Bájne príšery ako snežný muž Yetti alebo tajomná zrúda dlící na dne škótskeho jazera Loch Ness dodnes fascinujú tisíce milovníkov nevyriešených hádaniek i profesionálnych záhadológov.
Táto premisa sa stala základom mnohých úspešných televíznych dokumentov, 20. decembra 2019 budú mať na Discovery Channel premiéru Legendy divočiny (Legends of the Wild), v ktorých sa dvojica expertov vrhne po stopách bájnych a mýtických netvorov.
Podobné príbehy kolujú medzi ľuďmi už mnoho a mnoho rokov, v prípade snáď tretí najpopulárnejší mestské legendy však svedectvo nesiahajú tak ďaleko do minulosti.
El Chupacabra je záhadné stvorenie, ktoré sužuje predovšetkým farmára v južnej a strednej Amerike a na juhu Spojených štátov. Ako je ale možné, že prvé zmienky o chladnokrvnom, krv viažucim predátorovi pochádzajú až z roku 1995? A prečo sa svedkovia nie sú za boha schopní dohodnúť, čo v skutočnosti videli?
Na úvod sa patrí povedať, že aj v prípade chupacaber sú všetky podrobnosti o ich vzhľade či výskytu naviazané na svedecké výpovede tých, ktorí tvrdia, že šelmu uvideli na vlastné oči. Často týmto spôsobom vysvetľujú podozrivý úhyn živočíchov v domácich chovoch.
Hlavne sliepok a kôz – Chupacabra v španielčine doslova znamená „vysávač kôz“.
Toto označenie korešponduje so stavom, v ktorom sú ich obete ponechané – zdochliny zostávajú nedotknuté, vyznačujú sa však masívnymi uhriznutiami na krku, ktorými je z tela von vyvedená všetka krv.
Kvôli záľube v červenom fluidu bývajú Chupacabra často považované za druh upíra, aj cez to, že odborníci na vampirické druhy upozorňujú, že tvorovia vyhovujúca popisu údajných svedkov nie sú a ani nemôžu byť prispôsobaní na konzumáciu živočíšnej krvi vo veľkom.
Niektoré druhy komárov alebo netopierov takto vybavení sú, predstavu, že by podobné predispozície mala psovitá šelma, považujú minimálne za pochybnú.
Príbeh chupacabřího mýtu začína u Madelyn Tolentino – manželky farmára z mesta Canóvanas v Portoriku.
Keď ich rodinných hospodárstiev začali sužovať nevysvetliteľné útokmi na chovné zvieratá, nachomýtla sa jedného večera k stretnutie s desivým stvorením, na ktoré nikdy nezabudne – vzrastom cca 150 centimetrov, hľadiaca na ňu obrími červeno svietiacimi okami a s ostňami vystupujúcimi z chrbtice. Tvor sa pohyboval vzpriamene na dvoch nohách podobne ako človek, ale keď zahlédnul vyľakanú farmárku, dal sa na útek obdivuhodnou rýchlosťou po štyroch.
Tolentino sa so svojím zážitkom dostala až do celoštátnej portorický televízie, a tak dala vzniknúť legende, ktorá sa veľmi rýchlo stala virálny.
O mnoho rokov neskôr sa oblaky pochybností okolo kultové Chupacabra pokúsil rozdúchať Benjamin Radford, redaktor magazínu Skeptical Inquirer, ktorému sa podarilo do celej roztodivné histórie vniesť trochu opodstatnených faktov.
Okrem iného dospel k záveru, že vzhľad Chupacabra podľa popisu Madelyn Tolentino až nápadne zodpovedá podobe humanoidných mimozemšťanov z vtedy populárneho amerického sci-fi filmu Mutant (Species).
Od samotnej svedkyňa potom zistil nielen to, že tento film videla a je jeho fanúšičkou, ale tiež že sa tak stalo len krátko pred nahlásením okultného incidentu. Medzi tým si však mestská legenda našla cestu za hranice ostrovného štátu.
Je zaujímavé sledovať premeny, ktorých mýtus nadobúda v kultúrnom prostredí rôznych regiónov.
Napríklad v štátoch Latinskej Ameriky, predovšetkým spomínaného Portorika a ďalej Čile, Argentíny či Mexika, sa pomerne skoro Chupacabra premenila z krvilačného upíra v humanoidného návštevníka z vesmíru.
Silne tu zafungoval v tej dobe prevládajúce protiamerický sentiment a čoskoro už kolovali zvesti o tom, že likvidátori chovné zveri pochádzajú, či už úmyselne alebo omylom, z laboratórií vesmírnej agentúry NASA, ktorá je buď neschopná natoľko, že dovolila utiecť stvorením přivlečeným z vesmíru, alebo je cielene do Južnej Ameriky vysiela s cieľom terorizovať miestne obyvateľstvo. Neodmysliteľnou súčasťou týchto konšpiračných teórií bola aj obvineniam, že Chupacabra pôsobí do určitej miery ako Guerilla partizáni – z farmárskych zvierat odsávajú krv, aby ju Američania mohli laboratórne modifikovať vírusom AIDS a následne ju použiť ako biologickú zbraň.
Ufológovia boli z nespočetným možností interpretácie nadšenie a ďalej přiživil hystériu, ktorá sa okolo chupacaber rozvírila.
Podozrivé úhyny dobytka sa okolo roku 2004 začali objavovať aj v Spojených štátoch, predovšetkým v najjužnejšom Texase. Tu však boli čoskoro podporené nálezy mŕtvych tiel samotných útočníkov – a napodiv sa opisy farmárov dosť líšili od pôvodných zkazy z Južnej Ameriky.
Severoamerická Chupacabra vyzerala ako psovitá šelma. Jej dominantné znaky? Absencia ochlpenie, vyziabnutá kompozície tela a hrubá pokožka evokujúce rozsiahle popáleniny. Texaskej farmára, ktorí sa viere v mýtickú beštiu tiež oddali, navštívil v rámci svojho vyšetrovania aj Benjamin Bradford. Vypchatá tela údajných chupacaber tu našiel vystavená aj v niekoľkých lokálnych múzeách, čo mu umožnilo dostať niektorá z nich na analýzu DNA.
A výsledok bol pre mnohých zdrvujúca – genetický kód Chupacabra sa zo sto percent zhodoval z kojotov či psami dingo. Teda regulárnymi obyvateľmi tunajších púští. Odborníci pri ich skúmaní narazili na prítomnosť zákožky svrabovej, v miestnych podmienkach pomerne bežného parazita. Jej pôsobenie potom vysvetľuje, prečo bola ich tela tak zohyzdenie a zplundrovaná. Alas Chupacabra.
Bradfordová vysvetlenie, ktorých hľadaním strávil päť rokov svojho života, dávajú zmysel a objasňujú všetky otázky, ktoré boli v súvislosti s Chupacabra kladené.
Vysvetľujú nielen to, že do roku 1995 neexistuje žiadna orálnej histórie, čo je u mýtu takejto masovosti a formátu dosť zvláštne, ale aj to, ako môžu rôzni svedkovia popisovať toho istého predátora tak diametrálne odlišne.
Ľudia ako Madelyn Tolentino či početní Texaskí rančeri napriek tomu trvajú na svojom, veria tomu, čo videli, a to si nenechajú vyhovoriť. Je naozaj možné, že Bradford v záchvate skepticizmu podcenil niektoré informácie a Chupacabra naozaj existujú?
Ťažko povedať, podobne ako u Loch Ness sa stali takým fenoménom, že z ľudovej slovesnosti i popkultúry pravdepodobne nikdy nezmizne. Programy ako Legendy divočiny (Legends of the Wild), ktorý môžete na Discovery Channel sledovať od 20. decembra 2019 od 20:00, budeme však aj do budúcnosti potrebovať, aby sme neprepadli len jednému senzacechtivého uhla pohľadu.
