Filip Kulisev je slovenský fotograf, ktorého portfólio ďaleko presahuje hranice našej krajiny – geograficky aj profesionálne. Jeho zábery sú aj na poli profesionálnej fotografie výnimočné, pretože dokazujú, že svet je stále nádherným miestom, ktoré si zaslúži našu ochranu a pozornosť. Fotografie Filipa Kuliseva môžete vidieť na expozíciách po celom svete a jeho diela sú tiež vo vlastníctve popredných osobností vrátane pápeža Františka, prezidenta Andreja Kisku, princa Charlesa či Vladimira Putina. My sme sa s ním porozprávali na výstave v bratislavskom Auparku aj o tom, ako plánuje svoje cesty a čo on osobne považuje za zmysel svojej práce.
Canon alebo Nikon?
Canon. Používam Canon 5DSR Mark a objektívy Carl Zeiss. Používam aj iné, na cesty malý kompakt od Sony, ktorý sa mi veľmi osvedčil. Veľké obrazy a fotoknihy sú väčšinou robené Canonom, ale fotil som aj na Hasselblad, Mamiya a Linhof.
Práve sa nachádzame v Auparku, kde prebieha vaša výstava fotografií. Predpokladám, že ide najmä o práce z roku 2015. Vedeli by ste v krátkosti zhrnúť svoj uplynulý rok?
Na výstave nie sú iba zábery z minulého roka, ale aj staršie. Každý rok robím výstavy s tým, že vždy zábery doplním o tie najnovšie. Motívy, o ktoré je záujem a ktoré sa predávajú, totiž pretrvávajú. Na jar minulého roku som začal cestu na severe Čile, pokračoval som cez púšť Atacama do Bolívie, následne späť do Čile a do Peru. Hneď nato sme leteli na Floridu a spojili sme to s plavbou loďou do Európy. Neskôr v lete sme sa plavili po Škandinávii a Rusku, v septembri sme mali trip do Clevelandu, kde mám aktuálne výstavu v Clevelandskom múzeu prírodného bohatstva v rámci 100. Výročia Clevelandskej dohody. Tam sme to skombinovali s Niagarskými vodopádmi a ďalšími zaujímavými miestami v USA.
Potom sme sa pustili na dlhšiu cestu na západ Austrálie, odkiaľ sme išli do Tongského kráľovstva a Samoy a na expedičnú plavbu zo Silversea Discoverer po nepoznaných ostrovoch Wallis a Futuna, Tuvalu, Kiribati, Maršalových ostrovov, Mikronézie a Šalamúnových ostrovov.
V porovnaní s inými rokmi bol rok 2015 produktívnejší, hodnotnejší?
Zvyčajne sme odcestovaní šesť až sedem mesiacov v roku a nedá sa povedať, že by sme teraz navštívili niečo lepšie alebo horšie. Za tie roky je tých ciest a krajín strašne veľa. Ale také vylepšenie je, že som minulý rok spravil aj veľa fotografií zo Slovenska. Najmä zimných, používal som pri tom dron. Dron mi tiež pomohol v Austrálii a na ceste po osemnástich ostrovoch v Mikronézii, Melanézii a Polynézii fotiť miesta, kde som si nemohol zabezpečiť helikoptéru. V tých ostrovných štátoch sa často helikoptéry ani nedajú zohnať. Výsledky fotenia s dronom sú veľmi pekné a zaujímavé.
Teda tu na výstave v Auparku mohli návštevníci vidieť už aj tieto fotky z dronu?
Áno. A v Clevelande, kde je teraz moja výstava, tam je taký prierez celej mojej práce, fotky zo všetkých kontinentov a svoje vlastné špeciálne miesto tam má aj Slovensko.
Budete tento rok vydávať knihu?
Áno, tento rok vychádza moja siedma kniha, ktorá sa bude volať Element, začiatkom septembra bude jej krst na Bratislavskom hrade a v tom istom mesiaci sa dostane aj na pulty kníhkupectiev. Je to v podstate obrazová kniha rozdelená podľa klimatických zón, čo je rozdiel v porovnaní s tým, čo sme robili predtým. Nebude to o príbehoch ako posledné knihy Zoom a Zoom 2, ale obrazová kniha najlepších fotografií za posledné roky. Zaujímavosťou je, že kniha Element vyjde v slovenčine aj angličtine a príhovor do nej napísal prezident Andrej Kiska.
To je zaujímavé. Je pán Kiska váš fanúšik?
Odkedy sme sa videli prvýkrát minulý rok pri jeho nástupe do funkcie, udržiavame dobré kontakty. Je veľmi ochotný, prijme pozvanie na moju výstavu, ja opäť prijmem pozvanie do prezidentského paláca a dokonca jeho minuloročná prezidentská PF 2016 bola osadená mojou fotografiou. Tiež venoval moju fotografiu Spišského hradu princovi Charlesovi a pápežovi Františkovi daroval pri návšteve Vatikánu špeciálnu knihu v bielej koženej väzbe vyšívanú zlatou niťou s 24-karátovými stranami, v ktorej boli moje fotografie Slovenska.
Filip Kulisev a monacké knieža Albert II.
Ste jeden zo zakladajúcich členov projektu Discover America. Prezraďte niečo o svojich pohnútkach, prečo ste sa do projektu zapojili.
Už dlho spolupracujem s americkou ambasádou, predovšetkým som stále v kontakte s Theodorom Sedgwickom, ktorého považujem za úžasnú osobnosť. Máme vybudovaný dlhoročný kamarátsky vzťah, hrávali sme spolu tenis, je krstným otcom jednej mojej knižky, jeho kapela hrala na krste a dokonca aj výstavu v múzeu v Clevelande dohodol práve pán Sedgwick. Vzťah s americkou ambasádou mám teda veľmi úzky a keď prišli s ponukou, aby som bol signatárom, bolo pre mňa poctou byť v tíme a podporiť propagáciu projektu mojimi fotografiami americkej prírody.
Aká je budúcnosť projektu? Pripravuje sa niečo, čo by ho ešte viac dostalo do povedomia verejnosti?
Všetko je to o dohode. Keď za mnou tvorcovia projektu prídu s niečím zaujímavým, budem len rád. V mojich očiach tento projekt momentálne stagnuje, ale celá záležitosť sa začala celkom dobre. Ja som však určite stále otvorený všetkému.
Zaujímalo by ma, ako si plánujete fotenia. Je to rozhodovanie na poslednú chvíľu alebo máte vždy kompletný projektový plán?
Na poslednú chvíľu sa určite nerozhodujem. Projektový plán je taký, aký si ho spravím, a striedame nové destinácie s miestami, kde sme už boli, kde je to fotogenické a kde sa dobre cítime. Musíme si však vždy naplánovať, odkiaľ pôjdeme kam a s akým cieľom. Príkladom môže byť cesta do Clevelandu – bolo mi jasné, že si chceme pozrieť nielen Cleveland, tak sme to skombinovali s návštevou okolitých štátov a Kanady. Tak to bude aj tohto roku, v apríli ideme na Floridu, tam rozbiehame nejaké aktivity, absolvujeme stretnutia a neskôr cestujeme naspäť cez oceán. Koncom mája zasa ideme do Ottawy, kde deviateho júna bude otvorenie mojej výstavy v parlamente, a z tejto cesty letíme do New Yorku, potom si prenajmeme obytné auto a vycestujeme do Newfoundland a Labrador v Kanade. Od ľadovcov sa potom vraciame späť, 11. júla je v New Yorku v OSN otvorenie ďalšej mojej výstavy. A ešte na jeseň by som mal mať výstavu v Austrálii a na jar 2017 na Novom Zélande. Keď už budeme tam, určite to skombinujeme s nejakými ďalšími cestami a foteniami.
Slovak Lines Magazín je cestovateľský magazín,preto by nás zaujímalo, aké dopravné prostriedky využívate na svojich cestách najčastejšie?
Najčastejšie cestujem lietadlom, terénnymi a obytnými vozidlami.
Máte prácu snov, vnímate to tak aj vy?
Áno, veľmi dobre si to uvedomujem a veľmi si to vážim. Je to úžasné, že to všetko klape a krásne funguje.
Hovorili ste v množnom čísle. S kým spolupracujete počas ciest?
Iba so svojou manželkou, ktorá je tiež vo firme. Do našich aktivít je zapojená aj moja svokra a mám nejakých externých spolupracovníkov, ale nie je nikto iný, kto by pre nás robil fulltime.
Tak teda cesty plánuje manželka? 🙂
Skôr si to ja vymyslím a Zuzka mi pomáha s organizáciou toho všetkého. Ale gro toho plánu musí byť vždy moje.
Keď sme sa rozprávali koncom roku 2014, pýtal som sa, či ste niekomu mentor alebo či odovzdávate svoje skúsenosti mladým talentom. Vraj nie, ale zmenilo sa odvtedy niečo?
Školenia nepripravujem a či som niekomu mentorom… vždy sa nájde niekto, kto sa pýta a zaujíma. Vždy ma oslovujú mladí ľudia, a tak si takto sadneme a porozprávame sa, potom oni z toho spíšu nejakú svoju prácu. Je veľké množstvo fanúšikov a mladých ľudí, ktorých moja práca motivuje a chcú ísť v mojich šľapajach, čo aj mňa teší. A k tým školeniam, ja nie som vyštudovaný fotograf, aby som vedel spraviť fundovaný kurz. Robievam ale veľmi zriedkavo, možno raz do roka, také prezentácie pre verejnosť, kde sa aj rozprávame. Tiež pri uvedení novej knihy vždy máme v Panta Rhei diskusie, ale o kurzoch zatiaľ neuvažujem. To, čo ja viem, je rozprávať o cestách a svojej práci.
Má fotograf, ktorý vo vás vidí profesionálny vzor, príležitosť niekde vás zastihnúť osobne? Prípadne cez internet?
S tým nemám absolútne žiadny problém. Facebook síce veľmi nesledujem, ale Zuzka ma vždy upozorní, keď niekto napíše. Najmä teraz, keď máme výstavu, sa ľudia často pýtajú, chcú sa podeliť o svoje zážitky. Je to veľmi príjemné, každému rád odpíšem a tiež ak mi niekto napíše e-mail, nemám problém odpísať. A sú aj takí fanúšikovia, ktorí moju prácu naozaj sledujú a občas prichádza aj k osobnému stretnutiu s nimi, hoci trocha zriedkavejšie. Veľkú časť roka trávim mimo Slovenska, a keď som tu, mám toho strašne veľa.
Zaujímalo by ma, čo je pre vás zadosťučinením vo vašej práci. Je to o tituloch, oceneniach, pochvale fanúšikov, o predaji kníh alebo o tom, že sa vám podarí spraviť tú fotografiu? V čom vidíte zmysel?
Ja nie som veľmi súťaživý typ, tie ocenenia som vnímal vždy skôr ako taký kredit, ako nevyhnutnosť zlepšovať si imidž, aby som bol akceptovaný aj odbornou verejnosťou. Dnes už teda vôbec nesúťažím a ani sa nesnažím získavať tituly, hoci netvrdím, že to niekedy v budúcnosti opäť robiť nebudem.
A ten zmysel – keď máte okolo seba taký veľký počet ľudí, ktorí vás oslovujú, tak je to záväzok robiť svoju prácu dobre a kvalitne. Je fantastické spoznávať nových ľudí, nielen na cestách, ale aj zákazníkov. Zvyčajne sa zákazník stane aj kamarátom. Tí ľudia, ktorých mi práca prináša, sú veľmi pozitívni, schopní a šikovní. To je to zadosťučinenie, ktoré ma motivuje k ďalším cestám, publikáciám a výstavám.
Za poskytnutie rozhovoru ďakujeme a želáme veľa úspechov!
Viacej TU
Filip Kulisev, Master QEP, FBIPP
- založil spoločnosť Amazing Planet (2001)
- v Londýne získal v kategórii prírodné scenérie najvyššie ocenenie, certifikát a titul Fellowship (FBIPP) (2011)
- stal sa Európskym fotografom roka v kategórii príroda (2012)
- je zakladateľ Asociácie profesionálnych fotografov SR (APFSR)
- prvú monografiu vydal v roku 2006
- absolvoval viac ako 180 individuálnych výstav na Slovensku a v zahraničí
- v roku 2010 získal najvyššie európske ocenenie a titul pre profesionálnych fotografov „Master QEP“
Text Erik Stríž
Foto archív Filipa Kuliseva
