tvrdí sprievodca CK BUBO Martin Karniš, ktorému sa podarilo splniť si detský sen a je naslovovzatým špecialistom na čiernu Afriku.
Afrika a práca pre CK BUBO. Ako vzniklo toto spojenie?
Od detstva inklinujem k prírode a ku zvieratám. Láska k Afrike sa u mňa vyvinula postupne. Za socializmu sa nedalo vycestovať, preto som hltal knižky od Zigmunda Hanzelku či Wagnera a pozeral dokumentárne filmy. Vyštudoval som chovateľstvo exotických zvierat a v škole som sa utvrdil v tom, že africká fauna je pre mňa najpríťažlivejšia. Keď som mal 29 rokov, rozhodol som sa splniť si detský sen, zbalil veci, batoh, kde nechýbala kvalitná turistická obuv a vybral som sa za prácou do Tanzánie. Spolupracoval som s tanzánskymi národnými parkami a pár mesiacov som pracoval aj v jednej lodži. Po návrate na Slovensko som si hľadal prácu a keďže som sa poznal s majiteľmi CK BUBO, rozšíril som rady ich sprievodcov. Zájazdy, najmä po čiernej Afrike, sprevádzam už vyše päť rokov.
Po ktorých regiónoch najčastejšie sprevádzate?
Klienti si najčastejšie vyberajú východnú Afriku kvôli safari a oddychu na plážach. Tento boom trvá posledné dva roky odkedy sa rozšírilo, že Keňa a Tanzánia sú absolútne bezpečné krajiny. Nehrozia tam žiadne problémy, majú skvelé služby, rozvinutý turizmus, nádhernú prírodu a sú ideálne pre každého, kto chce začať cestovať po čiernej Afrike. Čoraz vyhľadávanejšia je aj Juhoafrická republika, Namíbia a Botswana. Všetko sú to krásne krajiny, ktoré systémom v mnohom pripomínajú Európu a sú vedené európskym spôsobom.
Ktoré miesto je Vaša srdcovka?
Určite Tanzánia. Strávil som tam vyše roka. Na pohľad som si zamiloval Namíbiu, o ktorej takmer nikto nič nevie, a pritom je to jeden z najkrajších kútov sveta. K srdcu mi prirástla aj Rwanda.
Prečo by mali ľudia aspoň raz v živote navštíviť čiernu Afriku? Čo nájdu tu a nikde inde na svete?
Ľudí. V iných končinách sveta je už za všetkým ekonomika a komercia. Bežní Afričania však na biznis a peniaze nedbajú a žijú si svojím spôsobom života. V niektorých afrických krajinách sú ľudia možno trochu výbušnejší, inde zasa, naopak, veľmi pokojní. Ľudia sú tu však stále ľuďmi. Samozrejme, že v regiónoch, kam chodí najviac turistov, sa stretnete s podobnými praktikami ako v Ázii. V najznámejších národných parkoch sú suveníry extrémne predražené a stretnete sa s tým, že obchodníci sa vás snažia obtiahnuť. Ale keď prídete do Rwandy, severnej Namíbie či do Konga, ocitnete sa v celkom inom svete. V týchto oblastiach sa ľudia s turistami priveľmi nestretávajú a ich naturel je presne taký, ako kedysi. Neskazený a nepoškvrnený. Sú k vám prívetiví, milí a ústretoví. Také správanie u nás už dávno nepoznáme.
Nevnímajú bielych turistov ako chodiace peňaženky?
Oni ani nevedia, čo si majú o bielych turistoch myslieť, lebo ich bežne nestretávajú. Neživia sa turizmom, takže ani nevedia, ako a v čom by mohli na turistoch zarobiť. V turistických oblastiach si vypýtajú peniaze za to, že si ich odfotíte, alebo vás niekam zoberú. Ale keď prídete do regiónu, ktorý nie je veľmi navštevovaný, ľudia sa veľmi radi nechajú odfotiť, strkajú sa vám pred fotoaparáty a nič za to nepýtajú. Len poskakujú okolo vás a tešia sa, keď im fotku ukážete na displeji fotoaparátu. Bohate im to stačí.
S akými reakciami klientov sa po príchode do Afriky najčastejšie stretávate?
Väčšinou prichádzajú s neopodstatneným strachom, pretože naše médiá verejnosť masírujú informáciami, ktoré sú väčšinou len negatívne. Mnohí klienti precestovali väčšinu sveta a Afriku si nechali na koniec. Považujú ju za veľmi nebezpečný región, kam ide človek zomrieť. To isté si mysleli aj moji rodičia, keď som odchádzal do Tanzánie. Brali to tak, že ma už v živote neuvidia. Klienti postupne prichádzajú na to, že táto predstava je nafúknutá. A dodatočne ich mrzí, že do Afriky nevycestovali už skôr.
Prečo je Afrika zahalená rúškom mysticizmu?
Kvôli množstvu negatívnych informácií. V 60. rokoch minulého storočia prebiehali v mnohých afrických krajinách boje o nezávislosť. A mnohé konflikty boli krvavé. Do dnešných dní napríklad máme Rwandu zafixovanú ako ultra nebezpečnú krajinu kvôli genocíde, ktorá sa tam odohrala pred 19 rokmi. Po stodňovej genocíde sa obyvatelia dohodli, že urobia za krvavou minulosťou hrubú čiaru. Dnes už neexistujú Tutsiovia a Hutuovia, iba Rwanďania. Temnú etapu svojej histórie pochovali, skončila sa pre nich a nechcú sa k nej vracať. Ale my v Európe sme na to nezabudli, a nikto nevie prečo. Keďže podobné udalosti sa prihodili vo viacerých krajinách, Afrika z toho celkovo vychádza ako nebezpečný kontinent, hoci o väčšine jej územia to už neplatí.
Čo patrí medzi najväčšie mýty?
Že miestni ľudia sú agresívni a nebezpeční. Obyvatelia regiónov, po ktorých sprevádzam, sú pritom obyčajní ľudia ako my a absolútna majorita je bezproblémová a uvoľnená. Koniec koncov, aj v Európe sa nájdu indivíduá, ktoré vám chcú nejakým spôsobom ublížiť.
Ľudia sa boja aj nedostatočnej hygieny…
Klienti sa na našich komfortných zájazdoch nestretávajú so žiadnymi problémami, keď ide o hygienu. Zabezpečujeme pre nich zariadenia, ktoré sú na úrovni troch-štyroch hviezdičiek a majú k dispozícii ten istý komfort ako doma. Jedinou výnimkou sú národné parky, kde občas vypínajú elektrinu a teplá voda tečie v určitú dobu, pretože nemajú v rezervácii žiaden zdroj a používajú len generátor na elektrinu. Vodu zohrievajú v kotli na drevo. Preto v národných parkoch je ten komfort trochu znížený, ale inak tam klienti majú všetko. Na väčšine územia čiernej Afriky, ktoré som prešiel, môžete používať na umývanie zubov vodu z vodovodu. Nemusíte si na to kupovať balenú vodu, ako napríklad v Indii. V celej oblasti južnej Afriky dokonca s klientmi vodu z vodovodu aj pijeme! A žiaden problém to nie je. Ak sa neocitnete v nejakých odľahlých končinách a nepijete vodu zo studne, ktorú si domáci vyvŕtali, žiadnej kontaminácie vody sa nemusíte báť.
Aj strach z rozličných exotických chorôb bráni mnohým, aby sa vydali do Afriky.
Zo zájazdu sme ešte nikdy nepriviezli klienta nakazeného tropickou chorobou. Ani s maláriou. Niektoré krajiny majú povinné očkovanie, najmä proti žltej zimnici. V regiónoch, kde robíme zájazdy, sa však žltá zimnica nevyskytuje vôbec. Ak vyžadujú očkovacie preukazy, je to skôr forma ochrany. Ak niekto cestuje po celej Afrike a prichádza napríklad z pralesnej Ugandy, kde sa sem-tam objaví táto choroba, chcú skontrolovať očkovanie, aby sa zabránilo šíreniu. Ale ak letíte do Tanzánie priamo z Európy, žiaden očkovací preukaz nepotrebujete.
A čo toľko obávaná malária?
Malária je choroba, ktorá sa vyskytuje v tropických a subtropických oblastiach na celom svete. Môžete ju chytiť v Nepále, v Thajsku, v Južnej Amerike…Hocikde. Pred 120 rokmi bola dokonca aj na Slovensku. Málokto vie, že pred 150 rokmi v Británii vypukla malarická epidémia, ktorá pozabíjala mnoho ľudí. Nie je koncentrovaná len na Afriku. Okrem toho, oblasti východnej a južnej Afriky sú suché, preto je tu riziko ochorenia maláriou minimálne. Parazity a choroboplodné zárodky potrebujú vlhké teplo, a to v tomto regióne nie je. Ľudia prichádzajú do východnej alebo južnej Afriky s predstavou, že sa budú potiť. A potom sú prekvapení, že v Maasai Mara zažívajú príjemných 25 stupňov Celzia v tieni. V južnej Afrike im dokonca môže mrznúť. Na safari pobehujú slony, žirafy, hrochy okolo zamrznutej mláky a teplomer ukazuje ráno mínus tri či mínus päť stupňov. A potom vyjde slnko a teplota vyskočí na 28. Výkyvy teplôt sú tu extrémne. Inými slovami povedané, skôr sa nejakou tropickou chorobou či maláriou nakazíte v juhovýchodnej Ázii, než vo východnej či južnej Afrike.
Cestovateľov odrádza od návštevy Afriky aj do očí bijúca chudoba…
Ľudia sú tam chudobní preto, lebo ich štát je chudobný. Nič nevyrábajú, nemajú žiaden export. HDP týchto krajín je nízky. Napríklad 70 % obyvateľov Kene je oficiálne bez práce, ale má pôdu, kde môžu pestovať plodiny a chovať zvieratá. Hladom teda netrpia. Voda je neraz vzdialená 5-7 kilometrov od ich príbytkov a musia za ňou chodiť a nanosiť ju, ale majú ju. Reálna chudoba je teda niečo iné ako štatistiky. Ľudia na vidieku sa vždy nejakým spôsobom uživia. Chudoba je najviditeľnejšia vo veľkých mestách, kam chodí mnoho ľudí z vidieka s vidinou zbohatnutia. No keďže tento nápad majú milióny, prácu si nenájdu a skončia v slumoch. V afrických slumoch, ktoré som navštívil, to však nevyzerá ako vo favelas v Južnej Amerike či na periférii Mexico City. V afrických slumoch žijú ľudia veľmi skromne, ale snažia sa udržať si ľudskosť a dôstojnosť. Každé ráno pozametajú ulicu pred svojím domčekom, spália odpad. Ich domčeky sú veľmi jednoducho zariadené, ale čisté. Keď som do takého domčeku vošiel, vyzul som sa, lebo hoci na podlahe bola len udupaná hlina, bolo tam tak čisto, akoby som vstúpil na koberec. Samozrejme, že na uliciach stretnete pouličné deti alebo žobrákov. Ale nie je to také nepríjemné a náročné na pohľad ako napríklad v Indii.
Ďalším mýtom zrejme je to, že Afrika je nebezpečná pre ženy – cestovateľky.
Bol som veľmi prekvapený, koľko žien som stretol osamelo cestovať po týchto afrických regiónoch, hlavne po východnej Afrike a Tanzánii. Tanzánia je v každom ohľade veľmi liberálna. Nikdy tu neprebehla žiadna vojna ani konflikty medzi kmeňmi. Je veľmi bezpečná a príjemná. Na ženy sa tu nikto nepozerá cez prsty a len veľmi zriedka sa tu prihodia nejaké nepríjemné zážitky spojené s tým, že tu cestuje žena.
Odporučili by ste ľuďom cestovať po Afrike na vlastnú päsť?
Určite. Afrika sa dá precestovať rôznymi spôsobmi. Keď som tam odchádzal, ani som si neprečítal knižného sprievodcu. Úmyselne som tam išiel s tým, že si budem Afriku hľadať sám. Miestnych ľudí som sa pýtal, kam mám ísť a čo si pozrieť. Skončil som však prácu v Európe na dobu neurčitú, mal som čas, nikam som sa neponáhľal. Preto som si čierny kontinent objavoval sám. Chvíľami to tak aj vyzeralo. (smiech) Napríklad som na vlastnej koži objavil, ako funguje východoafrický čas. Raz som sa v jednom meste pýtal, kedy mi ide autobus. Povedali mi, že na druhý deň o ôsmej a upozornili ma, aby som prišiel o hodinu skôr. A tak som sa na druhý deň o siedmej ráno vydal na stanicu. Čakal som do ôsmej, nikde nikoho. O jedenástej som sa dosť znepokojený dozvedel, že v Tanzánii používajú iný čas ako my, swahilský čas. Znamená to, že pri východe slnka, kedy je u nás 6 hodín, u nich je 12. Takže „ich” osem hodín bolo vlastnej o druhej poobede. Keď som si neskôr otvoril knižného sprievodcu, zistil som, že informácie o odlišnom čase sa nachádzajú na jednej z prvých stránok. Mňa však život naučil sám.
Dá sa v Afrike bez problémov dorozumieť? Predsa len, žije tam mnoho kmeňov, z ktorých každý má svoju vlastnú reč…
Väčšinou sa pohybujem v anglicky hovoriacich krajinách. V Tanzánii je úradným jazykom swahilčina. Angličtina je tam trochu zabudnutá. 30 % obyvateľov však hovorí anglicky dobre, 30 % sa dohovorí a 30 % nevie anglicky vôbec. V iných krajinách je to však bez problémov. A aj keď neovládate miestny jazyk, najlepšie je použiť slovenčinu. Po slovensky sa v čiernej Afrike dohovoríte úplne všade.
Ako to?
Pretože v rodnom jazyku komunikujete najprirodzenejšie. Oficiálne štatistiky jazykovedných ústavov uvádzajú, že len 7 % komunikácie tvorí jazyk samotný a všetko ostatné sú reč tela, intonácia a podobne. Takže postačí, keď si osvojíte zopár medzinárodných slovíčok, ktoré ovláda každý a zvyšok zvládnete aj po slovensky. (smiech)
Dokáže Vás Afrika ešte prekvapiť?
Neviem, či by som použil práve slovo „prekvapenie”. Región, ktorý navštívim prvýkrát, ma dokáže prekvapiť. V regióne východnej a južnej Afriky, kde sprevádzam väčšinu zájazdov, sa však cítim veľmi príjemne. Ako doma. Už som si odvykol od typického európskeho zhonu. Keď sa vrátim na Slovensko, som zo všetkých najpomalší. Naplánujem si, že za deň vybavím tri veci a stihnem jednu. Vonkoncom mi to však neprekáža, presne ako Afričanom. Práve to ma v Afrike drží a neustále ťahá naspäť. Už sa nechcem prispôsobovať západniarskemu zhonu, stresu a tlaku na čo najväčší výkon. Naopak, snažím sa na africkú vlnu strhnúť aj svoje okolie. Práve toto je jedna z prvých vecí, ktoré sa snažím vysvetliť klientom, keď prídu do Afriky. Hovorím im: „Teraz ste v Afrike, zabudnite na Európu a žite po africky. Nikam sa neponáhľajte, nič vám neutečie. A ak vám niečo utečie, asi to nebolo dôležité”. Väčšina z nich si zo zájazdu odnáša pocit pokoja. A napriek vysokému pracovnému nasadeniu si v Afrike vychutnávajú pokoj.
Čo dokáže návšteva čiernej Afriky človeka naučiť?
Každý si odnesie hromadu zážitkov. Zažije nespútanú prírodu. V Afrike sa nachádzajú posledné miesta na Zemi, kde sa dajú vidieť divoké zvieratá vo voľnej prírode v takom množstve. Okrem toho si ľudia začnú vážiť veci, keď si všimnú, čo všetko tamojší obyvatelia nemajú. Žijú veľmi jednoducho, a predsa sú šťastní. Pre nás, západných ľudí, je to veľmi ťažko pochopiteľné, pretože u nás je predstava šťastia spojená s hmotným majetkom. Keď turisti prídu do Afriky, myslia si, že je to úplná katastrofa a chudobní Afričania musia byť nešťastní. Často ich musím upozorniť, že je to naopak. Miestni obyvatelia sú so svojím životom zmierení a to je to, čo nám chýba. V Afrike ľudia prijímajú, že určité veci nemajú a ani nikdy nebudú mať. Sú s tým vyrovnaní a tak žijú spokojný a šťastný život.
Hovorí sa, že ten, čo hľadá duchovno, by mal zamieriť do Ázie. Ten, ktorý túži po dobrodružstve, vášni a láske by mal ísť do Južnej Ameriky. Kto by mal ísť do Afriky?
Ten, kto hľadá pokoj. Už len pohľad na nesmiernu savanu a fascinujúcu krajinu vás upokojí. A tamojší ľudia sú sami o sebe pokojní, nikam sa neponáhľajú. Nás ten ich stoický pokoj dokáže až rozčúliť. Ale keď sa tomu prispôsobíte, upokojí vás to. Ak chcete kľud a pohodu, rozhodne choďte do Afriky.
