ONLINE MAGAZIN

ANDREA ZIMÁNYIOVÁ: Pre šansoniera je najdôležitejšie žiť.

Andrea Zimányiová má talent, o ktorom už azda nikto nepochybuje. Aj napriek skromnému prejavu pri rozhovore je na pódiu živelná, nabitá emóciami, má nepopierateľný výrazný sexepíl a – to najdôležitejšie – podáva neuveriteľné spevácke výkony. Andreu poznáme v prvom rade ako šansonierku, jej hlasový rozsah ju však predurčuje na spievanie akéhokoľvek iného žánra.

 

 

Ako by ste sa predstavili niekomu, kto vás vôbec nepozná?

Asi tak, že som speváčka, hoci som tomu dlho nevedela uveriť. Keď sa pýtate malých dievčat, čím by chceli byť v dospelosti, vždy chcú byť herečkami, speváčkami alebo tanečníčkami. Mne sa tento detský sen splnil a zodpovedne môžem o sebe vyhlásiť, že tou speváčkou som. Žánrovo nie som vyhranená, vyrastala som v dievčenskej kapele Margot, a teda prvotný štýl bola rocková muzika. Potom však prišiel šansón…

Nie ste zaradená do jedného štýlu, ale prevláda u vás šansón. Prečo práve on?

Šansón považujem za mimoriadne špecifický, vo francúzštine toto slovo znamená pieseň. Šansón je teda tak trochu všetka hudba, ale ja v tomto žánri cítim hlavne veľkú slobodu, možnosti výrazových prostriedkov, môžem používať rôzne hlasové polohy, ktoré v rockovej muzike nie sú bežné. A, samozrejme, šansón je postavený na dobrom príbehu, na kvalitnom texte, hovorí sa mu aj divadlo v desiatich minútach. Vzniká tu priestor aj na určitý herecký prejav, ktorý však nevie predviesť každý. Človek musí šansón robiť s láskou, milovať ho a byť úprimný. Diváci a poslucháči to vedia rozpoznať.

 

Pamätáte si svoju prvú šansónovú pieseň?

Prvýkrát som sa so šansónom zoznámila na strednej škole, keď som už hrala v kapele Margot. Neboli sme profesionáli, ale hrali sme na výchovných koncertoch, vedeli o mne ľudia v okolí a práve vtedy prišla ponuka z Francúzskeho inštitútu, kde práve pripravovali prvý ročník súťaže francúzskej piesne. Pod zámienkou, že vďaka účasti dostanem jednotku z francúzštiny, som sa prihlásila – alebo skôr trieda ma prihlásila. Moja celkom prvá pieseň, ktorú som spievala, bola v roku 1999 od Francisa Cabrela – Je l’aime a mourir. Vo finále som už potom spievala pieseň od Edith Piaf.

V súvislosti so šansónom čítame o Janke Hubinskej, Szidi Tobias, Michaele Merklovej… Existuje v slovenskom a českom šansóne niečo ako konkurenčné prostredie, rivalita?

Rivalitu veľmi necítim. Ja som sa stretla s veľmi milými ľuďmi, najmä v šansónovom klube Jozefa

Bednárika, ktorý skĺbil všetkých známych šansonierov do jedného projektu. Spravil aj takú vec, že skladby iných žánrov prerobil na šansóny, čo v jeho réžii vyšlo skvele. Tu som mala možnosť stretnúť sa s Katkou Hasprovou, Nelou Pociskovou, s Milkou Vášáryovou, Zuzanou Kronerovou, Marcelou Laiferovou a ďalšími. Dalo mi to veľa a mohla som sa priblížiť aj k hereckému šansónu. Konkurenciu veľmi necítim. Spomínali ste Janku Hubinskú, tá však napríklad robí skôr herecký šansón, zatiaľ čo ja sa venujem v prvom rade spevu a herectvu až potom.

 

 

Čia tvorba vás najviac ovplyvnila? Je to slávna Edith Piaf?

Áno, Edith Piaf je základ. Je to v podstate hlavný zdroj inšpirácie pre všetkých šansonierov, pretože práve ona položila základy aj populárneho šansónu veľmi vysoko. Mňa ako speváčku ovplyvnilo veľmi veľa umelcov, ale výrazne som sa neuprela na žiadneho z nich, pretože človek má potom sklon napodobňovať. Ja som počúvala veľmi veľa muziky, nielen šansón, aj rock, americké country je super. Mám pocit, že spevák sa potom buduje komplexne, čo má význam, v dnešnej dobe musí byť spevák veľmi flexibilný. Musím sa ale priznať, že vo svojich trinástich rokoch som objavila kapelu Beatles. Vtedy boli opäť populárni, prišli antológie a vlna akéhosi napodobňovania, reedície albumov, nevydaných skladieb. Ich tvorbu až dodnes považujem za akýsi základ popovej muziky.

Vraveli ste, že ani šansonier by nemal byť zameraný iba na tento žáner. Znamená to, že sa dnes neživíte iba šansónom?

Áno, neživím a som celkom rada, že to mám pestrejšie. S Jurajom Burianom máme duo, kde je iba gitara a spev, čosi veľmi intímne a živelné zároveň. On ako gitarový virtuóz ma dokáže veľmi inšpirovať. Potom máme duo s klaviristom Erikom Dimitrovom, s ním hrávam predovšetkým šansóny a koncertnejšie veci, ďalej mám kapelu Margot s gitaristkou Katkou Sečkárovou, ktorá ako jediná ostala z pôvodnej dievčenskej kapely, a s ňou hrávame aj súkromné akcie. Tam hrávame rôzne veci, aj Michaela Jacksona a Tinu Turner.

Takisto som stálou sólistkou v orchestri u Gustáva Broma, s ním hrávame na plesoch. Je to veľké zloženie, keďže plesy si vyžadujú aj veľké pódium a počas plesových sezón sme veľmi vyťažení. Je toho dosť a teraz, v produktívnom veku, sa skutočne živím výhradne iba spevom. Umelcom je občas ľúto, že väčšinou musia hrávať na súkromných eventoch, tie verejné koncerty sú predsa len osobnejšie.

Ste považovaná za veľký talent, a pritom nie ste absolventom vysokej školy. Je podľa vás formálne vysokoškolské vzdelanie pre umelca potrebné?

O tom by ste sa mohli porozprávať s mojou rodinou.:-) Oni ma veľmi tlačili do štúdia, ale v tom období som už bola presvedčená, že viem, čo chcem robiť. Po gymnáziu som pol roka strávila na konzervatóriu, kde som bola „mimoriadny žiak“ a mohla som si vyberať predmety, ale hudobno- dramatické oddelenie bolo ešte iba v začiatkoch a pedagógovia celkom nevedeli, ako učiť popových spevákov. Ani dnes táto situácia nie je najlepšia, aj na VŠMU je síce predmet populárny spev, ale stále je skôr pre hercov. A ja som nechcela byť herečka, vznikala tak otázka štúdia v zahraničí, napríklad už aj v Prahe je to trocha iné. Je to diskutabilné, či je pre umelca formálne vzdelanie prospešné alebo nie, čo by bolo, keby bolo keby… Raz mi dokonca jeden vyštudovaný muzikant povedal, že je iba dobré, že som spev neštudovala na škole, lebo práve preto mám takýto hlasový prejav a prirodzenú techniku. Aby spevák vedel publiku odovzdať emóciu, zážitok a rozplakať ho, na to štúdium nepotrebuje. Ale začínam práve ja robiť šansónové workshopy, čo je paradoxné, lebo rozprávanie pred skupinou ľudí pre mňa znamená stres a nočnú moru. Ale mám pozitívne ohlasy, aj pedagógovia ma prijali veľmi dobre a dokonca so mnou v mnohých veciach súhlasili. Určite nezaznávam naše školstvo a vzdelanie, ale pre šansoniera je najdôležitejšie žiť.

Momentálne spolupracujete s agentúrouArt Music. Predtým ste sa manažovali sama?

Keď som ako pätnásťročná účinkovala v našej kapele Margot, viedol nás Jaro Žigo a jeho manželka nám veľmi dlho robila manažérku. S Art Music sme sa stretli ako muzikanti, s akordeonistom Viliamom Majerom som pracovala na svojich šansónových koncertoch. Vníma muziku nielen z akademického, ale aj akéhosi naturálneho hľadiska, a často vie dobre poradiť. Založil teda agentúru s tým, že bude zastupovať vybraných umelcov, a hoci nie je môj exkluzívny manažér, má veľa kontaktov a skúseností a aj vďaka nemu začínam konečne žiť aj koncertne.

Čo považujete za svoj najväčší doterajší úspech a aké máte očakávanie do budúcnosti?

Nedávno som mala nádherný spoločný koncert v pražskej Lucerne, bol to pre mňa veľký zážitok a považujem to za významný bod vo svojej umeleckej kariére. Ľudia ma tam nepoznali, prišla som s čistým štítom a skoro bez očakávaní so šansónom od Vladimira Vysockého, ktorý vybral Jožko Bednárik, a s talianskou piesňou Caruso. A ľudia ma prijali, bol to pre mňa obrovský zážitok. Myslím, že si tam ľudia oveľa viac vážia umelcov, chodia dokonca s podpisovými kartami, čo už tu na Slovensku veľmi nevidieť, najmä nie tu v Bratislave. A, samozrejme, z mediálneho hľadiska mi veľmi pomohlo Let’s Dance, vďaka nemu ma ľudia spoznávajú aj na ulici. Televízia a médiá sú veľmi

dôležité, umelec musí byť na očiach, a hoci sa nechcem zaradiť medzi tých, ktorí sa do médií vyslovene tlačia, mám rada to publikum. Mediálna stratégia je pre mňa skoro neznáme slovo, ale viem, že keď dokončím nové CD-čko, budem ho musieť aj spropagovať. Chcem využiť ten „aktualizačný moment“, dať na známosť toto nové CD.

 

 

Už poznáme aj názov tohto CD?

Zatiaľ nie. Máme nahratých sedem skladieb (koniec februára 2016, pozn. red.) a ešte nejakých päť chcem doplniť. Asi ho nazvem podľa niektorej skladby, ktorú bude obsahovať. Nedávno som sa pýtala známeho sochára, ako by som mala nazvať tento album. Povedal mi, že si mám zatvoriť oči, predstaviť si niečo príjemné a to, čo mi napadne ako prvé, by mal byť názov. Zatvorila som oči a zatiaľ mi nenapadlo nič. 🙂 Ale verím, že keď to všetko dokončíme, niečo už vymyslím.

Rozumiem správne, že to bude štúdiový album?

Áno, štúdiový a akustický. Bude na ňom minimum nástrojov a veľa dobrých kvalitných textov. Už získal tie kontúry, s ktorými som spokojná, a aj keď to nebude vyslovene šansónový album, hoci niektoré dramatické tam nájdete, bude to skôr vzdušná dynamická muzika s kvalitnými muzikantmi. Tá pohoda by tam mala byť citeľná aj preto, že sa celý album nahráva v príjemnom domácom prostredí.

Dúfam, že album vyjde do mojich narodenín v apríli.

Aké sú vaše dlhodobé ciele?

Asi každý by mal mať aj veľké dlhodobé ciele, ale ja som v tomto skôr skromná a realistická. Keď vydám CD, chcem to využiť a spraviť turné po kluboch a sálach. Dúfam, že sa mi koncertom v Lucerne podarilo otvoriť dvere aj do Čiech, vraj sa tam ešte dá na šansónovej scéne nájsť miesto.

 

 

Vraveli ste, že ste skromná, ale aj tak ma zaujíma vaša profesionálna pokora. Keď niekto u nás povie šansón, ľudia si spomenú na Zimányiovú. Nachádzate ešte stále záujem učiť sa nové veci, vzdelávať sa a tráviť hodiny na skúškach?

Samozrejme, vždy sa treba zdokonaľovať. A platí to nielen pre umelcov, ale pre všetky profesie, že by sa človek nemal zastaviť a nezlepšovať. Ani by to nebolo v poriadku, pretože doba sa rýchlo mení a v speve je množstvo priestoru pre zdokonaľovanie. Je potrebné na sebe pracovať, meniť cestu, počúvať veľa rôznej hudby a občas aj trocha experimentovať. A tiež veľa cestovať, pretože práve pri tom prídete na celkom nové veci, na nový uhol pohľadu na život a svet. Keď žijete stále na jednom mieste, vidíte iba jeden tento uhol a pri cestovaní sa všetko mení. A samozrejme, že svoju techniku konzultujem so svojou hlasovou pedagogičkou.

Som rád, že spomínate práve cestovanie, pretože Slovak Lines Magazín je cestovateľský časopis. Nedávno ste niekde povedali, že sa vám vďaka cestovaniu zmenil život. Stále to tak vidíte?

Cestovala som aj predtým, ale nevyskúšala som si také to bádateľské objavné cestovanie. Pred tromi rokmi som mala to šťastie spievať na výletnej lodi pre asi 300 pasažierov a ďalších 250 ľudí z personálu. Bola to taká luxusná jachta so staršími Nemcami a pre mňa úžasná skúsenosť. Začali sme na Novom Zélande, pokračovali cez Austráliu a Indonéziu, Bali, Filipíny a rôzne ďalšie ostrovy a skončili sme v Hongkongu. Pre mňa to bola plavba snov a vtedy som si uvedomila, že objavovať svet je naozaj potrebné. Boli sme v Larantuke na ostrove Oka, o ktorej som nikdy predtým nepočula. To je už celkom iný svet, na hladine mora tam pláva hromada odpadu z celej Indonézie. Deti tam chodili bosé, jazdili na starých bicykloch, ale boli šťastné. Vznikali tu tie najkrajšie fotografie a komické bolo, že viac ako my ich si ony fotili nás. Boli sme pre ne taký exotický úkaz.

Tu sme si my muzikanti povedali, že hodnotný zážitok nemusí byť vždy pekný, ale silný. Vďaka muzike ale veľa cestujem aj po Slovensku a objavujem mestá, ktoré som dovtedy vôbec nepoznala.

Text: Erik Stríž
Foto: archív Andrei Zimányiovej

 

Andrea Zimányiová sa narodila v apríli roku 1983 a pochádza z Bratislavy. Aj keď nepochádza z muzikantskej rodiny, odmalička sa zaujímala o rôzne formy umenia, ako je spievanie, tanec či recitovanie.

 

Aktívne začala spievať v roku 1999 po nástupe do súkromnej hudobnej školy, kde sa zrodila vtedy čisto dievčenská kapela Margot, s ktorou účinkuje dodnes. Vďaka Andreinej žánrovej rôznorodosti má aj kapela široký záber: „od šansónu po hardrock“. So skupinou Margot vydali pod hlavičkou Slovenského rozhlasu dva profilové albumy – „Bez obalu“ a „Mať tak krídla“. O francúzsky šansón sa Andrea začala zaujímať počas stúdia na gymnáziu Metodova v Bratislave, kde študovala aj francúzsky jazyk. V roku 1999 vyhrala prvý ročník Francúzskej piesne na Slovensku so skladbou od Edith Piaf. V roku 2002 pocestovala so skupinou Margot do mekky šansónu – francúzskeho mestečka Villefranche de Rouergue, kde získala „Cenu mesta“ a „Objav festivalu“.

 

V roku 2012 dostala ponuku od režiséra Jozefa Bednárika účinkovať v jeho šansónovom klube a stala sa jeho obľúbenkyňou. V jeho réžii naspievala Andrea niekoľko krásnych šansónových verzií. V týchto dňoch Andrea pripravuje materiály na svoje prvé sólové CD, ktoré by sa malo niesť v duchu akustického šansónu.

Mohlo by vás zaujímať:

Film Náš tip Radíme Vám Umenie a kultúra

Najpredávanejšia kniha Agathy Christie teraz s hviezdnym obsadením

Desať malých černoškov (Ten little soldiers) je názov slávneho románu Agathy Christie, ktorý sa dočkal adaptácie s hviezdnym obsadením a to v podobe televíznej minisérie z roku 2015 s názvom Až tam nebol žiaden. Túto adaptáciu si budú môcť diváci pozrieť 6. a 7. augusta v premiére na televíznej stanici Epic Drama. Dovtedy si pripomeňme niekoľko zaujímavostí, ktoré sa spájajú s populárnym […]

Čítať ďalej
outdoor Umenie a kultúra

Věstonická venuša – najstarší umelecký predmet z keramiky na svete.

Za jednu z najkrajších ukážok pravekého umenia považujú znalci kyprú hlinenú krásavicu nájdenú roku 1925 v bývalom sídlisku lovcov mamutov na južnej Morave. V súčasnosti je soška Věstonické venuše v držbe Moravského krajinského múzea v Brne v ústave Anthropos. Sošku ženy kyprých tvarov z čiernosivej pálenej hliny objavil tím Karola Absolona roku 1925 v bývalom […]

Čítať ďalej
Film Lifestyle Náš tip Osobnosti Lines

Kam sa podeli milióny Grace Kelly?

Grace Kelly svoju kariéru začala ako obyčajná, ale neobyčajne krásna žena, ktorá sa stala oceňovanou  hollywoodskou herečkou a módnou ikonou. Jej kariéra ale skončila rovnako rýchlo, ako sa začala. Navyše je jej rozprávkové dedičstvo je zahalené rúškom tajomstva. V polovici 50. rokov bola Grace hviezdou na najvyšších priečkach. Snažili sa ju do filmov získať najznámejší […]

Čítať ďalej