Veľký biely žraloci sú bez pochýb vládcovia hlbín oceánov.
Právom ich vnímame ako predátorov, pred ktorými by sme sa aj my mali mať pri pobyte vo vode na pozore.
Je ale hystéria, ktorá okolo nich zásluhou hollywoodskeho trháku Steva Spielberga vznikla, skutočne oprávnená?
Tradičnú programovú schému – Veľké biele Vianoce (Great White Christmas) na Discovery Channel, ukazuje, ako tieto živočíchy prežívajú a čo je motiváciou k ich činom.
To korešponduje aj s počtom ľudských obetí tohto druhu, ktorý na prvý pohľad nie je až tak drastický, ako by sa mohlo zdať. Napriek tomu si myslíme, že pohľad do minulosti, ako sa naše povedomie o žraločích útokoch utváralo, nikomu neuškodí, ba naopak prispeje k zdravej dávke opatrnosti.
Charles Vansant (1916)
V lete roku 1916 začalo Američanov priťahovať plávanie a potápanie v oceáne. Extrémne horúčavy a epidémie obrny v tom istom roku, navyše vyhnalo značnú časť obyvateľstva New Jersey do neďalekých prímorských rezortov.
Jedným z nich bol aj dvadsaťpäťročný finančné broker Charles Vansant, ktorý v pobrežných vodách nájde svoju smrť a zároveň sa zapíše do histórie ako prvá ľudská obeť žraločieho ataku. Dovolenka s rodinou ku príležitosti Dňa vďakyvzdania sa tak premenila na horor, ktorý o niekoľko desiatok rokov neskôr dá vzniknúť najslávnejšiemu popkulturnímu dielu o žralokoch – knihe a podľa nej natočeného filmu Čeľuste (Jaws). Prizerajúcim rekreantom sa tak do pamäti zapísal hrôzostrašný výjav, keď miestny plavčík vytiahol na pláž krvácajúce telo, ktorému úplne chýbala jedna noha a z druhej ostával len zanedbateľný kus. Aj napriek snahe privolaných lekárov, Charles Vansant do dvoch hodín zomrel vo svojej hotelovej izbe.
Než si americká odborná verejnosť pripustila, akej hrozbe čelia, museli zomrieť ďalší traja ľudia, vrátane desaťročného chlapca Lestera Stillwell.
Stalo sa to počas nasledujúcich pätnástich dní. Dovtedy zoológovia a ichtyologové odmietali podozrenie, že za útokmi stoja žraloky, ako neopodstatnené s tým, že žraloky sú predsa len prihlúple prerastené ryby. Pravdepodobnosť, že napadnú človeka sa javila ako výplod chorej mysle.
Po sérii útokov sa však obraz žraloka značne zmenil – a odvtedy platia za ohrozujúce krvilačné monštrá.
Udalosti v New Jersey roku 1916 otriasli americkou spoločnosťou, čo přiživil vládnymi opatreniami aj prezident Woodrow Wilson. Nedlho po útokoch bola však z vody vytiahnutá zdochlina veľkého žraloka bieleho. V jeho žalúdku sa našli pozostatky ľudských rebier a stavcov. Tento samotár bol potom označený za strojcu všetkého teroru, ktorý pobreží New Jersey postihol.
Joseph Troy Jr. (1936)
Šestnásťročný Joseph Troy Jr. bol vôbec prvou obeťou veľkého bieleho žraloka v štáte Massachussets. A treba podotknúť, že do pomerne nedávnej doby vôbec jedinou. Chlapec z Dorcesteru, ktorý trávil prázdniny na obľúbenej Hollywood Beach, zrovna plával naproti výletnej lode Black Cat. Dostal sa tak mimo mantinelov, vymedzených pre bezpečné vodné radovánky. V tejto vzdialenosti ho napadol morský predátor, ktorý sa mu zahryzol do nohy.
Vďaka pohotové reakcii jeho otca a kapitána neďalekej lodi, sa ho zo žraločej tlamy podarilo celkom rýchlo oslobodiť a na palube Black Cat mu mohli nohu amputovať. Rana bola síce hlboká, avšak nie natoľko, aby došlo k pretrhnutiu stehennej tepny.
Chlapec napriek tomu zomrel na masívne krvácanie, lekári sa však zhodujú, že keby mala vtedy medicína k dispozícii dnes používané moderné postupy, Joseph Troy by pravdepodobne prežil.
Napriek tomu môžeme v Massachussets v posledných rokoch sledovať silnejúce opatrenia zamerané proti veľkým bielym žralokom. Zvyšuje sa tiež počet nahlásených pozorovaní tohto živočíšneho druhu v pobrežných vodách. Vysvetlenie je naporúdzi – do tejto oblasti sa navrátila populácie tuleňov, ktorí predstavujú hlavnú súčasť žraločieho jedálnička. Zásadné odporúčanie teda znie – pre pobyt vo vode si vyberajte len tie oblasti, ktoré nie sú zároveň útočiskom týchto morských cicavcov!
Barry Wilson (1952)
Príbeh skonu mladistvého tubistu Barryho Wilsona sa nesie v duchu rozčarovania, ale aj neskutočnéj odvahy. Do značnej miery totiž zničil mýtus Kalifornie, ako raja bezstarostnosti, slniečka a pohody. Prvý smrteľný incident so žralokmi sa odohral neďaleko od pláže, keď veľký biely žralok zaútočil na Wilsona z hlbín. Priebeh svedkovia opísali nasledovne – mládenec sebou začal znenazdajky pohadzovať zo strany na stranu, žralok ho následne vyhodil do vzduchu a stiahol pod hladinu , ktorá sa medzitým sfarbila od krvi do červena. Wilson sa nedlho potom znovu objavil nad hladinou jačiace z plných pľúc o pomoc. Osadenstvo pláže zostalo stáť v nemom šoku, než sa lokálny tím vodného póla vybral do vody napadnutému pomôcť. Žraloka sa im úspešne podarilo zahnať, stisk svoje obete uvoľnil, napriek tomu športovcom trvalo celých 30 minút, než sa dostali späť na pevninu. A počas tejto doby okolo nich útočník stále krúžil ! Ich snaha bohužiaľ prišla navnivoč. Muzikantovi už v tej chvíli chýbali podstatné časti oboch spodných končatín, trupu i zadku. Niekoľko chvíľ potom, čo ho úspešne vytiahli z vody, na následky rozsiahlych zranení zomrel. Kalifornia odvtedy už nikdy nebola rovnaká.
Robert Lyell Pamperin (1959)
Robert Pamperin zmizol pred 60 rokmi v oáze scuba potápania kalifornskej La Jolla. Spoločne so svojím kamarátom Geraldom Lehrer boli vášnivými priaznivci tohto športu, čo sa jednému z nich stalo osudným a druhému privodilo doživotnú traumu. Lehrer tak určite nikdy nezabudne na okamih, kedy sa vedľa neho kamarát vynoril bez potápačské masky zbesilo volajúci o pomoc. Keď sa Lehrer ponoril, aby pomohol topiacemu sa Pamperinovi, zbadal, ako je od pása nadol zakliesnený v ústach gigantického veľkého bieleho žraloka, ktorý sa ho buď snaží celého zožrať alebo ho naopak vypľuť. Neexistovalo však veľa pochybností – Robert Pamperin už v tej chvíli nebol medzi živými. Všetky snahy predátora odohnať však prišli navnivoč, preto sa Lehrer urýchlene vydal na pobreží zalarmovať lokálnu pobrežná stráž. Aj cez to, že sa pátrania zúčastnili desiatky profesionálnych potápačov, neboli ani po šesťdesiatich rokoch objavené žiadne pozostatky Pamperinova tela. Napriek mnohým teóriám, že nešlo o žraločí útok, je smrť potápačov naďalej tak oficiálne vedená. Dôvodom je absencia motívu a úprimné zdesenie jeho spoločníka.
Omar Conger (1984)
Smrť Roberta Pamperina však bola dôležitá z jedného ďalšieho dôvodu. Pomohla totiž podporiť menšinový názor, ktorého zástancovia boli už v tej dobe naklonení radám ichtyológov, ale stále sa k nim neodvažovali otvorene prihlásiť. A to síce, že veľký biely žralok primárne na človeka nechce útočiť. Ak si uvedomíme, že klasickou potravou morských predátorov sú tulene, a súbežne si predstavíme, ako vyzerá tradičné potápačský neoprén, zistíme, že pravda leží možno úplne niekde inde, než si fanúšikovia hororových hollywoodskych filmov v tej dobe mysleli. Smrť potápača Omara CONGERA v roku 1984 tento názor ďalej podporila – žralok potápača v čiernej súprave napadol, dvakrát sa zahryzol, a potom sa zdanlivo chystal zaútočiť na jeho potápačského partnera Jimmyho Rehma. Keď k nemu ale doplával, tak len vypľul zohyzdenie telo a zmizol. Rehm sa síce CONGER pokúšal oživovať na drevenom rafte, nebolo to však nič platné. Potápač bol už v tej chvíli už po smrti.
Michelle von Emster (1994)
Na prípade Michelle von Emster je zaujímavé, že hoci je oficiálne pripisovaný veľkému bielemu žralokovi, existuje dosť nepriamych dôkazov a indícií naznačujúcich, že skutočnosť je možná komplikovanejšia. Zdeformované telo dvadsaťpäťročnej dievčaťa z Kalifornie, vyplavilo more a koroner pomerne skoro, vzhľadom na povahu zranenia, určil za príčinu úmrtia smrteľné napadnutia žralokom. Telo bolo vyzlečené donaha, chýbala pravá noha, ktorá bola odtrhnutá od stehna dole. Pri obhliadke sa prišlo na početné zlomeniny v oblasti krku a rebier a v tráviacom trakte obete došlo k nálezu významného množstvo piesku. Všetky tieto príznaky začali byť čoskoro spochybňované. Prečo bola Michelle vo vode nahá v noci, kedy teplota mora nie je práve najvyššia? Ako je možné, že sa aj napriek pretrhnutiu stehennej tepny, bola obeť schopná nadýchnuť tak zhlboka, aby prehltla toľko častíc piesku? Ďalej sa objavilo upozornenie, že veľký biely žralok útočí „čisto“. Keď odhryzne ľudskú končatinu, sú tieto zranenia v podstate rezy s chirurgickou presnosťou, a tak tomu v tomto prípade rozhodne nebolo. Začala kolovať séria teórií siahajúcich od nehody, cez samovraždu, až po vraždu. Tú mal mať na svedomí jeden z podozrivých -bývalý milenec,v láske ohrdnutý kolega z práce – či stalker, na ktorého Michelle už skôr upozornila svojich nadriadených. Z oficiálneho hľadiska zostal prípad uzavretý a aj napriek nesúhlasu mnohých odborníkov na žralokov je dievča naďalej považovaná za jednu z ich najslávnejších obetí.
Randy Fry (2004)
Päťdesiatročný Randall Fry zasvätil podstatnú časť svojho života podmorske faujne. Ako prezident Aliancie rekreačných rybárov v regióne San Luis Obispo bojoval za ukončenie sporu, ktorý dlhé roky sužoval skupinu komerčných a rekreačných rybárov. Podľa priateľov bol oceán jeho život a neraz sa nechal na verejnosti počuť, že má z veľkých bielych žralokov rešpekt, ba dokonca si myslí, že jeden z nich sa v budúcnosti stane príčinou jeho smrti. V roku 2004 sa jeho predtucha naplnila, keď ho práve veľký biely žralok napadol počas potápania. Podľa parťáka Ericha Zimmerman všetko prebehlo tak rýchlo, že nemal ani čas zareagovať, a než si uvedomil, čo sa práve deje, bolo po všetkom. Žralok sa prirútil, zaútočil na Frye, stiahol ho pod hladinu, a zrazu bola všade len veľa krvi. Žraloka ani Frye už nikto nikdy nevidel nažive. Aj tak môže útok vládcu oceánov prebiehať.
