Mestá duchov, opustené objekty a schátrané budovy vyvovlávajú v ľuďoch záujem pretkaný obavami s neznámeho. Spustnutých a mýtmi opradených miest je posvete ako maku. Mnohé vznikli ako veľkolepé projekty s veľkou budúcnosťou,ale pod vplyvom rôznych okolností ich dostihol osud nemých a zabudnutých svedkov svojej doby.
Eastern State Penitentiary bola štátna väznica vo Philadelphii. Fungovala od roku 1829 do roku 1971. V súčasnej dobe slúži ako múzeum a je zapísaná do registra historických pamiatok USA. Je považovaná za prvé nápravné zariadenie s úplnou izoláciou väzňov na svete.
Revolučný väzenský systém tzv. „Pennsylvania system“ bol špecifický úplnú izoláciou väzňov po celú dobu ich pobytu. Každý väzeň trávil 23 hodín denne sám na svojej samotke a 1 hodinu na svojom malom dvore. Väzni sa nesmeli stretnúť s ostatnými väzňami. Keď išli na záhradu, kde mohli dokonca aj pestovať rastliny a starať sa o zvieratá, chodili individuálne a mali na hlave kapucňu, aby ich nikto nemohol kontaktovať. Inak toto väzenie nemalo žiadne spoločné priestory (spoločnú jedáleň, dvor a pod.). Vídali iba trikrát denne dozorcu.
Eastern State Penitentiary
Väznica bola postavená až pre 450 väzňov. Bol tu väznený tiež známy Al Capone.
Udial sa tu aj veľmi slávny útek. Väzeň Willie Sutton (bankový lupič, za svoju 40-ročnú kariéru ukradol 2 milióny USD) v priebehu jedného roka postupne vykopal zo svojej cely až na ulicu za hlavnú múrom komplexu 30 metrov dlhý tunel. Tunel bol profesionálne vystužený a dokonca doňho zaviedol aj svetlo. K úteku došlo 3. apríla 1945, tunelom sa na ulici pretiahlo celkom 12 väzňov. Všetci ale boli veľmi rýchlo pochytaní. Posledný z nich po pár dňoch prišiel sám späť s tým, že má hlad.
Pripjať je opustené mesto v Polesí na Ukrajine v tesnej blízkosti jadrovej elektrárne Černobyľ. Budovanie Pripjati oficiálne započalo 4. februára 1970. Pripjať mala slúžiť ako sídlisko pre približne 50 000 ľudí, prevažne pracovníkov jadrovej elektrárne Černobyľ a ich rodín. Po výbuchu jadrovej elektrárne Černobyľ, ku ktorému došlo v noci 26. apríla 1986, začala v popoludňajších hodinách 27. apríla evakuácia celého mesta. Po evakuáciu ľudí z tejto oblasti zostalo všetko tak, ako to tamojší obyvatelia zanechali. Na šnúrach stále visí bielizeň kývajúca sa vo vetre, veľké ruské koleso je stále dominantou celej Pripjati a v obchodoch možno stále vidieť vystavený tovar.
Pripjať
Dnes je Pripjať „mesto duchov“ – mŕtva, neobývaná zóna, technický stav značnej časti domov i občianskeho vybavenia začína byť veľmi zlý. Okolie mesta je stále silne zamorené, predovšetkým céziom a bude musieť uplynúť najmenej 150 rokov od havárie, než dôjde k poklesu rádioaktivity na úroveň, ktorá je pre ľudský organizmus únosná. Samotná Pripjať nie je príliš kontaminovaná, na niektorých miestach sa určitý čas dá zdržovať.
Diamantová baňa Mirnyj – Rusko
Dnes už nepoužívaná, ale stále otvorená a voľne prístupná diamantová baňa leží v meste Mirnyj na východnej Sibíri. Ide o druhú najväčšiu jamu na svete, pýši sa priemerom 1200 metrov a hĺbkou 525 metrov.
Najtvrdší nerast sa tu začal ťažiť koncom päťdesiatych rokov minulého storočia. Tunajšia klíma však nebola pre ťažbu príliš ideálna. Dlhé a kruté zimy, keď pôda zamŕza niekoľko metrov do hĺbky, potom vystrieda teplé leto, kedy sa ľady roztopia a pôda je pre zmenu bahnitá. Aj napriek nepriaznivým podmienkam sa tu v 60. rokoch ťažilo dvetisíc kilogramov diamantov ročne. Cesta veľkého ťažobného nákladiaku až na dno bane trvá okolo troch hodín.
Diamantová baňa Mirnyj
Kvôli veterným vírom, ktoré sa nad ním tvoria, sa nad samotným baňou nesmie lietať. Niekoľko lietadiel a vrtuľníkov takto skončilo – vražedné viery ich doslova stiahli do bezodnej hlbiny. Drahokamy sa tu ťažili až do roku 2001. Po páde sovietskeho impéria sa dostala baňa do súkromných rúk a v ťažbe sa pokračovalo ďalej, tentoraz modernejšími metódami.
Mesto duchov- San Zhi
San Zhi na najsevernejšom pobreží Taiwanu je kombináciou UFO aj duchov. Futuristickým vilkám, ktoré tu boli postavené pre bohatých turistov sa hovorí UFO domčeky a podľa miestnych tu vraj strašia duchovia. Areál San Zhi sa začal stavať v roku 1978 a mal byť turistickou atrakciou pre bohatých návštevníkov – kde nesmeli chýbať technické vychytávky, panoramatické výhľady, nadrozmerná spáľne a obývačky, či kuchyne na mieru. Projekt však bol zastavený už o 3 roky neskôr kvôli nedostatku financií a hlavne niekoľkých tajomným smrteľným nehodám robotníkov a architektov, ktorí sa na stavbe podieľali. Vláda dodnes z neznámeho dôvodu tají k presne koľkým úmrtiam tu došlo aj mená architektov. Podľa miestnych (na Taiwane väčšina obyvateľov verí v starodávne čínska náboženstvo, budhizmus a iné viery, ktoré sú spájané s duchmi) za nehody mohla socha „zlého“ draka umiestnená pri vstupných bránach. Podľa inej verzie je pod San Zhi pohrebisko holandských vojakov, ktorých duchov stavba nahnevala.
Mesto duchov- San Zhi
Teraz sa tu vraj pohybujú aj duchovia ľudí zomrelých pri stavbe. Nech už to bolo akokoľvek, o miesto prestal byť záujem, investori od jeho výstavby ustúpili a turisti sem nikdy neprišli. Potom bola lokalita prázdna a chátrala, stala sa aj terčom vandalov. Roku 2008 bolo rozhodnuté o demolácii, aj keď proti tomu vznikla internetová petícia požadujúca zanechať areál ako múzeum. O rok neskôr bolo miesto zborené a teraz je uzavreté.
Najväčšia Staničná budova sveta stojí v zabudnutej pyrenejskej obci na španielsko-francúzskych hraniciach. Na stanicu však teraz jazdia zo Zaragozy len dva regionálne vlaky denne, trať z Francúzska už desiatky rokov nie je v prevádzke. Canfrancké nádražie spoločne s železničnou traťou Pau – Canfranc – Zaragoza vznikalo štvrť storočia, otvorené bolo v roku 1928. Pretože vo Francúzsku a Španielsku majú koľaje iný rozchod, bolo nutné postaviť skutočne veľkú prechodovú stanicu, ktorá poskytla cestujúcim všetko zázemie – čakárne, reštaurácie, banku aj hotel. Svoju odbavovaciu halu tu postavila francúzska i španielska železnica. Horská trať ale bola príliš náročná na údržbu, pritom na nej musela byť často prerušovaná doprava – kvôli vojnám i nehodám. Napriek tomu sa obe strany snažili udržiavať železnicu aj stanice v chode.
Canfrancké nádražie
V roku 1970 však Francúzi svoju časť trate zrušili a stanicu úplne opustili. Španielska časť je udržiavaná len málo, a tak do Canfranc občas prichádzajú turisti preto, aby si prezreli zchátralého hnedého mamuta, kde dodnes zostala väčšina starého a opusteného vybavenia – v pyrenejskej pustatine ho ťažko niekto ukradne. Že sa stanici opäť vráti aspoň časť jej slávy, ale nie je vylúčené. Pred časom sa vlády oboch krajín zhodli, že by chceli pyrenejské železničné spojenie obnoviť.
Sanatórium Beelitz-Heilstätten bolo v 19. storočí vystavané pre Berlínčanov nakazených tuberkulózou. Počas prvej svetovej vojny tu bola nemocnica pre ranených vojakov, v roku 1916 sa v nemocnici zdržiaval aj Adolf Hitler. V roku 1945 sa dostal Beelitz Heilstätten pod správu sovietskych okupačných jednotiek. Ďalej komplex fungoval ako nemocnica, tentoraz však pre sovietskej vojakov.
Sanatórium Beelitz-Heilstätten
Keď sovietski vojaci miesto po zjednotení Nemecka opustili, zostalo tu funkčné ešte neurologické rehabilitačné centrum. Beelitz Heilstätten vtedy navštevovali napríklad pacienti s Parkinsonovou chorobou. Dnes zaujímavá budova sanatória chátra a pokojne by si mohla zahrať v špičkovom horore. Zvlášť lekárske kreslá a červené odtlačky rúk na stenách naháňajú mráz po chrbte …
„Tajuplný hotel“ pri vodopádoch Tequendama, 30 kilometrov juhozápadne od mesta Bogota v Kolumbii. Hotel del Salto bol otvorený roku 1928 za účelom privítať bohatých návštevníkov. Postavený na pokraji útesu, ponúka dych berúci výhľad na blízky, 157 metrov vysoký vodopád. V nasledujúcich desaťročiach bola rieka Bogotá znečistená a turisti stratili o oblasť záujem. Hotel zavreli začiatkom 90. rokov a odvtedy zostal opustený. Vysoký počet samovrážd na tomto mieste priviedol mnohých k názoru, že v budove straší.
Hotel del Salto
Severotalianske Craco je ukážkovým mestom duchov so všetkým, čo k nemu patrí. Stredoveké mestečko bolo založené už v 11. storočí a žili v ňom hlavne chudobní poľnohospodári. Pestovanie obilia a olív bolo ale v miestnych podmienkach pekne náročné a celú oblasť často zasahovalo zemetrasenie. Niet divu, že koncom 19. storočia začali usadlíci húfne odchádzať do USA za vidinou lepšieho živobytia a v Crac tak zostala len jedna štvrtina pôvodných obyvateľov. Poslední ľudia sa odtiaľto odsťahovali v roku 1963, pretože väčšina budov v meste bola vážne zničená ešte z bojov II. svetovej vojny a hlavne veľkým zemetrasením z roku 1959.
Severotalianske Craco
Craco tak zostalo ponechané svojmu osudu a teraz už sa ním prechádzajú len turisti, aj to na vlastné nebezpečenstvo.
Posledný dom na ostrove Holland, USA
Malý ostrov v zálive Chesapeake v USA bol domovom úspešnej komunity, avšak vďaka rýchlej erózii ostrova, bahnu a naplaveninám tu bolo stále menej a menej priestoru pre život, až bol ostrov natrvalo opustený. Tento dom bol posledný, ktorý na ostrove zostal, avšak aj on sa v roku 2010 zrútil.
Posledný dom na ostrove Holland, USA
Tento opustený zámok v Belgicku má niekoľko mien, Mirandin zámok, zámok hluku, …
Francúzska rodina aristokratov, ktorým sa podarilo uniknúť pred francúzskou revolúciou, zadala v roku 1866 výstavbu zámku anglickému architektovi. Hrad bol dokončený, ale rodina tu žila len do nemeckej okupácie Francúzska za druhej svetovej vojny, asi 75 rokov. Po vojne bol zámok zakúpený belgickou železničnou spoločnosťou a stal sa z neho sirotinec, prázdny je až od konca roka 1980. Rodina si ho odmietla prevziať a hrad sa stal opusteným. Milovníci krásnych stavieb sa tu často schádzajú. Skrytý hlboko v lese, má stále úžasnú architektúru aj okolitú krajinu, aj keď veľká časť zámku už chátra. Dom má 550 okien a veža s hodinami sa týči do výšky cez 180 stôp.
Mirandin zámok
