Útek z továrne na smrť: Vrba a Wetzler presvedčili svet o zverstvách nacistov

Ľudí, ktorým sa podarilo uniknúť z pekla Osvienčimu-Brezinka, nie je príliš veľa. Medzi tých úspešných patrili slovenskí väzni Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler. Obaja si zachránili život a tiež vydali svedectvo svetu o hrôzach, ktoré sa v koncentračnom a vyhladzovacom tábore odohrávali. Ich dramatický útek začal pred 75 rokmi.

Vrba, pôvodným menom Walter Rosenberg, tak aj Wetzler boli židovského pôvodu. Po vzniku Slovenského štátu, musel pätnásťročný Vrba odísť z bratislavského gymnázia a pracovať ako robotník. Manuálnou prácou sa živil aj o šesť rokov starší Wetzler, ktorý žil v Trnave.

 

Wetzler bol v roku 1941 zatknutý pre účasť na sabotážach v tehelni a po niekoľkomesačnom väznení v Bratislave, bol deportovaný do Osvienčimu. Vrbu, ktorý sa v roku 1942 pokúsil odísť do zahraničia a pripojiť sa k exilovej armáde, zatkli v Maďarsku a internovali v tábore Nováky.

Odtiaľ sa pokúsil utiecť, bol však opäť zadržaný a brutálne zbitý. Následne ho poslali do koncentračného tábora Majdanek. Tam sa stretol so svojím starším bratom Sammym – bohužiaľ naposledy v živote.

Vrba a Wetzler

O niekoľko týždňov neskôr bol zaradený do transportu do Osvienčimu. Tam pracoval najskôr v sklade s jedlom. Neskôr ho preradili k takzvanému “ upratovaciemu oddielu“, nazývanému tiež „Kanada“. Jeho členovia museli vyberať polomŕtvych a mŕtvych väzňov z transportov, čistiť vagóny a tiež triediť a skladovať zhabané veci.

V Brzezinka, kam bol tento oddiel roku 1943 presťahovaný, sa Vrba stretol s Wetzlerom, svojim známym zo Slovenska. Ešte toho roku  Vrba ochorel týfusom a rapídne schudol. Pomoci a liekov sa mu však dostalo od člena osvienčimského podzemného hnutia.

K tomuto hnutiu sa pridal a na jar 1943 získal pozíciu zapisovateľa v karanténnych bloku B II a. Jednalo sa o miesto, ktoré mu prinieslo prístup k informáciám, aj trochu lepšie životné podmienky. Mal napríklad vlastné posteľ.

Vrba videl, ako nacisti privážali k plynovým komorám väzňov. Bol tiež svedkom založenia aj povraždenia časti takzvaného rodinného tábora terezínských Židov v marci 1944. Práve počas tejto najväčšej masovej vraždy Čechoslovákov, zahynula aj dvadsaťtriročná Alice Munková, do ktorej sa zamiloval.

Útek, ku ktorému sa nakoniec Wetzler a Vrba odhodlali, bol naplánovaný cez rozostavaný úsek tábora zvaný „Mexiko“. K jeho úspešnej realizácii im následne napomohli ostatní väzni činní v podzemnom hnutí. Jeden im napríklad poradil, nech pre zmätenie psov použijú tabak a benzín. Plánovali, že v úkryte v tábore prečkajú trojdňový pátraciu akciu, ktorú nacisti po zmiznutí väzňov spúšťali. Zriadenie skrýše na Mexiku bolo náročné, nakoniec sa však podarilo.

Pochodoval v papučiach

A tak sa 7. apríla popoludní Vrba a Wetzler schovali do diery pod hromadu dosiek, ktorú ďalší z väzňov upravil tak, aby boli čo najmenej nápadní. Čakalo ich viac ako 80 hodín strachu a neistoty. Cez ústa mali pruhy látky na tlmenie kašľa. Počas pátrania vraj jeden z esesákov stál priamo na ich úkrytom. V prípade odhalenia by ich čakalo mučenie a smrť.

Celí rozlámaní potom úkryt opustili počas štvrtého dňa. Vďaka kontaktom v tábore mali civilné oblečenie, topánky, mapu, chlieb a ďalšie veci potrebné pre nasledujúce etapy úteku. Počas dvojtýždňovej cesty na Slovensko im pomohli niektorí Poliaci, hoci svojím činom riskovali život. Keď šli cez Slovensko, mal vraj Vrba nohy tak napuchnuté, že namiesto topánok kráčal v papučiach, ktoré mu daroval jeden sedliak.

Ešte v apríli sa dostali do Žiliny, kde s predstaviteľmi tamojšej židovskej obce spísali vyše tridsať stranovú  správu popisujúcu podmienky v koncentračnom tábore: klasifikáciu a zabíjanie väzňov, vznik a zmasakrovanie časti rodinného tábora, spôsob stráženia, umiestnenie plynových komôr aj odhad obetí doterajšieho vraždenie.

Správa bola najskôr spísaná slovenský (originál sa nezachoval), neskôr preložená do nemčiny a maďarčiny a prepašovaná do Maďarska a ďalej i do Švajčiarska. Do rúk a pracovný stôl spojencov sa dostala v júni. Hrozné informácie zverejnili v  BBC a v západnej tlač.

Deportácie maďarských Židov

S rozširovaním správy sa však viaže aj istá kontroverzia. Od Oscara Krasnianského, ktorý text preložil do nemčiny, vraj dostal správu maďarský židovský právnik a novinár Rudolf Kastner, a to už čoskoro po jej spísaní. Zverejnenie však zdržal. Vrba bol neskôr presvedčený, že preto, aby Kastner neohrozil vyjednávanie s Adolfom Eichmannom o prevoze maďarských Židov do Švajčiarska výmenou za peniaze a drahocennosti. Kastner nakoniec získal povolenie previezť viac ako 1600 Židov do Švajčiar, čo vošlo do dejín ako takzvaný Kastnerův vlak. Časť historikov zasa mieni, že predstavitelia židovských organizácií v Maďarsku váhali zo zverejnením, aby nespôsobili paniku.

V máji 1944 však začali transporty maďarských Židov do koncentračných táborov. Denne do vlakov nastúpilo na 12 tisíc ľudí, mnohí boli následne  pozavraždení.

Až potom, čo bola v júni správa zverejnená, vznikol tlak na maďarského regenta Miklósa Horthyho zo strany Švédska i Vatikánu, aby boli deportácie zastavené. To sa stalo až v júli. Zachránených bolo asi 200 tisíc životov, mohlo však prežiť viac ľudí.

Pridal sa k partizánom

Vrba aj Wetzler sa dočkali konca vojny. Rudolf Vrba, ktorý svoje nové meno prijal po tom, čo sa ocitol na slobode, sa v septembri 1944 pridal k partizánom operujúcim na slovenský.

Neskôr vyštudoval Vysokú školu chemicko-technologického inžinierstva, pracoval vo výskume a oženil sa. S prvou manželkou Gert mali dve dcéry. Koncom 50. rokov odišiel z Československa. Najskôr pôsobil ako biochemik v Izraeli, neskôr v Kanade, Anglicku a Spojených štátoch. Svedčil proti bývalým esesákom a objavil sa aj v niekoľkých dokumentoch o holokauste. Napísal knihu Utiekol som z Osvienčimu, ktorej slovenský preklad vyšiel v 90. rokoch. Zomrel v roku 2006.

Alfréd Wetzler po vojne pracoval ako redaktor a v 60. rokoch tiež spísal svoje spomienky nazvané – Čo Dante nevidel, pod menom Jozef Láník. V roku 1970 odišiel do invalidného dôchodku a zomrel v roku 1988 v Bratislave. Obaja posmrtne dostali štátne vyznamenanie.

Ich správa patrí k najdôležitejším dokumentom 20. storočia. Bola jedným z prvých podrobných očitých svedectiev, ktoré vymedzovalo smrtiace mašinériu koncentračných táborov a potvrdila autentickosť predchádzajúcich informácií.

 

Zdroj: https://zpravy.tiscali.cz/
Viac informácií nájdete tu: https://bit.ly/37BnzrU
Fotografie: depositphotos, pixbay