Banskobystrický samosprávny kraj s rozlohou 9 455 km² je najväčším krajom v Slovenskej republike. Rozprestiera sa v južnej časti stredného Slovenska a na juhu hraničí s Maďarskou republikou. Je jedným z najkrajších a najväčších regiónov nachádzajúci sa v srdci Slovenska. Je to miesto s bohatou kultúrou, históriou a prírodnými krásami. Celé dejiny regiónu sú spojené s ťažbou vzácnych kovov, ich spracovaním, výsadami, ktoré boli udeľované kráľovským mestám, ale aj s jeho bohatou ľudovou tradíciou. Banskobystrický kraj má významné prírodné hodnoty v podobe národných parkov, chránených krajinných oblastí, ale aj lokalít UNESCO. K prírodným krásam nachádzajúcim sa na povrchu sa pripájajú aj krásy uložené hlboko pod zemou, či už jaskyne, alebo sprístupnené banské štôlne. Za pozornosť stojí týchto sedem divov kraja: Pustý hrad vo Zvolene, kláštor v Hronskom Beňadiku, mesto zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO Banská Štiavnica, národná kultúrna pamiatka Čiernohronská železnica, obec s bohatou baníckou históriou Špania Dolina, Mincovňa Kremnica a drevený artikulárny kostol v Hronseku.
PUSTÝ HRAD VO ZVOLENE
Pustý hrad kedysi strážil niekdajšiu obchodnú trasu Magna via i životy Zvolenčanov, obyvateľov kráľovského mesta. Hoci dnes zostali z Pustého hradu iba ruiny, patrí k najväčším hradným areálom nielen na Slovensku, ale aj v Európe a zároveň je najstaršou hradnou architektúrou v oblasti stredného Slovenska. Jeho zrúcaniny sa nachádzajú v najvýchodnejšom výbežku Štiavnických vrchov asi tri kilometre juhozápadne od dnešného Zvolena nad sútokom Hrona a Slatiny. Pustý hrad poznáme aj pod menami starý Zvolenský hrad alebo Starý Zvolen. História hradu postaveného na mieste predhistorického hradiska sa začala písať v roku 1172.
Komplex sa skladá z dvoch hradov, ktoré boli od seba vzdialené približne jeden kilometer, a ich výstavba neprebiehala v rovnakom čase. Starší je tzv. Horný hrad, Dolný hrad bol postavený zrejme začiatkom 14. storočia. Pustý hrad slúžil v rokoch 1317 – 1340 potrebám zvolenského kráľovského komitátu, ktorý zaberal približne územie dnešného stredného Slovenska. Vtedy hrad zažil najväčší rozkvet. Vybudovaním Zvolenského zámku v meste však stratil svoje dominantné postavenie. Zánik hradu je datovaný do polovice 15. storočia, do obdobia vojnových konfliktov medzi Jánom Huňadym a Jánom Jiskrom z Brandýsa. Písomný prameň z roku 1451 uvádza, že Starý Zvolen vypálil Ján Huňady.
Poslednou stavbou vybudovanou na Pustom hrade bola vartovka postavená koncom 16. storočia. Na Pustom hrade sa už od roku 1992 uskutočňuje systematický archeologický výskum a podarilo sa tu nájsť pozostatky z doby kamennej a bronzovej. Ukázalo sa, že v priestoroch Horného hradu bol pôvodne starší praveký val, na ktorom postavili stredovekú hradbu. Kuriozitou je nález predmetov z doby bronzovej, o ktorý sa pričinili partizáni. Tí ho pravdepodobne rozdelili na niekoľko častí, z ktorých zatiaľ poslednú sa podarilo objaviť v roku 2001. Zaujímavé výsledky priniesol aj výskum Dolného hradu. V jeho priestoroch sa pod stredovekým opevnením tiež objavil praveký val. Archeológovia odkryli keramiku z neskorej doby kamennej a na nádvorí hradu aj nálezy z mladšej a neskorej doby bronzovej.
Veža kráľov kráľovského komitátneho hradu z 12. storočia je najstaršou stredovekou stavbou na Pustom hrade. Nachádza sa aj s priľahlým opevnením na najvyššom mieste kopca. O veľkoleposti Pustého hradu sa môžete presvedčiť osobne. Dostanete sa sem z hlavnej železničnej stanice vo Zvolene po modrej turistickej značke a náučnom chodníku. Každoročne v septembri sa uskutočňuje i hromadný výstup spojený s bohatým kultúrnym programom.
KLÁŠTOR SVÄTÉHO BENEDIKTA OPÁTA V HRONSKOMBEŇADIKU
Benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku je druhý najstarší kláštor na území Slovenska a je národnou kultúrnou pamiatkou. Kráľ Gejza I. ho založil okolo roku 1075 a neskôr sa z neho stal najväčší a najbohatší benediktínsky kláštor na území dnešného Slovenska. Dôvodom vzniku kláštora bola rivalita dvoch kráľov: Gejzu a Šalamúna. Keďže Šalamún mal starý benediktínsky kláštor v Pannonhalme v dnešnom Maďarsku, rozhodol sa mu Gejza vyrovnať. Jedinou otázkou bola lokalita kláštora.
Nakoniec ho vystavali na strategickom mieste – na križovatke obchodných ciest zo západu a z juhu. Majetok kláštora postupne rástol aj vďaka poplatkom z mýta či zo splavovania riekou Hron. O dôležitosti tohto miesta hovorí fakt, že kláštor bol úradným miestom. Tu mohli ľudia overovať listiny, vydávali sa tu knihy a riešili majetkové spory. Ďalší osud kláštora ovplyvnili vojnové udalosti súvisiace s tureckými nájazdmi.
V 16. storočí bola rehoľná komunita prepustená, kláštor sa stal vojenskou pevnosťou a majetky postupne prešli pod ostrihomskú kapitulu. V roku 1599 Turci dokonca vypálili mesto. Kláštor zotrval ako pevnosť až do konca tureckých vpádov. V roku 1881 vypukol v mestečku požiar, ktorý poškodil aj časť kláštorného areálu. Jeho opravy trvali až do roku 1889. V roku 1950 sa kláštor stal charitným domovom pre rehoľné sestry z celého Slovenska, v roku 1970 bolo opátstvo vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. O tom, ako vyzeral prvý románsky kláštorný komplex, sa vie len málo, keďže jeho základy sa nachádzajú pod dlažbou súčasného gotického chrámu.
Podstatné je, že sa benediktíni rozhodli zbúrať starý chrám a na jeho základoch postaviť nový. K tomu došlo v roku 1346 za vlády panovníka Ľudovíta I. S jeho podporou sa začala stavba nového kláštorného kostola. Zaujímavé sú kamenné piliere v kostole s bohato dekorovanými hlavicami, no predstaviteľom vrcholnej gotiky na Slovensku je najmä hlavný vstupný portál do kostola, postavený okolo roku 1400. Od začiatku 15. storočia postupne prerábali románsku časť kláštora na gotickú.
Ďalšiu modernizáciu spomalil požiar v roku 1435. Obdobie opráv a ďalšej výstavby trvalo do roku 1483, keď bol kostol vysvätený. Pri tejto príležitosti opátstvo dostalo od kráľa Mateja I. ako dar relikviu Kristovej krvi – kúsok plátna údajne s kvapkou Kristovej krvi. Mala to byť časť šatky sv. Veroniky, ktorou utrela Ježišovi tvár na jeho krížovej ceste. Význam kláštora vďaka relikvii stúpal a postupne pre ňu postavili osobitnú kaplnku. Do Kaplnky Božskej krvi aj dnes putujú veriaci, aby tu našli pokoj, uzdravenie a silu.
Kláštor postupne prechádzal ďalšími zmenami. Podstatné je, že v roku 1714 doň pribudol organ, ktorý je v súčasnosti jedným z najvzácnejších na Slovensku. Aj dnes, takmer tisíc rokov od svojho vzniku, je opátstvo neprehliadnuteľné.
Protitureckému opevneniu a súboru kláštorných budov dominuje trojloďový kostol zasvätený sv. Benediktovi a Panne Márii.
Pozornosť stále vzbudzuje bohato členený a kamennými plastikami vyzdobený vstupný portál i fragment gotickej nástennej maľby s výjavom legendy o svätom Jurajovi z roku 1423. Samotný kláštor nie je verejnosti prístupný, pretože patrí do správy Spoločnosti katolíckeho apoštolátu – pallotínov. Výnimkou je Kostol sv. Benedikta a Panny Márie, ktorý je sprístupnený v mesiacoch júl až august denne mimo konania sv. omší (10:30 – 12:00 a 14:00 – 17:00). V ostatných častiach roka je možné navštíviť kostol na požiadanie.
MESTO BANSKÁ ŠTIAVNICA
Slobodné kráľovské mesto Banská Štiavnica leží v severnom výbežku Hontianskej župy v prostredí Štiavnických vrchov severne od vrchu Sitno. Mesto je známe hlavne svojou bohatou baníckou tradíciou. V minulosti bolo vďaka významnej ťažbe striebra známe aj ako „strieborné mesto“. Jeho územie osídlili Kelti, ktorí tu ťažili zlato už v 3. – 2. storočí pred n. l. Nie permoníci, ale bohatí mešťania a kupci vybudovali nádherné stavby, ktorých krásu obdivujú mnohé generácie.
Život mesta pulzoval najmä v priestoroch Trojičného námestia, ktoré sa rovnako ako ďalšie časti mesta prispôsobilo topografickým podmienkam. V súčasnosti sú Banská Štiavnica a technické pamiatky priľahlého okolia zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Hlavné námestie vzniklo najmä vďaka spojeniu pôvodných osád Baňa a Štiavnica. Neskôr bolo zastavané Kostolom sv. Kataríny a radnicou. Kostol sv. Kataríny patrí k vzácnym a navštevovaným pamiatkam Banskej Štiavnice. Neskorogotický objekt stojí na prudkom svahu a uzatvára dolnú časť historického jadra.
Postavený bol v rokoch 1443 – 1491. V roku 1776 bola ku kostolu pristavená Kaplnka sv. Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov. Banskoštiavnická radnica, v ktorej dnes sídli mestský úrad, pochádza z konca 15.storočia. O dve storočia neskôr bola renesančne prestavaná, viditeľné sú však i stopy baroka. Trojičné námestie, najznámejšie banskoštiavnické námestie, vzniklo v 15. storočí na mieste, ktoré predtým slúžilo na spracovanie rúd.
Nový Zamok a Kalvária
Jeho dominantou je barokový morový stĺp so súsoším Sv. Trojice, postavený na znak vďaky mesta za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711, pri ktorej zomrela polovica vtedajšieho obyvateľstva. Málokto vie, že štiavnický stĺp je najvyšším svojho druhu na území Slovenskej republiky. V rokoch 1759 – 1764 bol stĺp prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov.
Dominantou Banskej Štiavnice je i Starý zámok, ležiaci západne od Trojičného námestia. Najstarším objektom v zámku je bývalý farský Kostol Panny Márie. Spolu so susedným Karnerom sv. Michala ho postavili v 13. storočí. Pôvodná bazilika bola na prelome 15. a 16. storočia prestavaná. Jej okolie obopínal vysoký múr. Turci plieniaci Európu spôsobili, že z komplexu sa v roku 1546 stala mohutná pevnosť. V súčasnosti pôvodný objekt symbolizuje už len Kaplnka sv. Michala.
Piargská bašta
Dnes slúži Starý zámok Slovenskému banskému múzeu a počas letnej sezóny sa v ňom konajú divadelné predstavenia a iné kultúrne programy. Aby bol systém ochrany pred nepriateľom čo najefektívnejší, na kopci pri Piargskej bráne bola vybudovaná ďalšia pevnosť, známa ako Nový zámok. Piargska brána je vzácna renesančná jednoposchodová budova z roku 1554, ktorá bola v 18. storočí barokovo upravená. Z pôvodných piatich brán bývalého mestského opevnenia je jedinou zachovanou.
Zaujímavá je však história Nového zámku. Podľa kopca Frauenberg ho nazývajú aj dievčenský alebo Panenský hrad. Postavili ho v roku 1571 ako protitureckú pevnosť v tvare hranolovej veže so štyrmi nárožnými baštami. Dnes sú v zámku umiestnené expozície Slovenského banského múzea, ktoré dokumentujú obdobie protitureckých bojov na Slovensku. Kalvária na Ostrom vrchu, ktorý je sopečného pôvodu, vytvára neodmysliteľnú krajinnú scenériu Banskej Štiavnice už viac ako 250 rokov. Na Kalváriu vedie 34 schodov a tvoria ju sakrálne objekty postavené v štýle baroka. Je to komplex 25 kaplniek vrátane troch kostolov so vzácnou maľovanou výzdobou. Kalvária je spolu s Banskou Štiavnicou súčasťou svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Najväčším stavebným komplexom na území historického mesta je Komorský dvor – Kammerhof.
Bol vybudovaný v 16. storočí prestavbou meštianskych domov. Kammerhof bol sídlom banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu. Dnes je sídlom Slovenského banského múzea s expozíciami baníctva a baníckeho školstva na Slovensku. Má celoslovenský charakter a dokumentuje aj históriu Banskej Štiavnice.
Zvolávanie baníkov do baní bolo v stredoveku úlohou klopačky. Klopanie sa používalo aj pri rôznych sviatočných príležitostiach, banských poradách, pohreboch, ale aj pri vzniku požiarov. V 18. storočí slúžilo prízemie budovy ako väzenie pre baníkov odsúdených banským súdom. V súčasnosti sa tu nachádza pôsobivá čajovňa. Každodenný život baníkov, ktorý sa vyznačoval tvrdou prácou, ale i pevnou vierou, môžete spoznať v Banskom múzeu v prírode. Tento skanzen ponúka okrem zaujímavých exponátov i zostup do štôlne Bartolomej.
ČIERNOHRONSKÁ ŽELEZNICA V ČIERNOM BALOGU
Jednou z najväčších turistických atrakcií Horehronia a stredného Slovenska je historická Čiernohronská železnica. Dlhší úsek spája stanicu Chvatimech pri Hronci s Čiernym Balogom, kratší vedie z Čierneho Balogu do Vydrovskej doliny a pribudol aj novootvorený úsek Čierny Balog – Dobroč. Vlakové súpravy premávajúce po tratiach s rozchodom 760 mm pôvodne zvážali drevo vyťažené v rozľahlých rudohorských lesoch. Tradícia lesných železníc je na Slovensku úzko spätá s ťažbou a spracovaním dreva.
Keď splavovanie dreva prestalo postačovať požiadavkám priemyslu, bolo nevyhnutné zaviesť nový spôsob dopravy. Lesné železnice boli zmenšeninou klasických. Aby znížili stavebné náklady, no najmä aby sa lepšie prispôsobili terénu, ich rozchod bol užší.
Začiatok trate bol zvyčajne pri píle, prípadne pri väčšej železnici blízko vodného toku. Dĺžka trate závisela od konkrétnych potrieb miestneho priemyslu. Spočiatku sa ako ťažná sila využívali kone a smerom nadol poháňala vozne gravitácia. Až postupne konskú silu nahradila parná alebo motorová lokomotíva.
Prvú polovicu 20. storočia môžeme nazvať zlatým vekom lesných železníc, v tomto období ich totiž vzniklo asi 40. O výstavbe Čiernohronskej železnice sa prvýkrát hovorilo už v roku 1898, s riadnou výstavbou sa začalo v roku 1908. Vtedy sa začal stavať hlavný 10,4-kilometrový úsek Hronec – Čierny Blh, ako sa v tom čase volal Čierny Balog.
Pravidelnú prevádzku spustili o rok neskôr. Nasledovala výstavba ďalších vetiev vedúcich do ďalších dolín povodia Čierneho Hrona, ich celková dĺžka dosiahla takmer 132 km. Lesná železnica dokázala prepraviť až 300 000 m3 dreva ročne a denne tu premávalo až sedem parných lokomotív rôznych konštrukcií.
Prevádzku zabezpečovalo asi 115 zamestnancov a denne sa ňou prepravilo 200 – 250 osôb.
Do histórie sa zapísala aj v čase SNP, keď slúžila na zásobovanie partizánov. Po druhej svetovej vojne bolo jasné, že lesné železnice sú zastarané. V roku 1982 bola činnosť Čiernohronskej železnice definitívne zastavená a všetko zariadenie malo byť zošrotované. Nakoniec sa však zachovala ako posledná funkčná lesná železnica na území Slovenska. Jedným z prvých krokov bol zápis železnice do Ústredného zoznamu kultúrnych pamiatok. Na jej rekonštrukcii sa roky podieľali najmä dobrovoľníci.
Čiernohronská železnica bola slávnostne znovuotvorená 1. mája 1992. Turisti sa tak mohli povoziť na úseku trate z Chvatimechu do Čierneho Balogu a do Vydrovskej doliny. K dispozícii sú dve parné lokomotívy, šesť motorových lokomotív a zrekonštruovaný motorový vozeň.
Lokomotívy sú v prevádzke spolu so súpravou historických osobných vozňov, pracuje sa však na rekonštrukcii ďalších osobných vagónov. Typický je ručný spôsob brzdenia, aký sa využíval práve na lesných železniciach. Významným dátumom v histórii Čiernohronskej železnice je 3. október 2003, deň otvorenia zrekonštruovaného úseku trate z Chvatimechu do Hronca. V roku 2012 pribudol ďalší obnovený úsek trate Čierny Balog – Dobroč. Hlavným prevádzkovým obdobím je letná turistická sezóna, no v prípade záujmu existuje možnosť objednať si mimoriadnu jazdu aj inokedy.
PAMIATKOVÁ REZERVÁCIA ŠPANIA DOLINA
Banskobystrickí ťažiari, na rozdiel od tých banskoštiavnických či kremnických, neťažili v baniach pod povrchom mesta. Bane sa totiž nenachádzali na jeho území, ale v okolí. Obrazom slávy medi je dodnes banská obec Špania Dolina, v stredoveku významná banícka osada Montana, známa najmä ťažbou medenej rudy.
Malebnú obec v horách dnes vnímame ako pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Špania Dolina by bola malebná, aj keby v nej nebolo nič okrem baníckych ľudových domov z dreva a kameňa, ktoré stoja na strmých úbočiach. Sedlové strechy domov sú pokryté šindľami.
Architektúru Španej Doliny výrazne ovplyvnila banícka minulosť. Baníci fárali do štôlní až do druhej polovice 19. storočia. Aj v zahraničí známu a uznávanú banícku minulosť dodnes reprezentuje renesančná budova klopačky postavená v 16. storočí či slávny Špaňodolinský banský vodovod (akvadukt) z prelomu 16. a 17. storočia.
Klopačka, ktorá slúžila ako strážnica, bola sídlom banského inšpektora a banských dozorcov. Klopacie zariadenie umiestnené vo veži sa až do roku 1910 používalo na zvolávanie baníkov. Dnes slúži banská klopačka najmä turistom – nachádza sa v nej reštaurácia, poskytuje ubytovanie a na poschodí je menšia múzejná expozícia.
Špaňodolinský banský vodovod je najstarší svojho druhu na Slovensku.
Jeho výstavbu si vyžiadala potreba dostať vodu k banským zariadeniam až spod Prašivej v Nízkych Tatrách. Slúžil ako zdroj pohonu banských strojov a na premývanie vyťaženej rudy. Dĺžkou 36 km a s prípojkami až 42 km je zároveň najdlhším vodovodom na Slovensku.
Vodopád Špania dolina
V prevádzke bol približne od roku 1500 až do roku 1910. Šlo o vybudovaný širší chodník s miernym spádom, na ktorom boli uložené drevené žľaby, ktoré sa v zime zakrývali, aby voda nezamrzla. Dnes je jeho takmer vrstevnicová trasa so zachovanými časťami násypov skalných galérií a kamenných múrov súčasťou turistických chodníkov.
V roku 2006 bola vyrobená historická replika časti vodovodu. Kým muži denne vstupovali do hlbín zeme, ostatní rodinní príslušníci pracovali pri triedení rudy, no niektorí si začali privyrábať aj paličkovaním čipiek. Miestne ženy takto založili tradíciu špaňodolinskej čipky a v roku 1883 i školu paličkovania. Nádhernej panoráme obce dominuje rímskokatolícky Kostol premenenia Pána, ktorý bol vysvätený v roku 1254.
Kostol Premenenia Pána
Neskôr bol prestavaný v gotickom slohu. Zariadenie kostola pochádza zo 17. – 18. storočia. Organ od banskobystrického majstra Podkonického je z polovice 18. storočia, no portál v južnej kaplnke je ešte starší (1593). Ku kostolu s opevnením sa dá vystúpiť po 160 schodoch krytého schodiska.
V areáli kostola sa nachádza budova s pôvodne fortifikačným zámerom – bašta alebo „Turecká“.
Postavili ju v roku 1644, neskôr bola rozšírená o priestory na bývanie. Prízemie sa pôvodne využívalo ako sklad bojovej techniky a munície. Zaujímavosťou bašty sú slnečné hodiny, nájdete ich na zošikmenej juhovýchodnej fasáde objektu. K miestnym atrakciám patria povrchové štôlne a šachty. Šachty zabezpečovali dopravu rudy a baníkov, no často aj vetranie a odvodňovanie baní. Najstaršia z nich je šachta Ferdinand (1494) a najmladšia šachta Ludovika (1812).
Jednou z najvyhľadávanejších atrakcií obce je Banícky orloj. Je to pohyblivá skulptúra, ktorá návštevníkom aj vďaka zvuku klopadla sprítomňuje prácu baníkov. Verejnosti sú prístupné aj haldy sutiny ako dôkaz intenzívnej ťažby. Pretrváva snaha haldy zachovať ako technickú pamiatku. Nezalesnená halda Maximilián dotvára celkovú panorámu Španej Doliny. Najvýznamnejšie historické pamiatky spojené s banskou minulosťou obce spája tzv. Malý banský okruh. Má sedem zastávok s informačnými tabuľami. Trasa vedie obecnými komunikáciami a lesnými cestami, aby nenarúšala súkromie obyvateľov obce. Začiatočným aj konečným bodom je námestie obce.
MINCOVŇA V KREMNICI
Slobodné kráľovské mesto Kremnica je nielen historickým centrom ťažby zlata na Slovensku, ale aj centrom slovenského mincovníctva. Kremnická mincovňa patrí k najstarším podnikom svojho druhu na svete a je jednou z mála, ktoré majú nepretržitú prevádzku. Mince sa tu razia už od roku 1328, keď uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou povýšil Kremnicu na slobodné kráľovské mesto a zároveň jej pridelil privilégium na prevádzkovanie mincovne. Začali sa tu raziť mince podľa vzoru peňazí z Florencie.
V stredoveku sa kremnické dukáty vďaka vysokej a stálej rýdzosti zlata považovali za najtvrdšiu menu v strednej Európe. Až do konca 15. storočia razili v kremnickej mincovni asi 250-tisíc zlatých dukátov ročne, neskôr prišli na rad mince z menej vzácnych kovov. Byť minciarom bolo privilégium a všetci kráľovskí minciari, nielen tí kremnickí, sa tešili osobitnej ochrane. Nemuseli platiť dane (okrem mestskej a dane z dedičstva), podliehali iba súdu grófa a panovníka a slobodne mohli dovážať niektoré obchodné artikle.
V roku 1434 bola prevádzka mincovne presťahovaná. Budovy oboch mincovní sú dodnes zachované na svojich pôvodných miestach.
Okrem mincí preslávili mincovňu aj medaily, hoci neslúžia ako peňažná jednotka.
Expozicia Muzeum medailí a mincí
Prvou známou je medaila z roku 1508, ktorá poslúžila pri korunovácii Ladislava II. V stredoveku malo Uhorsko viacero mincovní, no tá kremnická viedla v objeme produkcie aj v úrovni technologického spracovania. Po zrušení menej perspektívnych mincovní sa koncom 19. storočia stala kremnická mincovňa jedinou na území Uhorska. V roku 1986 sa celá výroba presunula do budovy nového závodu za mestom a v pôvodnej budove sa zachovala len výroba medailí.
Mincovňa Kremnica ostala produktívna aj v ére samostatnej Slovenskej republiky, teda po roku 1993. Práve tu sa zrodili nové slovenské mince a v roku 2008 aj euromince. Kremnická mincovňa je dodnes unikátom, podobných podnikov je na celom svete asi osemdesiat. Je nielen výrobným podnikom, ale aj centrom kultúry a umenia.
V priestoroch starej raziarne mincí sa nachádza expozícia mincovej techniky, ktorá podáva obraz o výrobných postupoch v jednotlivých obdobiach. Expozícia je otvorená počas celého roka a prehliadková trasa je rozdelená na dve časti: stará raziareň a nová raziareň. Fanúšikovia numizmatiky si prídu na svoje aj pri návšteve Múzea mincí a medailí v Kremnici. Toto múzeum patrí medzi najstaršie na Slovensku a v jeho zbierkovom fonde nechýbajú vzácne exponáty mincí, medailí, ale aj regionálnej histórie a výtvarného umenia, ktorých je viac ako 90-tisíc. Od roku 1994 patrí pod Národnú banku Slovenska.
DREVENÝ ARTIKULÁRNY KOSTOL A ZVONICA V HRONSEKU
Unikátne drevené kostoly patria ku skvostom slovenskej ľudovej tvorby. Vyznačujú sa originalitou a jedinečným technicko-umeleckým riešením netypickým pre obdobie, v ktorom boli vybudované. Z pôvodných takmer 300 drevených kostolov sa na Slovensku zachovalo len 50.
Evanjelických artikulárnych kostolov dnes existuje len päť, z toho jeden sa nachádza v obci Hronsek v Banskobystrickom kraji. Drevený artikulárny kostol v Hronseku patrí od roku 2008 na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. Kostol je jedinečný bohatosťou stavebných prvkov škandinávskej, nemeckej, iónskej a slovanskej architektúry.
Je to jediný kostol na Slovensku, ktorý disponuje škandinávskymi architektonickými prvkami. Zaujímavá je však aj história jeho vzniku, podmienená viacerými dejinnými udalosťami. Kostol postavili na základe uznesenia šopronského snemu z roku 1681. Podľa neho mali evanjelici dovolené postaviť v každej stolici dva kostoly, väčšinou na zle prístupných miestach a za mimoriadne prísnych podmienok. Vo Zvolenskej stolici boli na stavbu kostolov vyhradené obce Hronsek a Veľká Lúka.
Hronsecký kostol bol spádový pre severnú časť Zvolenskej stolice a postavili ho v súlade s podmienkami stanovenými 25. a 26. článkom šopronských artikúl (preto sa označuje ako „artikulárny“ kostol). Podľa nich musel byť postavený celý z dreva, bez použitia jediného klinca. Okrem toho musel vzniknúť za jeden rok, nesmel mať vežu ani hlavný vchod do dediny. Miesto, na ktorom stojí hronsecký kostol, sa nachádzalo v blízkosti koryta Hrona a bolo bahnité.
Dalo sa predpokladať, že kostol sa čoskoro prepadne, no k jeho zničeniu nedošlo, pretože bol postavený na ostrovčeku, ktorý jeho stavitelia našli v močiaroch. Okrem toho v blízkosti kostola vysadili štyri lipy, ktoré sú náročné na vlahu, a tak bahnitú pôdu úspešne odvodňujú. Tento evanjelický chrám bol dostavaný v roku 1726. Keďže išlo o spádový kostol, jeho interiér musel byť dostatočne priestorný pre veriacich z okolitých obcí. Tí väčšinou prichádzali peši, preto bolo nevyhnutné zabezpečiť pre nich miesta na sedenie. Z tohto dôvodu je v kostole 1 100 miest na sedenie a jeho kapacitu výrazne zväčšilo amfiteatrálne usporiadanie lavíc na chóroch.
Drevené lavice v bočných krídlach sú usporiadané tak, aby takmer odvšadiaľ bolo vidieť na oltár.
Zvonica kostola v Hronseku
Pôdorys má tvar kríža a interiér presvetľuje 30 okien z fúkaného skla v tvare šesťuholníkov. Hlavným stavebným materiálom je dubové a smrekovcové drevo, odolné voči dažďu a plesni. Strecha kostola je šindľová, na troch stranách sú umiestnené dubové kríže, iba nad čelným vstupom sa nachádza symbol kresťanskej bdelosti – kohút.
Drevená zvonica sa nachádza v bezprostrednej blízkosti kostola a vznikla v tom istom roku ako kostol. Cibuľovitú striešku zdobí pozlátený kríž. Lepšie šírenie zvuku zvonov zabezpečujú špeciálne otvory v dreve v dolnej aj hornej časti zvonice.
Zvonica aj dnes slúži svojmu pôvodnému účelu. Pôvodný účel plní aj kostol v Hronseku. Vďaka výbornej akustike býva tiež dejiskom rôznych kultúrnych a spoločenských podujatí. Zároveň je vyhľadávanou historickou atrakciou a každoročne ho navštívia tisíce slovenských i zahraničných turistov. Niet divu, že krásne priestory kostola často využívajú mladé páry, aby si tu povedali svoje „áno“.
V hronseckom kostole sa ženil dokonca aj štúrovský básnik Andrej Sládkovič.
Viac zaujímavych informácií z Banskobystrického regiónu nájdete TU
Text: BBSK
Foto: archív BBSK, Eduard Genserek
Foto na titulke: Vodopád Špania dolina
