, ale jeho atmosféra na mňa stále dokáže pôsobiť. Jeho ruiny sú rozsiahle, takže ak si po oficiálnej prehliadke nájdete „svoje miesto”, kam sa môžete posadiť a vychutnávať si dych berúce výhľady, nikto vás nebude rušiť. Spája v sebe prírodu, históriu a niečo mystické. Inšpiruje človeka, aby sa začal zaujímať o Inkov a chcel sa sem vrátiť.
A čo, naopak, málo navštevované krajiny. Prezraďte niektorý zo skrytých tromfov Južnej Ameriky, cestovateľský tip, o ktorom sa prakticky nič nevie.
Ekvádor. Je to málo známa krajina, ale pritom oplýva neskutočnými prírodnými krásami: fascinujúcimi horami a plážami na pobreží Pacifiku. Nachádza sa tu najvyššia hora sveta, ak by sa merala jej vzdialenosť od stredu Zeme. Súčasťou Ekvádoru sú ostrovy Galapágy, raj pre všetkých milovníkov prírody, ktorí sa zaujímajú o Darwinovu teóriu evolúcie. Tu ju môžu vidieť a zažiť v praxi. Celý týždeň sa dajú pozorovať všetky možné endemity. Hlavné mesto Quito patrí medzi najmenšie, ale najpríjemnejšie metropoly Južnej Ameriky. Ďalšími skrytými pokladmi, prakticky bez turistov, sú tri malé štátiky: Francúzska Guayana, Surinam a Guayana. Nehovorí sa tu španielsky, ale francúzsky (Francúzska Guayana), holandsky (Surinam) a anglicky (Guyana). Na pobreží sa nachádza ich hlavné mesto a vnútrozemie pokrýva takmer nedotknutá džungľa. V Guyane sa napríklad nachádza vodopád Kaieteur, ktorý je najvyšším „single drop” vodopádom na svete. Odporučil by som však aj Patagóniu na pohraničí Argentíny a Čile a Veľkonočné ostrovy s mystickými sochami, ktoré sú tiež súčasťou Južnej Ameriky a aj sem organizujeme zájazdy.
Keby mohol človek navštíviť len jednu jedinú metropolu v Južnej Amerike, ktorú by ste mu odporučili?
Rio de Janeiro. Podľa mňa je jedno z najzaujímavejších a najkrajších miest na svete, s neopakovateľnou atmosférou a dych vyrážajúcou scenériou. Patrí medzi moje najobľúbenejšie miesta. V súčasnosti je považované za najdrahšie mesto na svete, čo sa týka ceny hotelovej izby. Je drahšie než Tokio či Oslo. Ale pri návšteve Brazílie by som sa určite neobmedzil len na Rio. Brazília je o plážach, ľuďoch, párty, hudbe a karnevale. A takisto o pľúcach Zeme, Amazónii.
Je práca sprievodcu náročná?
Je. Ale nevymenil by som ju za žiadnu inú. Je náročná, pretože sprievdca má minimum vlastného súkromného života. Väčšina mojich kolegov, okrem výnimiek, sú sprievodcami na plný úväzok. V praxi to znamená, že strávime desať mesiacov z roku na cestách. Niekedy sme v zahraničí na niekoľkomesačnej šnúre v kuse. Bez rodiny, blízkych a domova. Znamená to málo spánku, neraz nie je čas na poriadne jedlo, nonstop v pohotovosti. Nemáme ohraničenú pracovnú dobu, sme neustále v pohotovostnom režime, dokonca aj počas spánku. Stále sa totiž môže prihodiť niečo, čo musí sprievodca riešiť: stratený pas, zranenie, problém v hotelovej izbe. Sprievodca musí byť klientom na zájazde neustále k dispozícii. Nemôže si dovoliť mať zlú náladu, alebo sa trápiť. Musí potlačiť vlastné emócie do úzadia. Nutne dochádza k profesionálnej deformácii, a potom sa mi stane, že sa prepínam do sprievodcovského režimu aj civile. 🙂 Našťastie, máme šťastie na klientov, ktorí nám našu prácu uľahčujú. Vďaka nim vzniká na zájazdoch veľmi príjemná, pohodová atmosféra, a aj keď nastanú nejaké komplikácie, vyriešia sa s úsmevom a k spokojnosti všetkých. Najpozitívnejšie na celej práci je to, že človeka núti neustále študovať nové fakty, súvislosti, aktuality. Rozvíjať svoje schopnosti osobnostne, aj profesionálne. Na zájazde máme medzi klientmi vysokoškolských profesorov, top managerov, architektov, vášnivých záhradkárov, ktorí poznajú každú kvetinku či lúštiteľov krížoviek a tí veľmi rýchlo preveria rozsah znalostí sprievodcu v každej oblasti.
Aké vlastnosti či atribúty by mal mať sprievodca, aby bol dobrým sprievodcom?
Musí byť komunikatívny, neuveriteľne flexibilný a vedieť rýchlo reagovať na nepredvídateľné situácie. Musí byť svojím spôsobom dobrý herec, lebo niekedy ak človek pracuje tri mesiace bez voľného víkendu, chcel by byť sám, smutný, unavený, bez nálady. Ale nemôže. Okrem toho by mal mať dobrodružnú, cestovateľskú povahu a byť ochotný pre svoju prácu obetovať skoro všetko zo svojho vlastného života.
Spomeniete si na nejakú príhodu, kde ste museli v praxi reagovať na nepredvídateľnú situáciu?
Po jednom zájazde sme odlietali z Ria de Janeiro. Boli sme rozdelení na dve skupiny. Ja som s prvou skupinou a s batožinou všetkých klientov odlietal skôr, ďalšia skupina klientov mala let v ten istý deň o päť hodín neskôr. Všetci pasažieri už sedeli v lietadle, ktoré bolo pripravené vzlietnuť. Ja ako posledný som kráčal chodbou ku dverám lietadla, letušky ma súrili, že už musíme odletieť. Odrazu mi zazvonil telefón. Volala klientka, že v kufri, ktorý bol naložený v batožinovom priestore nášho lietadla, sa nachádzal pas osoby, ktorá odlietala s druhou skupinou o pár hodín neskôr. Hovorím si, čo teraz? Bez pasu klient neodletí. Usiloval som sa zdržať odlet a vysvetliť personálu situáciu. Nakoniec po pätnástich minútach spotený chlapík z personálu priniesol inkriminovaný kufor, ktorý vylovil z batožinového priestoru lietadla. Kufor sa však nedal otvoriť, nevedeli sme číselný kód. Telefonické spojenie s klientom nefungovalo. A teraz čo? Nakoniec sa nám podarilo cez esemesky získať kód od kufra. Hurá, našli sme pas! Lenže nastal ďalší problém: nikto z letiska nechcel pas uschovať, dokým si pre neho klient o pár hodín neskôr nepríde. Ľudia z našej leteckej spoločnosti ho odmietali prevziať. Celé lietadlo, kompletne naložené, stálo a čakalo a ja som na letisku zháňal niekoho, kto by bol ochotný na pár hodín uschovať pas. Vysvetľoval som situáciu policajtom a colníkom a prosil som ich, aby pas prevzali. Márne. Odmietli. Oni ho vraj nemôžu uschovať. Hovoril som im, že tej osobe nemám ako pas odovzdať, musíme odletieť. Pýtal som sa ich, či môže odletieť na kópiu pasu, ktorú má pri sebe. Nemôže, znela odpoveď. Situácia začala vyzerať naozaj beznádejne. Na celom letisku sa nenašiel nikto, kto by pas prevzal. Nakoniec som našiel za prepážkou inej leteckej spoločnosti úradníčku, ktorá povedala, že pas postráži. Dal som klientovi inštrukcie a nakoniec som odletel. Ak by sa mi nepodarilo lietadlo zastaviť a situáciu vyriešiť, klient by zostal trčať v Brazílii a minimálne tri dni by mu trvalo, kým by si vybavil nový pas.
Máte nejaký cestovateľský sen? Kde vy najradšej dovolenkujete?
Rád klientom na zájazdoch hovorím, že pre mňa je najideálnejšia dovolenka na vodnom bicykli uprostred Draždiaku s langošom v ruke. V zahraničí pracujem, dovolenkujem hlavne doma, na Slovensku. Ale ak by som si mal vybrať ideálnu trojkombináciu, asi by to bol: pobyt na Slovensku – oddych v Karibiku pod palmou alebo na Havaji so surfom v ruke – a dobrodružné expedície na stolových horách Guyanskej vysočiny vo Venezuele. Nachádza sa tam množstvo ešte neobjavených jaskýň. Láka ma preskúmať aj ďalšie stolové hory, na mnohé sa nedá dostať inak než vrtuľníkom. A onedlho sa mi splní ďalší cestovateľský sen, ktorý už vlastne ani nie je preto snom: chystám sa na výpravu na Kamčatku. Do oblasti, ktorá bola niekoľko rokov uzatvorená.
