Dá sa zachrániť svet pred jeho nevyhnutným osudom?
Aké by to bolo dostať od osudu druhú šancu? A potom tretiu? Čo ak by sme mali nekonečný počet možností, ako prežiť svoj život? Aké by to bolo keby sa veci, udalosti, rozhodnutia, ktoré sme urobili, stali úplne inak?
Čítajte majstrovsky napísaný román Kate Atkinsonovej Život po živote a možno nájdete odpovede.
„Vďaka románu si môžeme vytvoriť predstavu, aký veľký význam majú v našom živote jednotlivé kroky a rozhodnutia, ktoré prijímame každý deň.”
„Autorke románu sa podarilo ukázať všetky životy Ursuly tak, že sa čitateľ nielen nenudí, ale práve naopak, s netrpezlivosťou čaká na štart jej ďalšieho žvota.”
„Na príklade obyčajného ľudského života Kate Atkinsonová v románe ukázala, ako aj tie najmenšie rozhodnutia môžu vplývať nielen na nás, ale aj na osudy ďalších ľudí a tiež, že na to, čo sa nám niekedy prihodí, nemáme vôbec žiadny vplyv.”
Čo ak by sme mali možnosť žiť svoj život znovu a znovu, až kým to neurobíme dobre?
Počas snehovej fujavice v roku 1910 sa v Anglicku narodí dievčatko Ursula, ale zomiera, prv než sa stihne poriadne nadýchnuť. V rovnaký večer roku 1910 sa to isté dievča narodí opäť a tentoraz prežije, no smrť si ju zanedlho počká a cyklus sa zopakuje. Ursula prežíva svoj život nanovo, vždy o niečo dlhšie, vždy s iným tragickým koncom. Zakaždým sa ocitá na začiatku, obdarená šancou vyhnúť sa fatálnym chybám. Ursula si na predošlé životy nespomína, no silné déjà vu, (po cit, že všetko sa jej už raz stalo), predtucha prichádzajúceho nešťastia sú varovaním pred nástrahami, ktoré sa jej kedysi stali osudné. Stačí zdanlivo bezvýznamný krok a všetko sa môže vyvinúť inak. Čím častejšie prežíva tie isté momenty nanovo, tým sú spomienky konkrétnejšie a šanca na dokonalý život väčšia. Dá sa však vyvarovať všetkých chýb? Dá sa zachrániť svet pred jeho nevyhnutným osudom?
Ukážka
Všetko sa jej zdalo povedomé. „Nazýva sa to déjà vu,“ povedala Sylvie. „Je to len taká ilúzia. Myseľ je nepochopiteľná záhada.“ Ursula si bola istá, že sa pamätá, ako ležala v kočíku pod stromom. „Nie,“ vyhlásila Sylvie, „nikto si nepamätá nič z obdobia, keď bol taký maličký.“ A predsa si Ursula spomínala na lístie, ktoré jej kývalo vo vánku ako veľké zelené ruky, aj na strieborného zajačika visiaceho zo striešky kočíka a krútiaceho sa jej pred očami. Sylvie vzdychla. „Máš veľmi živú predstavivosť, Ursula.“ Dievčatko nevedelo, či je to lichôtka alebo niečo iné, ale skutočne sa jej často stávalo, že nevedela rozlíšiť, čo bolo naozaj a čo len zdanie. A ten hrozný strach – strašná hrôza –, čo nosila v sebe. Tmavá krajina v jej vnútri. „Neoddávaj sa takým predstavám,“ napomenula ju Sylvie ostro, keď sa jej to pokúšala vysvetliť. „Venuj sa radost – nejším myšlienkam.“ Niekedy vedela, čo niekto povie, prv než to vyslovil, alebo aká nehoda sa stane – kedy niekomu vypadne z ruky tanier alebo hodí do skleníka jablko, akoby sa to stalo už veľa ráz predtým. Slová a vety sa jej ozývali v hlave, neznámi ľudia jej pripadali ako starí známi.
Kate Atkinsonová (1951) sa narodila v Yorku. Študovala anglickú literatúru na Dundeeho univerzite.
Spisovateľskú dráhu odštartovala krátkymi poviedkami, uverejnenými v časopisoch.
V roku 2013 vydala netradične koncipované dielo Život po živote, ktoré zožalo samé pochvalné kritiky a viaceré významné ocenenia, napr. Costa Book Award za rok 2013. Kate žijev Edinburghu.
