Tvrdia bežní Iránčania. Ako to naozaj vyzerá v krajine perzských kobercov zisťovali netradičným spôsobom traja mladí Slováci.
Už roky je Irán v predstavách väčšiny Slovákov zaradený medzi nebezpečné krajiny sveta ako je Afganistan, Sýria, Pakistan, Irak či niektoré africké štáty. A keď niekomu poviete, že sa tam chystáte dovolenkovať, pravdepodobne vám začne ťukať na čelo. Prirodzenú, no možno nie vždy opodstatnenú bázeň, posilňujú aj správy z médií, ktoré Irán zobrazujú ako krajinu ľudí, ktorí zo všetkého najviac želajú západnému svetu pomalú a bolestivú smrť. Čo je však na tejto nálepke pravdy? Aká je skutočnosť, neskreslená médiami?
Stany, stopovanie a autenticita
V prvom rade treba povedať, že trojlístok v zložení Daniel Komadel, Miro Vích a Viktor Cicko cestuje pomerne netypicky. Žiadne organizované zájazdy, septicky čisté hotely, privátne mikrobusy vyklímované hlboko pod hranicu znesiteľnosti a vyleštené strieborné príbory. Nie sú ani batôžkari, ktorí neustále pohľadom skenujú bedeker, vyškrtávajú si zo zoznamu navštívené miesta a usilujú sa socializovať v prepchatých hosteloch s podobne nainfikovanými jedincami. Spôsob spoznávania sveta vyšperkovali na celkom iný level. Zahŕňa nízkorozpočtové cestovanie, na ktoré treba nenáročného ducha, pevné nervy, otvorenú myseľ, kvalitné turistické topánky a nehynúci zmysel pre humor. Najmä, ak zamierite do nie práve turisticky prefláknutého kútu sveta ako je Irán. Ako vyzerala ich každodenná „hra o prežitie“ z pohľadu uspokojenia základných cestovateľských potrieb, menovite: ako sa prepravovali, kde spali a koľko míňali? „Po krajine sme sa presúvali najmä stopom, alebo bežnou verejnou dopravou. Keďže v Iráne je ropa veľmi lacná, veľa sme neminuli. Nespávali sme väčšinou v hoteloch ani v ubytovniach, ale vonku, pod šírym nebom alebo v stane,“ prezrádzajú. Stanovať a v Iráne? Takmer mi zabehne. Trojica mladých mužov sa však usmieva, prikyvuje a ich odpoveď rozpúšťa prvý z predsudkov, ktoré Slováci voči bývalej Perzskej ríši majú. „Čudovali by ste sa, ale je tam veľmi bezpečne. Často sme prespávali na autobusových staniciach. Postavili sme si tam aj stan, prípadne len tú sieťkovú konštrukciu. Nikto proti tomu nenamietal. Považovali nás asi za takú raritu akou môžu byť vo vnímaní Slovákov traja černosi, ktorí by si rozložili stan na autobusovej stanici Mlynské Nivy. Ibaže s tým rozdielom, že černosi by na našej autobusovej stanici zrejme nemali dlhú životnosť. Irán bol v tomto ohľade pocitovo oveľa bezpečnejší než Slovensko,“ tvrdia. Nikto ich neobťažoval ani im nezakazoval stanovať na verejných priestranstvách. Naopak. „Domáci nás dokonca žiadali, aby sme si stan presťahovali bližšie k policajnej stanici, pretože tam to bude bezpečnejšie a policajti na nás budú dávať pozor.“
Nie sme teroristi!
V Iráne priveľa turistov nenájdete. Trojlístok v priebehu troch týždňov stretol len zopár cudzincov – osamelú Poľku, ktorá stopovala z rodnej hrudy cez Irán do Pakistanu. „Druhý raz sme v diaľke na ulici zazreli troch belochov. A potom sme počas treku na sopku stretli pár Číňanov. A to bolo všetko,“ vyratúvajú. Väčšina cudzincov v Iráne podľa nich pochádza zo Saudskej Arábie, Turkménska alebo sú to utečenci z Afganistanu či Sýrie. „Výzorovo však nevyčnievajú, preto nebudia takú pozornosť, akej sa dostávalo nám. Často sme boli pre domácich ojedinelou možnosťou, ako si precvičiť angličtinu. Mimochodom, majú ju na lepšej úrovni ako mnohí Slováci. V Iráne pritom nemajú zahraničných lektorov, všetko vychádza z ich túžby ovládať jazyk. Fungujú tu školy pre dospelých, jazykové kurzy a ľudia radi využívajú akúkoľvek príležitosť, aby sa pozhovárali s cudzincom.“ Keď sa im Iránci na ulici prihovorili, rozhovor vždy prebiehal zhruba rovnako: „Oslovili nás, vypytovali sa odkiaľ pochádzame, ako sa nám páči Irán, vypýtali si naše telefónne číslo a zdôraznili, že nie sú teroristi. Bolo pre nich veľmi dôležité, aby sme si nemysleli, že ich krajina je plná teroristov,“ hovorí Dano. Hoci Irán má toľko obyvateľov ako Nemecko a rozlohou by zabral značnú časť Európy, čiže existuje pádny dôvod pre to, aby Iránci nepoznali naše malé Slovensko, cestovateľov prekvapovali svojimi znalosťami. „Dokonca ešte aj robotníci v parku, ktorí nás zavolali na čaj, vedeli, že Československo sa v roku 1993 rozdelilo. Pritom spávali na ulici a v živote nenavštívili inú krajinu,“ spomína Miro. Práve s týmto typom skúseností sa spája aj borenie najväčších mýtov voči Iránu. Predsudky, ktoré má západný svet voči moslimom, sa väčšinou týkajú Arabov. Iránci sú hrdí na históriu svojej krajiny.
Na Perzskú ríšu, ktorá sa rozkladala na ich území, kladú dôraz aj pri výučbe v školách. „Stretli sme sa s odmietavým postojom voči Arabom. Mnohí Iránci nám prízvukovali, že oni nie sú Arabi ale Peržania a z pohľadu histórie sa považovali za niečo viac. Sú hrdí na to, že iránske ženy žijú emancipovanejšie ako napríklad Jemene či v Saudskej Arábii. Hoci nosiť šatku je pre ženy povinnosťou, môžu šoférovať auto, študovať na vysokej škole a podobne,“ hovorí Dano a Miro dodáva: „Niet pochýb o tom, že Irán má spomedzi moslimských krajín jednu z najagresívnejších rétorík voči Západu. Ich prezident neustále vyhlasuje, že Ameriku treba zrovnať so zemou. Nie je však pravda, že každý moslim nenávidí Západ.
Nám sa zdalo, že bežní Iránci politiku vôbec neriešia a vonkoncom nemajú militantný postoj voči Západu. Zistili sme, že problém má skôr iránska vláda. Vynakladá finančné prostriedky na to, aby vytlačila protizápadniarske letáky, podstrčila ich ľuďom a nafingovala to ako všeľudový názor, aby si celý svet myslel, že všetci Iránčania želajú smrť Američanom. Demonštrácie sú tam len asi trikrát do roka, a aj tie organizuje vláda. Nahrnie do ulíc mesta desatky tisícov ľudí z vidieka, nafotia ich a pošlú do médií na znak toho, že ľudia sa búria.
A my si takéto zábery pozrieme v televízii a usúdime že sa búri celý moslimský svet. Bežní ľudia s nejakými vzburami pritom nič nemajú.“ Cestovatelia prekvapene zistili, že postoj bežných Iráncov je presne opačný. Dokonca nezanedbateľná časť obyvateľstva Ameriku a Európu obdivuje. Hoci ako sme už spomínali, internet je tu prísne cenzurovaný, načierno si sťahujú americké filmy, čítajú americké knihy a túžia spoznať krajiny Západu. „Ľudia, s ktorými sme mali možnosť stráviť čas a viesť debaty o tejto problematiky, boli smutní z toho, ako svet zmýšľa o ich krajine. Bohužiaľ je pre nich komplikované cestovať po svete, najmä po Európe, aby mohli spoznávať iné kultúry a meniť názor iných národov na svoju krajinu. Sú to pritom veľmi milí, pohostinní a štedrí ľudia.“
Iránske medvede
O iránskej štedrosti sa trojica presvedčila aj v horách. Hoci počas troch týždňov navštívili Teherán, Esfahan, Shiraz, pobrežie Kaspického mora aj Perzského zálivu, svoj interest sústredili najmä na najvyššie iránske kopce a národné parky. Horská turistika je v Iráne veľmi obľúbená, asi ako u nás návšteva Tatier. Existujú tu turistické kluby a organizujú sa výstupy na vrchy. Hory sú však nehostinnejšie, rastie tam menej stromov, je tam menej zdrojov vody a panuje tam sucho.„Vystúpili sme na štyri kopce s nadmorskou výškou od 3916 do 5610 metrov nad morom. Keďže je v Iráne teplejšie ako u nás, nemuseli sme zdolávať ľadovce a výstupy technicky pripomínali túry v našich Tatrách. Netrápila nás teda zima ani náročný terén, len nadmorská výška. Držali sme sa známych trás, cestou stretávali množstvo salašov a pastierov, miestami aj náznaky turistických značiek a okrem toho sa tam až na výnimky dalo jednoducho orientovať. Vstup do niektorých parkov bol pre cudzincov platený. Oficiálne stanovisko znelo, že z peňazí sa pokrývajú náklady na upratovanie smetí v horách.
Zrejme sa im však tento ekologický projekt ešte nepodarilo spustiť, pretože na najvyhľadávanejších trasách je množstvo smetí. Hoci do základných táborov na dvoch najnavštevovanejších kopcoch vyjdú denne stovky džípov, žiadne odpadky odtiaľ neodnesú. Bolo úsmevné, že od cudzincov pýtajú peniaze za vyčistenie hôr, no práve tí tam väčšinou žiadne odpadky nenechávajú,“ podotýka Dano. Hromady smetia sú však za to populárnym lákadlom miestnych medveďov. Viktor mal česť sa s jedným dokonca zoznámiť. „Najprv sme sa domnievali, že je nemožné, aby v iránskych horách žili medvede. Pripadalo nám, že tu nemajú vhodné podmienky pre život, predsalen, je tu dosť teplo. Človek sa potí ešte aj keď kráča dole kopcom. A potom sme na jedného naďabili v základom tábore sopky Sabalan, kde bolo okrem nás asi stopäťdesiat ľudí. Išiel som si skôr ľahnúť, lebo na druhý deň sme museli vstávať ráno o štvrtej. Zobudil som sa na to, ako mi Miro hovorí niečo o medveďovi. Nejako som neevidoval obsah jeho slov a vybral som sa von na malú potrebu. Ako som mal dole nohavice, odrazu som začul šramot. Zasvietil som si čelovkou a pozrel som sa do očí medveďovi, ktorý stál asi sedem metrov odo mňa. Celý tábor ho pritom hľadal na opačnej strane. Bol o dosť väčší ako medvede, ktoré sa vyskytujú na sídlisku v Lučenci alebo zablúdia inde do civilizácie. Našťastie som toto stretnutie prežil bez ujmy,“ spomína so smiechom Viktor, no priznáva, že vtedy mu práve do smiechu nebolo.
Teambuilding iránskej národnej banky
Do spomínaného základného tábora sopky Sabalan sa trojica vybrala deň po skončení ramadánu, teda pôstneho mesiaca moslimského kalendára. Ako súčasť teambuildingového družstva iránskej národnej banky. Náhodou. „Stanovali na autobusovej stanici v najbližšom meste. Na druhý deň ráno sme zbadali skupinu asi dvadsiatich mužov okolo 40-tky s ruksakmi, zjavne mierili na hory. Keďže sme presne nevedeli, ako sa tam dostať a očakávali sme, že nás ako cudzincov môže niekto obabrať o peniaze, opýtali sme sa ich na radu. A odrazu sme sa ocitli v ich mikrobuse, jedli ich nutelu a sušené marhule. Keďže sme na nich naďabili v tento slávnostný deň, pozvali nás, aby sme sa stali ich hosťami. Podelili sa s nami o svoj mikrobus, džípy, ubytovali nás, darovali nám jedlo a zašli sme s nimi aj do miestnych kúpeľov. Naozaj sa o nás starali. Boli sme pre nich zážitkom. Len jeden z nich vedel lámane anglicky a hoci šéf ich výpravy nevedel ani mäkké f, tie dva dni sme sa rozprávali najmä s ním,“ spomínajú s úsmevom a dodávajú: „V Iráne je celkom bežné, že ľudia cudzincov pozývajú k sebe domov. Netušíme, či sa tak správajú aj k sebe navzájom, ale k turistom sú veľmi pohostinní. Neraz nám niekto na horách len tak venoval zo dve slivky alebo nás dobehol a strčil nám do ruky jablko.“
Na hladine v tureckom sede
V základnom tábore sa zoznámili aj s jedným vysokoškolákom, ktorý si privyrábal výučbou angličtiny a venoval sa asi pätnástim športom. „Pozval nás na návštevu do svojho rodného mesta Urmia. A keďže sme to mesto o dva dni neskôr prechádzali, skontaktovali sme sa s ním a pár dní sme boli hosťami v dome, kde býva aj so sestrou, bratom a rodičmi. Pochádzal z relatívne bohatej, tradičnej rodiny. Otec pracoval ako oblastný riaditeľ pre distribúciu ropy a mama bola riaditeľka na základnej školy,“ spomínajú. Nielen, že sa vďaka tomu ocitli na exkurzii na miestnej škole, ktorá sa akurát pripravovala na nový školský rok. Hostiteľ ich vzal na návštevu k starým rodičom do dediny, vzdialenej asi hodinu cesty. „Dorazili sme tam okolo polnoci, starkí sedeli na priedomí, na zemi, na perzskom koberci a konverzovali s inými starčekmi. Pripadalo nám to veľmi exotické, pretože u nás ľudia vo veku 70 rokov asi bežne nesedávajú na dlážke v tureckom sede, tobôž aby z tej zeme rezko vstali.“ Zároveň však dodávajú, že Iránci to majú zaužívané. „Sedávajú na zemi. Napríklad obývačka je prázdna miestnosť s huňatým kobercom, televízorom a videoprehrávačom. Sedí sa na podlahe a keď sa ide stolovať, na zem sa len jednoducho prestrie obrus.“ Jedným z najfascinujúcejších zážitkov bola pre trojicu cestovateľov návšteva soľného jazera v blízkosti mesta Urmia s rovnomenným názvom, kam ich vzal ich hostiteľ. „Toto jazero je ešte slanšie než Mŕtve more a extrémne husté. Chceli sme si overiť, či sa v ňom naozaj nedá utopiť, ako nás učili na vlastivede. Vybrali sme sa tam večer a náš hostiteľ bral so sebou bandasky s teplou vodou. Až neskôr sme zistili, že po kúpeli v takomto soľnom jazere sa treba umyť, pretože koncentrácia soli je naozaj vysoká a ten pocit na pokožke neznesiteľný,“ spomímajú. „Po príchode k jazeru nás privítala nádherná pláž, celá biela, pretože ju tvorí len soľ. Žiaden piesok. A voda bola taká hustá, že keby sme sa posnažili dokázali by sme sedieť na hladine v tureckom sede. Bolo to úžasné, ako beztiažový stav,“ nadšene opisuje Viktor úchvatný zážitok.
Tajomné hríby
Hoci Iránci sú vyše sedemdesiat miliónový národ, v krajine nemajú jedinú diskotéku či podobný podnik. Existujú tu podniky zvlášť pre mužov, osobitne pre ženy a potom podniky pre zosobášené dvojice. Nie je tu však žiadna kaviareň či klub, kde by sa stretávali a slobodne zoznamovali mladí ľudia. „Preto sa všetky večierky a grilovačky odohrávajú v súkromných domoch. Panuje na nich neformálnejšia atmosféra a ženy si dokonca skladajú z hláv šatky. Na podobnej párty sme sa ocitli raz, keď sme bývali u nášho známeho v Urmii. Spolu so svojimi kamarátmi nás vzali do starého domu za mesto a robili okolo toho veľké tajnosti. Ako správni Slováci sme očakávali, že keď je z toho také „čoro-moro“, možno sa na stole ocitne aj nejaká fľaška alkoholu. Potom sme sa ocitli na mieste činu a zistili – že tam pestujú hríby! Človeka napadne, že keď ho niekto pozve na záhadnú párty za mesto, do starého domu uprostred poľa a povie mu, že pestuje hríby, tak hovorí o psychedelických hríboch alebo niečom podobnom, nie?“ smeje sa Viktor. „Ukázalo sa však, že pestujú normálne šampiňóny. Ocitli sme sa v obrovských liahňach.“
Treba zažiť
Hoci sa im prihodili aj nepríjemné zážitky, najmä zážitok s iránskou políciou, ktorej sa nepáčilo, že počas ramadánu trojica Slovákov stopuje uprostred mesta v krátkych nohaviciach, návštevu tejto krajiny nesmierne bohatej na históriu vrelo odporúčajú. „Pre nás nebolo zložité dostať sa do Iránu. Víza sme dostali na letisku. Je tam veľmi lacno, ľahko sa dá prepravovať vlakmi, autobusmi aj taxíkmi, cesty sú v dobrom stave. Krajina je nabitá historickými pamiatkami, má hory aj pláže. Chce to len odvahu prekonať vlastné predsudky,“ uzatvára Viktor. Miro pritakáva a pridáva, že návšteva Iránu má aj ďalšiu pridanú hodnotu. „Naučí vás, že netreba veriť všetkému, čo sa dočítate alebo dozviete v televízii. Naozaj silná bola pre mňa konfrontácia toho, čo nám médiá každodenne vtĺkajú do hlavy s realitou. A tá je celkom iná.“
