História bezprostredne spätá s dnešnou budovou reštaurácie Leberfinger sa začala písať v druhej polovici 18. storočia, teda v časoch panovania Márie Terézie. Protiľahlý breh mesta Bratislavy, územie dnešnej Petržalky, tvorili v tom čase mnohé ostrovy a ostrovčeky, nakoľko sa Dunaj rozlieval do viacerých ramien. Práve na ostrove Enger-Au sa tvorili v 16.-17.storočí základy starej Petržalky s kostolom , s roľníckymi usadlosťami, ale aj s hájovňami, tu sa vytvorila dôležitá komunikácia – neskoršia Viedenská cesta.
Samozrejme pri takomto dôležitom dopravnom uzle nemohli chýbať také zariadenia, ako mýtnica, policajná stanica, hostinec. A to nie obyčajný, ale hostinec zájazdný, kde svojím návštevníkom zabezpečovali po dlhšej či kratšej ceste ubytovanie a stravovanie a v Čase, keď na dopravu po súši sa využívali kone, kočiare, v hostinci sa postarali i o jazdecké kone a ťažný dobytok zapriahnutý do povozov.
V 18.storočí päť hostincov patrilo mestu a síce blumentálsky, v kameňolome, lamačský, vajnorský a petržalský – Bruck Auel Wirtshaus, ktorý bol predchodcom hostinca Leberfinger. V roku 1759 ho mal v správe Carl Turbilio , ktorý platil mestu ročne 20 zlatých . Existencia hostinca v tomto období je zachytená aj na Marquartovom pláne Bratislavy z roku 1765.
Po roku 1775 nastal rozkvet hostinca a jeho dôležitosť ešte stúpla, keď v jeho tesnej blízkosti po predchádzajúcich nariadeniach Márie Terézie v roku 1771 zregulovať koryto Dunaja a upraviť jeho nábrežie, sa pristúpilo k ďalšej významnej udalosti, k vytvoreniu verejného parku.
V dôsledku vojny, ktorú viedol cisár František I. v spolku s Pruskom a Anglickom proti francúzskemu cisárovi Napoleonovi Bonaparte prichádzajú v roku 1805 na územie Petržalky francúzske vojská. Po mieri podpísanom v Primaciálnom paláci francúzske vojská odchádzajú, žiaľ, nie na dlho. V roku 1809 sa znovu usadili v Petržalke.14.októbra 1809 bol vo Viedni uzavretý mier medzi Napoleonom a Rakúskom. Francúzske vojská definitívne opustili Bratislavu a stiahli sa aj z ostatných lokalít na západnom Slovensku. Život sa vrátil do starých koľají. Lepšie časy čakali aj mestský petržalský hostinec. Pravdepodobne Andreas Rosins, ktorý je majiteľom hostinca v rokoch 1818-1821 vybudoval nový väčší hostinec resp. ten starý rozšíril o ďalšie okenné osi tak, že uličná fasáda obrátená k Dunaju bola z pôvodnej 5-osovej rozšírená na 11 osovú, túto novú pôdorysnú podobu areálu hostinca zachytil aj plán z roku 1820. Táto podoba zostala tomuto komplexu až do 90.rokov 20. storočia.
Podľa plánu vyhotovenom o šesť rokov neskôr Albertom Hofinannom pribudla na nábreží Aréna a park dostal novú voľnejšiu prírodnú podobu anglického parku.
Vlastník hostinca v roku 1840 Ján Alkhofer štvrťročne platil mestu 300 fl. a 15 kr. Hostinec bol dôležitým miestom v rekreačnej oblasti v 60.rokoch 19.storočia. Od budovy petržalského hostinca (Auwirtshaus) odchádzal každú sobotu dostavník do Hainburgu (Hamburger Stellwagen) idúc po Viedenskej ceste okolo starého petržalského kostolíka stojacom pri pečenskom ramene Dunaja ďalej popri salaši po Bécsi ország út, tak ako to je plasticky znázornené na mape Bratislavy a širokého okolia z druhej polovice 19.storočia. V poslednej tretine 19.storočia sa majitelia hostinca často menili. V roku 1869 bol nájomcom mestského hostinca (Pächter des städt. Gasthofes) Anton Gohler, vr. 1871 Sonntag, vr. 1881 po dlhom čase opäť hostinská , vdova po Alojzovi Hofbauerovi, po nej od r. 1882 až do roku 1893 Johann Wald, ktorý bol pri tej veľkej sláve , keď bol v roku 1891 daný do prevádzky prvý stály pevný most cez Dunaj, cez ktorý prichádzali v hojnom počte výletníci peši či na kočiaroch.
V roku 1894-1895 prevzal budovu hostinca Ludwig Leberfinger. Parcela bola v pozemkovej knihe zaregistrovaná pod číslom 3180 a pod č.257 III.bratislavského obvodu tzv.obvodu Františka Jozefa.
Jeden z najvýznamnejších momentov v histórii hostinca Leberrfinger je návšteva samotného cisára Františka Jozefa z ktorej sa zachovali tieto unikátne forografie.
Leberfingerovcom sa zrejme darilo, nepostihla ich žiadna nepredvídaná prírodná katastrofa -požiar, povodeň, takže mohli pravidelne švrťročne splácať predpísanú sumu, lebo sa s nimi ako nájomníkmi hostinca stretávame aj v 30.a 40. rokoch 20.storočia.Zaujímavé bolo odôvodnenie mesta, prečo nevypísali na obsadenie nájomníka hostinca v sade súťaž, ale mesto sa rozhodlo dať to Leberfingerovcom -“ Žiadateľ Rudolf Leberfinger je už od roku 1895 teda vyše 28 rokov nájomníkom hostinca v sade a síce od roku 1916 spolu s jeho bratom v tom roku zomrelým, od tej doby sám. „Žiadateľ cez celú nájomnú dobu bezvadné viedol tento hostinec a nadobudol si najväčšiu spokojnosť obecenstva mesta ako prenajímateľa taktiež aj hosťov, ktorí boli vždy pozorne obsluhovaní a poskytované jedlá a nápoje boli ohľadom ich akosti ale hlavne ohľadom ich cien veľmi priaznivé voči cenám iných hostinských.
V roku 1918 pri prevrate bolo zničené celé hostinské zariadenie, bol však opäť vynovený.
Na na atmosféru, ktorú tu vedeli Leberfingerovci vykúzliť, si spomínali aj naši literáti. Emil Bohúň v súvislosti so svojimi priateľmi písal: „Na spiatočnej ceste sa vždy zastavili na jedno pivo v záhradnej reštaurácii u Leberfingera, o tomto hostinci bolo všeobecne známe, že tam varia najlepšie slivkové knedle.“
Chválou nešetril ani Ján Smrek : „Leberfinger , to bola zázračná kuchyňa, pánboh ju osláv, škoda, že je už minulosťou.“
