Všetko sa zmenilo

So spevákom Robom Pappom o neuskutočnenom konci sveta, dcérke a gastronómii.

 

Čo nové v práci?

Momentálne sa intenzívne venujem spoločnému hudobnému projektu s Bystríkom, ktorý sme vlani odštartovali a volá sa Bystrík a Robo Papp projekt. Priniesol mi veľa práce aj zábavy. Koncertujeme a nahrávame, väčšinou v nahrávacom štúdiu v Prešove. Cez deň pracujeme a večer oslavujeme celodennú prácu (smiech).

 

Prečo nesie váš projekt s Bystríkom názov Všetko sa zmení? (je to názov singla, nie projektu)

Názov singla súvisel s avizovaným koncom sveta, ktorý vlani všetci riešili. Verili sme, že ak naozaj príde koniec sveta, bude to znamenať, že sa ľudia spamätajú a začnú sa k sebe správať lepšie. To je aj posolstvom pesničky a projektu.

 

A máte pocit, že sa ľudia po 21. decembri 2012 zmenili a sú k sebe lepší?

Nemám, (smiech). Zatiaľ stav ostal rovnaký ako predtým. A ak sa aj niečo zmenilo, nie je to viditeľné. Stále však dúfam, že to príde.

 

Ako ste vnímali celú tú „hystériu” okolo údajného konca sveta?

Čakal som, čo sa bude diať. Mnoho mojich kamarátov, ktorí sú pritom, podotýkam, inteligentní a dobre zarábajúci jedinci, sa pustilo do serióznych príprav. Veď čo ak náhodou… Nechali si napríklad vybudovať v domoch krby, aby neboli závislí od externého zdroja tepla. Jedna kamarátka s partnerom si dokonca postavili celý dom, ktorý sebestačne zabezpečuje elektrinu, vodu či kúrenie. Verili, že to bude po „konci sveta” potrebné. A všetci nás strašili, že my, čo bývame v bytoch, zomrieme ako prví. A aha, prežili sme (smiech).

 

Bez ohľadu na to, že sa koniec sveta nestal, vo vašom živote sa „všetko zmenilo”, odkedy sa vám narodila dcérka Isabellka…Je ďalšou hudobnou inšpiráciou?

Posunul som sa na ďalší životný level. Inšpiráciou však pre mňa moja dcérka ani veľmi nie je, tú čerpám z každodenných životných situácií. Odkedy sa dcérka narodila, mám menej času venovať sa skladaniu pesničiek a hudbe ako takej. Musím sa priznať, že už dva roky som nezložil ani jednu skladbu, čo sa mi dovtedy nikdy nestalo. Tvoriť sa však nedá tak, že si sadnem a za pol hodinu je pesnička hotová. Keď som doma, venujem sa dcére. Nemôžem sa zavrieť na päť-šesť hodín sám do izby a brnkať si na gitare. Hudbu skladám vtedy, keď odídem z domu a som niekde v tichu, napríklad na chate. Vtedy si vyčistím hlavu a tvorím. Takže áno, „všetko sa zmenilo” (smiech).

 

Dá sa skĺbiť otcovstvo s povolaním speváka? Hudobníci sú večne rozlietaní, nemajú pevný denný režim…

Dá. Dnes je taká doba, že veľa ľudí pracuje z domu, nielen speváci. Hoci som často na cestách, či už ideme na koncert alebo nahrávať, sú aj dni, kedy sa môžem non stop venovať svojej dcérke. A to väčšina ľudí nemá. Chvalabohu, moja manželka strpí moju neprítomnosť a vydrží aj sama s malou a so psom.

 

Podedila po vás dcérka hudobné sklony?

Neviem, či mám povedať, bohužiaľ, alebo chvalabohu, ale vôbec nemá hudobné prejavy. Skôr sa u nej prejavuje nadanie na kreslenie, zrejme po mojom švagrovi Alanovi. Hudba ju nejako extrémne nezaujíma a spievať nechce vôbec. Ešte som ju nepočul zaspievať ani jeden tón, a to bude mať tri roky. Len jej musím každý deň vytiahnuť klavír, lebo ten sa jej akosi zapáčil. Baví ju to však asi pol minúty. Trochu si pobúcha a koniec. Uvidíme, čo z nej nakoniec bude. Nebude mi prekážať, ak sa bude venovať niečomu inému a nie hudbe. Muzikantský chlebíček nie je vôbec jednoduchý, takže možno aj bude lepšie, ak bude orientovaná iným smerom.

 

Ako reaguje, keď počuje váš hlas z rádia?

Zvykla si na to. Keď náhodou vidí v televízii nejaký program, kde vystupujem, povie: Tato! a hrá sa ďalej. Nejako to nerieši.

 

Nájdete si popri práci a starostlivosti  o dcéru aj čas na záľuby?

Musím sa priznať, že kedysi som mal veľa rôznych koníčkov, ale keď mám teraz voľno, trávim ho doma. Hrám sa s dcérou a keď je pekné počasie, ideme von.

Veľmi často navštevujeme zoologickú záhradu. Sme tam asi najčastejšími návštevníkmi. Štamgastami (smiech). Ako malá rastie, objavuje stále nové a nové zvieratká a teší sa z toho. Pamätám si, že keď sme tam boli po prvý raz, zaujímali ju len kvetinky a nič iné. Užívam si, skrátka, normálne, bežné radosti života. Nemám nejaké špeciálne hobby, ktorému by som sa stíhal venovať. Bavia ma však autá a gastronómia.

 

Keď sme pri tom jedle. Vy ste si založili food blog s názvom kazdymozevarit.wordpress.com. Ako sa zrodil nápad blogovať o jedle?

Rád varím. A rád jem. Som často na cestách a samozrejme, musím aj niekde jesť. Počas presunov po Slovensku zastavujeme v rôznych zariadeniach, od benzíniek až po lepšie reštaurácie. Len tak zo zábavy som začal o svojich gastronomických skúsenostiach z ciest písať blog. Nepíšem ho však ako profesionál, ale ako obyčajný človek, ktorý sa niekde naje a napíše o tom svoje dojmy. Navyše ma začali ľudia žiadať o radu, kde sa dá dobre najesť. Napríklad mi napísali, že cestujú z Bratislavy na Liptov, chcú sa cestou zastaviť na obed a nevedia, kam zamieriť. V motorestoch pri ceste väčšinou varia zle. Začal som hľadať miesta, kde sa dá najesť dobre. Zistil som, že ich nie je málo, len ich treba nájsť. Kvalita gastronómie na Slovensku je na vysokej úrovni, ale treba ju hľadať. Nenachádza sa na miestach, ktoré sú viditeľné. Bohužiaľ, u nás platí, že ak chce človek kvalitu, musí ju vypátrať.

 

Čo si všímate po príchode do reštaurácie?

Ak sa ponáhľam a mám na obed dvadsať minút, tak to neriešim. Keď si však chcem jedlo vychutnať, ako prvé si všimnem, ako daná reštaurácia vyzerá. Nepotrpím si na prehnane nóbl reštaurácie, no musí v nich panovať príjemná atmosféra. Reštaurácie by mali korešpondovať s tým, čo ponúkajú na jedálnom lístku. Na Slovensku je „trendom”, že prídete do reštaurácie a neviete identifikovať, čo v nej varia. Mám rád, keď vojdem a vidím: aha, toto je koliba, budú mať dobré bryndzové halušky. Dôležité je aj privítanie a obsluha.

 

Čo je vašou gastro srdcovkou?

Som „mäsový” typ. Najradšej by som jedol mäso každý deň. Okrem toho mám rád všetko morské: ryby a morské plody.

 

Máte vytipované, že keď chcete konkrétne jedlo, kam ísť?

Áno. Sú aj reštaurácie, ktoré sú také dobré, že si tam dovolím zjesť hocičo. A ak majú sezónnu ponuku, bez váhania si ju vyberiem. Alebo sa nechám prekvapiť. Poviem im, že mám chuť napríklad na jeleňa a nechám na nich, aby z neho niečo pripravili.

 

Prezraďte svoje tipy na reštaurácie v Bratislave

Za mäsom chodím do reštaurácie Carnevalle. A hneď vedľa je reštaurácia Zylinder, kde varia tradičnú, prešporskú a rakúsko-uhorskú kuchyňu. V Bratislave funguje veľa reštaurácií, kde sa dá dobre najesť. Problémom sú skôr vysoké ceny. Mnoho reštaurácií to s cenami rado preháňa a robí luxus z niečoho, čo vonkoncom luxusné nie je. Na zvyšku Slovenska, najmä na hlavných ťahoch z Bratislavy smerom na východ je však ťažké nájsť naozaj dobrú reštauráciu.Už niekoľko rokov sa nad tým rozčuľujem.

 

Ale nejaké ste objavili…

Na Liptove je viac miest, kde sa dá dobre najesť. Jednou z mojich obľúbených je reštaurácia v penzióne Drak pri Demänovej. Je to trochu od ruky, ale ich kuchyňa je top.

 

Ktorá svetová kuchyňa je vám najbližšia?

Grécka. Máme v Grécku rodinu a často tam chodíme. Páči sa mi tradičné grécke stolovanie, ktoré je neformálne a uvoľnené. Aj v drahej reštaurácii majú na stoloch papierové obrusy. Nikto sa na nič nehrá. Pri jedle sa živo diskutuje, ľudia si navzájom berú bez opýtania z tanierov, o jedlo sa navzájom delia. Keď je človek plný do prasknutia, objednáva sa „druhá runda”. A najmä pripravujú fantastické mäso, napríklad jahňacie. Varia z čerstvých surovín, jednoducho a dobre. Milujem to. V Grécku sa mi nikdy nestalo, že by som sa najedol zle. Majú skrátka nastavený určitý štandard, ktorý sa musí dodržiavať. Neexistuje, aby vám naservírovali jedlo, ktoré je staré, pokazené či nedovarené.

 

Čo najnetradičnejšie ste ochutnali?

V Grécku som ochutnal ježovky, ktoré kamarát Grék pomocou igelitky lovil v mori, zatiaľ čo na pláži sa opaľovali turisti. Rozkrojil ich a pili sme ich slamkou. Bolo to fantastické. Tamojšie deti sa na ne zbiehali ako keby išlo o najlepšie cukríky. Ochutnal som aj steak z medveďa. Keď som ho však začal jesť, predstavil som si to zviera a tak sa mi to znechutilo, že som to nevedel dojesť. Chcel by som však niekedy ochutnať vyprážaný hmyz. Budem však za tým musieť asi vycestovať.

 

Čo by ste nikdy nezjedli? Máte nejaké mantinely?

V Ázii napríklad živú rybu nakrájajú za päť sekúnd a jedia ju, ešte kým sa hýbe. To by som do úst nedal. Vadí mi však skôr, že tie zvieratá trpia, než to, že by som to mal ochutnať.

 

Nielen že rád jete. Ale milujete varenie. Váš blog je plný všakovakých receptov…

…preto doma na 90 percent ja. Rád v kuchyni experimentujem. Nevarím podľa receptov, nedodržiavam množstvá, ani ingrediencie, varím podľa chuti, zdravého rozumu a skúseností. Najradšej varím zo zvyškov, teda z toho, čo sa aktuálne nachádza v chladničke, pretože vtedy dostane priestor moja fantázia. Alebo keď sa chystám pripraviť nejaký recept a zistím, že niektoré ingrediencie mi chýbajú. Vtedy ich obmením, pretože sa mi zvyčajne nechce ísť do obchodu a potom z toho vznikajú tie najchutnejšie jedlá. Baví ma variť obyčajné jedlá. Mojím „naj” jedlom sú zemiaky s tvarohom a so smotanou, ktoré mi ešte ako dieťaťu varievala babička.

 

Keď varíte, môže byť manželka pri vás v kuchyni?

Bohužiaľ, väčšinou tam je, „nachomejtne sa” tam (smiech). Nemám to však rád. Potrebujem úplný pokoj a celú kuchyňu pre seba. Preto by som nemohol pracovať ako profesionálny kuchár. Za jeden deň by som sa v reštauračnej kuchyni plnej ľudí a zhonu asi zbláznil. Musím mať pokoj, pretože keď sa mi niečo nepodarí, chytajú ma nervy. Na druhej strane musím povedať, že som sa naučil po varení hneď upratovať. Kedysi kuchyňa vyzerala ako po výbuchu, ale už som sa naučil, že napríklad keď dokrájam, hneď umyjem dosku. Viem, že to väčšina mužov nerobí. Navyše sa strategicky vyhýbam jedlám, ktoré sú náročné na produkciu, aby som nemusel veľa umývať (smiech).

 

A aká kuchárka je vaša žena?

Varí tradične, ale dobre. Robí najlepšiu paradajkovú polievku, akú som kedy jedol. Chutia mi od nej aj rozličné kalerábové a iné polievočky, ktoré varí dcére. Ako dieťa som ich nemal rád, ale teraz mi od nej chutia.

 

A čo suroviny? Patríte ku gurmánom, ktorí musia po kvalitných potravinách pátrať?

Zohnať u nás kvalitné suroviny je trochu problém. Najmä mäso. Mäsiarov, ktorí ponúkajú kvalitné, čerstvé mäso je málo a nedostať u nich všetko. A mrazené mäso z obchodných reťazcov priveľmi nemusím. Najradšej kupujem čerstvé potraviny. Milujem nakupovanie na trhoch. Kačice či sliepky alebo zelenina od babičiek chutia najlepšie.

 

Čo podľa vás chýba slovenskej gastronómii?

Udržateľný štandard a kreativita. Jedlo v reštaurácii by malo vyzerať na určitej úrovni a pohladiť aj oči. A to sa stáva málokedy. Mne osobne prekáža aj „tradičná slovenská obloha” jedál tvorená kombináciou mrkva-kapusta. Servírujú ju všade a ku všetkému. Tento trend sa zrodil zhruba v 70. rokoch a stále sa drží nažive, nechápem prečo. Na druhej strane, myslím si, že my, Slováci, varíme domácu kuchyňu poctivo na rozdiel od krajín ako USA či Veľká Británia, kde ženy doma poriadne nevaria a ak áno, tak z polotovarov. Okrem toho som si všimol, že sa o kvalitnú gastronómiu začali zaujímať mladí ľudia. Hľadajú čerstvé suroviny a lokálne produkty. Mnoho mojich kamarátov vo veľkom prestalo napríklad kupovať vajcia z klietkových chovov a začali sa celkovo správať ekologickejšie. Sú to pritom ľudia, ktorí tak neboli vychovávaní. Možno nabiehame na takú lepšiu vlnu.