„Svet sa najlepšie spoznáva s ruksakom na chrbte,“ tvrdí Andrej Maťko. Šikovný podnikateľ, nadšený propagátor vitariánstva, dobrodružný cestovateľ a honorárny konzul exotických Maledív.
Andrej Maťko
Energický podnikateľ ma privíta v priestoroch svojej cestovnej kancelárii Settour v centre Bratislavy. V rohu kancelárie dekorovanej suvenírmi z jeho mnohopočetných ciest po svete je tabuľa s nápisom Eva Air. Andrej Maťko má pod palcom nielen cestovku, ktorá spolupracuje s vyše tridsiatimi renomovanými kanceláriami v Rakúsku a Nemecku, ale na Slovensku zastupuje vychytenú leteckú spoločnosť orientovanú na lety do juhovýchodnej Ázie. A popritom je ešte honorárnym konzulom panenských ostrovov Maldivy. Útroby na prvý pohľad neveľkého sídla firmy prekvapivo skrývajú aj nahrávacie štúdio, v ktorom sa rodia motivačné audioknihy, hudobné nahrávky či videoklipy. Aj kanceláriu, v ktorej šikovní programátori zdokonaľujú obľúbený portál www.malyprinc.sk vyhľadávajúci lacné letenky do celého sveta. V sklade a kuchynke mi pán Maťko hrdo ukazuje knihy o surovej strave či motivačnú literatúru, ktoré vydali v rámci projektu Plejády. Potom upriami moju pozornosť na zdravé superpotraviny na regáloch, ktoré možno kúpiť v e-shope jeho portálu vitarian.sk či rôzne pomôcky pre vitariánov, sušičky či najefektívnejší mixér na svete – Vitamix. Charizmatický podnikateľ je dôkazom toho, že práca môže byť naozaj zábavou a keď do niečoho vložíte srdce, jednoducho to musí prinášať ovocie.
Vaše podnikateľské aktivity sú pomerne všestranné. Je medzi nimi prepojenie?
Všetko so všetkým súvisí. Začínali sme ako cestovná kancelária a cestovanie je moja vášeň, no odjakživa ma to ťahalo aj rôznymi inými smermi. Bočné projekty vznikli pôvodne iba ako moje hobby, nie ako podnikateľský zámer. Chcel som sa realizovať a robil som ich pre svoje potešenie. Takmer celý život som bol vegetariánom, rád sa dobre, kvalitne a zdravo stravujem a zaujímal som sa o duchovno. Okrem toho mám rád kultúru, produkciu umenia, divadlo a film. Vložil som do týchto projektov seba a nerobil som ich kvôli komercii. Som rád úspešným podnikateľom, ale financie nie sú hlavný dôvod, pre ktorý podnikám. Keď robíte neustále nové veci, stretávate nových ľudí a tí vás nejakým spôsobom obohacujú a dávajú vám možnosť realizovať sa v nových sférach. Otvárajú vám nové dvere.
Slováci zväčša robia to, čo ich nebaví a veľa z nich začne podnikať, aby sa z nich stali zo dňa na deň milionári. Váš prístup je pomerne ojedinelý.
V mladosti bolo prvoradou potrebou zabezpečiť rodinu, aby sme mali čo jesť, kde bývať, čo šoférovať a podobne. Keď si človek niekedy okolo tridsiatky takéto potreby uspokojí, prichádza kríza stredného veku. Čo ďalej? Kým ste nič nemali, mysleli ste si, že keď niečo dosiahnete, už budete navždy šťastní. No to nie je pravda. Pocit šťastia nie je a nemôže byť závislý od hmotných statkov.
V čom teda vo vašom ponímaní spočíva šťastie?
Dopracoval som sa k zisteniu, že šťastie je len bodom v časopriestore, ktorý nemôže trvať večne. Šťastie dokonca neraz zažívame potom, čo sme prežili nejaké nešťastie. Existuje však radosť a tá je trvalá. Je to proces. Keď ma nejaká činnosť baví, radosť, ktorú z nej mám, sa odrazí vo výsledku. Ide z nej iná energia, než keby som ju robil nasilu. Keď robím niečo pre radosť, neunavuje ma to, nevnímam to ako povinnosť.Je to zábava. A ak táto moja zábava navyše pomáha iným ľuďom kráčať po ceste k zdraviu alebo duševnej rovnováhy, o to viac energie mi dodáva.
Odráža sa tento prístup k životu aj na tom, ako cestujete?
Vyrastal som v dvoch kultúrach: v slovenskej a nemeckej a potom som päť rokov študoval v bývalom Sovietskom zväze. Vďaka tomu som sa naučil pozerať na svet aj z iného uhla pohľadu ako z toho svojho. Mnohí ľudia sa pozerajú na veci iba očami svojej kultúry a všetko „iné“ im pripadá cudzie a majú z toho strach. Xenofóbia či strach z cudzieho však pramenia z neznalosti. Ja som vďaka cestovaniu spoznal pozitívne aj negatívne stránky rôznych kultúr a tieto podobnosti a rozdiely ma začali fascinovať. Človek cestuje, aby spoznal rôznorodosť kultúr a nakoniec zistí, že všetci ľudia sú rovnakí. A naučí sa pozrieť na seba z pohľadu príslušníka inej kultúry.
Ako cestujete? Vyhľadávate rezorty alebo ste skôr dobrodružný „batôžkar“?
Cestujem čo najjednoduchšie, pretože podľa mňa luxus nás pri cestovaní oddeľuje od reálneho života obyvateľov danej krajiny. Nie som rád na jednom mieste. Po jednom-dvoch dňoch na pláži pri more ma už „žerú mrle“ a chcem ísť ďalej. Som členom takej mužskej cestovateľskej skupiny a už vyše dvadsať rokov cestujeme týmto spôsobom – naľahko a každý deň sa presúvame z miesta na miesto.
Ktorý svetový región je vašou „srdcovkou?“
Mojou prvou láskou je „čierna“ Afrika, krajiny ako Keňa, Tanzánia či Zanzibar. Podľa jednej teórie všetci pochádzame zo savany, a keď som sa prvýkrát ocitol v Afrike, naozaj som sa tam cítil ako doma. Afrika má mnohé politické problémy a médiá tomu nepridávajú tým, že neustále informujú o nepokojoch. Ja však zastávam názor, že keď si chce človek naozaj užiť dovolenku, mal by sa správať acyklicky. Znamená to, že keď všetci chodia na Malorku, choďte do Kene, pretože tam nikto nie je. Nadmerný turizmus zväčša pokazí prirodzený biotop domácich. V čiernej Afrike hodiny inak plynú. Vždy sa tam naladím na pomalší rytmus a jeden týždeň mi pripadá ako mesiac v Európe. Mojou druhou láskou je juhovýchodná Ázia: konkrétne Thajsko, Kambodža, Vietnam, Indonézia či Filipíny. A treťou je Južná Amerika.
Čo by ste cestovateľom odporučili z Južnej Ameriky?
Klasickou destináciou pre „začiatočníkov“ je určite Peru a fascinujúca starodávna kultúra Inkov. V Bolívii nájdete púšte a mesačnú krajinu. Určite stojí za to vidieť Ekvádor s masívnymi Andami, činnými sopkami a zažiť treking. V Brazílii je fascinujúce povodie Amazonky. Jeden týždeň sme bývali na hausbóte na rieke Rio Negro a bolo to úžasné. Čím viac cestujem a spoznávam, tým viac si uvedomujem, že na svete existuje toľko krásnych miest, že človek nemá šancu všetky za jeden život stihnúť.
Ste honorárnym konzulom Maldív. Aký máte vzťah k tejto krajine?
Niektoré destinácie som navštívil len raz a povedal som si: v poriadku, raz stačí. A potom sú tie, kam by som mohol cestovať stále. Maldivy patria do druhej skupiny. Asi som bol v minulom živote delfín, pretože milujem vodu, potápanie a šnorchlovanie. A Maldivy majú krásny podmorský život. Každé ráno vstanem a čľapkám sa vo vode, pozerám sa na rybky a koraly…niekomu to môže pripadať nudné, mne nie. Pre milovníkov podmorského sveta je Indický oceán ideálna voľba.
Ako ste sa stali honorárnym konzulom?
Nikdy predtým som na Maldivoch nebol. Pôvodne som vyštudoval diplomatickú školu, ale nikdy som sa tomuto povolaniu nevenoval. Až kým som raz nedostal túto ponuku. Na Maldivy som sa vybral až potom, čo som ju prijal. Veľa ľudí vrátane mňa si vtedy myslelo, že Maldivy je destinácia pre novomanželov, sú tam pekné pláže a to je všetko. Nie je to však pravda. Maldivy sú ozajstný zázrak prírody. Sú dosť veľkým kontinentom, rozlohou asi ako Francúzsko. Kedysi sa potopili a ostali z neho iba atoly, teda okraj. Môžete si to predstaviť ako obrovský stĺp, ktorý siaha 2000 metrov do hĺbín oceánu, v strede je plytší s hĺbkou 20 až 80 metrov, a tak vytvoril biotop pre podmorskú faunu a flóru.
Čo poradíte ľuďom, ktorí sa chcú vybrať do sveta, ale váhajú pri výbere destinácie?
Neexistuje destinácia, ktorá by vyhovovala každému. Niekto sa rád „vypeká“ na slnku, iný sa radšej potápa alebo lezie na hory či spoznáva iné kultúry a navštevuje múzeá. V našej cestovnej kancelárii Settour sa najprv snažíme od zákazníka zistiť, čo hľadá a aké má očakávania. A na základe týchto informácií a podľa sezónneho počasia v regióne mu odporučíme destináciu. Naši kolegovia robia túto prácu už veľmi dlho a väčšinu destinácií poznajú osobne. Keď má niekto malé deti, potrebuje jemný piesok na pláži s pomalým zvažovaním do mora, vedia, ktorú destináciu mu odporučiť. Poznáme pozitívne aj negatívne stránky destinácií, ktoré ponúkame. Nevychvaľujeme, ale poskytujeme neutrálne informácie a vždy pripravíme zákazníka na to, čo môže na mieste očakávať. Ak chce ísť cestovať samostatne, predáme mu letenku, prípadne mu poradíme. Vďaka mnohoročným skúsenostiam mu vieme cestu naplánovať na kľúč- od leteniek, transferu, ubytovania, všetkých výletov a presunov v danej krajine a zabezpečiť služby, ktoré potrebuje. Máme v destináciách miestnych partnerov, s ktorými spolupracujeme. Sú rokmi osvedčení a garantujú objednané služby. Oceňujú to najmä začínajúci cestovatelia, ktorí nemajú dostatok skúseností.
Ak sa chce niekto vybrať do sveta bez cestovky, iba si kúpi letenku…
Musí rátať aj s komplikáciami a s tým, že veci nemusia byť také ako očakával. Podľa mňa však neočakávané situácie patria k cestovaniu. Ako ľudia sme stavaní na útek alebo boj a luxus a perfektná organizácia nám uberajú z našej dobrodružnej podstaty. Sú však destinácie, kde sa nedá chodiť „na blind“. Napríklad Madagarskar. Nie je tam žiadna infraštruktúra. Človek si musí pobyt na tomto ostrove dopredu naplánovať, aby tam po jeho príchode bol niekto s pojazdným autom a odviezol ho do národného parku. Okrem toho, slovenskí „backpackeri“ sú iní ako tí v zahraničí. Sú to prevažne bohatí ľudia, ktorí chcú spoznávať svet a najlepšie sa spoznáva s ruksakom na chrbte, pretože človek má väčšiu slobodu pohybu. Backpackeri zo západu si neraz nasporia napríklad desaťtisíc euro a vyberú sa na dvojročnú cestu okolo sveta. Neprekáža im, ak sa niekde na týždeň „zaseknú“, pretože jedinému autu široko-ďaleko odpadlo koleso. No keď sa človek vyberie na dvojtýždennú dovolenku, nemôže si dovoliť, aby niekde visel tri dni.
Prečo je cestovanie na blind čoraz populárnejšie u špičkových manažérov a ľudí na vrcholových pozíciách? Netúžia skôr po luxuse a pohodlí?
Ľudia vyhľadávajúci dobrodružné dovolenky chcú niečo zažiť, zmeniť podmienky a prostredie. Pri stravovaní platí to isté čo pri cestovaní – sme stvorení na boj o prežitie a pohodlie, luxus a nedostatok pohybu a boja nás akoby fyzicky a duševne rozkladajú. Adrenalínové športy a dobrodružné cesty nám naopak navodzujú ilúziu nášho pôvodného, prirodzeného stavu. Aj vitariánska strava je pokus o návrat k našej prirodzenosti, k tomu ako sme jedli pred tisícmi rokov, pred vznikom poľnohospodárstva.
Môže byť cestovanie jedným z liekov na neduhy našej civilizácie?
Dokonca to potvrdzujú najnovšie vedecké štúdie. Podľa nich nám najlepšie robí pobyt v horách a turistika. Mimochodom, turistika je najlacnejší spôsob cestovania. Premiestňujete sa po vlastných nohách, s ruksakom na chrbte a jete striedmo. Najlepšie tak zrelaxujete. Ja chodievam každoročne na týždeň do Tatier. Každý deň sa vyberiem na túru s horským vodcom a po týždni som perfektne zrelaxovaný. V zime zasa odcestujem niekam do teplých krajín, aby som si trošku zohrial kosti, pretože tu máme pochmúrne počasie, málo slnka a vitamínu D. Moje telo si to už pýta. Keď si telo zvykne na zlé veci, pýta si zlé a naopak. Odporúča sa – aj ja to mám odskúšané – cestovať radšej častejšie na kratší čas než menej často a na dlhšie. Je to prevencia proti vyhoreniu.
Spomínali ste vitariánstvo. Čo znamená byť vitariánom?
Je to snaha jesť potraviny v ich čo najprirodzenejšej podobe, teda priemyselne ani inak nespracované a tepelne neupravované. Doba medzi tým, kedy sme ich odtrhli a kedy sme ich zjedli by mala byť čo najkratšia.
Čo bolo podnetom na vznik blogu a fóra vitarian.sk a ďalších projektov s ním spojených?
Praktický celý život som bol vegetariánom. Po prekročení štyridsiatky som však začal mať pocit, že „lásko má, mě ubývá sil“. Nechcel som sa s ním zmieriť. Začal som sám so sebou experimentovať. Objavil som zelenú stravu – teda surovú stravu s vysokým podielom listovej zeleniny, teda obsahujúcej chlorofyl. Malo to na mňa neskutočný efekt. Rád najprv skúšam veci sám na sebe a keď fungujú, odporučím ich rodine a kamarátom. Postupne za mnou prichádzali ďalší ľudia, ktorých tento spôsob stravovania tiež zaujímal a podporili ho. Dnes je z Vitariána veľmi solídny projekt. Vydávame knižky o vitariánstve, natáčame videá, organizujeme podujatia a máme aj e-shop s rôznymi produktami a pomôckami pre vitariánov.
Niektorí ľudia tvrdia, že zdravé stravovanie je náročné na čas a peniaze. Majú pravdu?
Argument, že ľudia nemajú čas je výhovorka. Ak ľudia dokážu tri hodiny denne visieť na Facebooku a štyri hodiny sledovať televíziu, času majú dosť. Len s ním treba vedieť hospodáriť. A že je drahé? Najzdravšími superpotravinami sú divoké jedlé byliny. Teraz nám vyšla ďalšia kniha s názvom Divoké a jedlé od Sergeja Boutenka. Píše o tom, že nemusíme vôbec nakupovať v supermarketoch, divoké byliny majú niekoľkonásobne vyššie nutričné hodnoty ako kupované potraviny. Nájdete ich pritom dosť aj v centre mesta alebo v lepšej kvalite za mestom, v prírode. Môžete si natrhať toľko bylín, koľko len chcete a sú zadarmo.
Čo považujete v našej strave za najväčšie zlo?
Ľahká odpoveď – cukor. Cukor je biely zabijak, je všade. Sladké potraviny v prírode – ako ovocie – našim predkom príjemne chutili, lebo dodávali rýchlu energiu. Pocit blaženosti po ich konzumácii upozorňoval na to, že tieto plody sú zdrojom rýchlej energie. Príroda však nepočítala s tým, že vynájdeme rafinovaný cukor. Cukor v plodoch má nižší glykemický index a na posedenie nedokážeme zjesť desať kilogramov jabĺk. No keď je cukor koncentrovaný v nejakej malej sladkosti, nie je pre nás problém zjesť také množstvo cukru, aké sa nachádza v 10 kilách jabĺk. Naše telo však na to nie je stavané. Jeme stravu drevorubačov a nemáme takmer žiaden energetický výdaj. To vedie k obezite a cukrovke.
Ďalším nepriateľom je podľa vitariánov mäso…Prečo?
Ľudia kedysi jedli mäso zriedkavo. Praveký lovec si trikrát spočítal, koľko energie ho stojí uloviť nejaké zviera. Kalkuloval, či bude tri dni naháňať srnu alebo si radšej nazbiera drobný hmyz, ovocie a korienky či zeleninu. Keby každý z nás jedol len také množstvo mäsa, aké si uloví, myslím, že ľudia by nejedli mäso trikrát denne. Naše telo nie je stavané na taký príjem: na raňajky saláma, na obed „šniceľ“ a na večeru guláš. Naši predkovia považovali mäso za luxus a jedli ho iba v nedeľu. Odporúčam tomu, kto mäso potrebuje, pristupovať k nemu ako k príležitostnej potravine. Podľa jednej štúdie konzumácia viac než 30 gramov mäsa denne dokonca spôsobuje rakovinu. Okrem toho, keď ste kedysi zašli za farmárom, poznal svoje kravy, vedel čím ich kŕmi a nikdy by nedal vegetariánskym zvieratám kostné múčky, aby priberali. No pri priemyselnej výrobe je veľké množstvo zvierat koncentrované na jednom mieste, preventívne im dávajú antibiotiká, pretože hrozí riziko prenosu infekcií. A my potom prostredníctvom konzumácie mäsa tie antibiotiká dostávame do tela. Máme ich v sebe toľko, že vírusy sú proti nim rezistentné.
A čo mliečne produkty?
Laktózu vedia spracovať obyvatelia regiónov, ktoré sa geograficky nachádzajú od strednej Európy smerom na západ, pretože chov dobytka má určitú tradíciu. Ale väčšina národov a rás má intoleranciu na laktózu. My vitariáni proti mliečnym produktom argumentujeme správaním zvierat vo voľnej prírode. Neexistuje zviera, ktoré by pilo mlieko, keď už nie je mláďaťom. A neexistuje živočíšny druh, ktorý by pil mlieko iného živočíšneho druhu. Iba človek. Je to teda neprirodzené, ani nehovoriac o podmienkach, v akých chovaný hovädzí dobytok žije. Čo jedia? Videli vôbec niekedy denné svetlo? Masová produkcia mliečnych výrobkov spôsobuje utrpenie a výsledkom je produkt, ktorý v sebe má toto utrpenie zakonzervované a prenáša sa pri konzumácii aj na nás. Vieme si pritom pripraviť náhrady za mliečne produkty: mandľové či kokosové mlieko a dokonca aj smotanu. Nemusíme našim spôsobom života privádzať utrpenie iným bytostiam na Zemi.
Nie je však náš dnešný, moderný jedálniček pre nás prirodzený? Ide predsa s dobou a pravekí ľudia žili inak než my…
Fyziognómia nášho tela je stará asi dvesto tisíc rokov. Odvtedy sa nezmenili. Keby ste stretli svoju prapraprapraprababku spred tisícov rokov, bude telesne a duševne úplne rovnaká ako vy. Táto naša kvázi moderná, technická civilizácia funguje naproti tomu iba od 17.-18. storočia, teda len asi dvesto-tristo rokov. Naše telo ešte nie je prispôsobené na supermarkety a benzínové pumpy. Ak by sme sa chceli evolučne priblížiť tomu ako žijeme dnes – celý deň sedíme, napchávame sa zlou stravou a večer pozeráme televíziu alebo do počítača – ďalšie generácie budú obézne a na vozíčku. Treba to zvrátiť, pretože za posledných štyridsať rokov sa stal zdravotný stav ľudstva katastrofálnym. Kedysi ľudia zomierali na úrazy, infekčné ochorenia alebo v boji, dnes zomierajú na cukrovku a rakovinu. 80% všetkých ochorení by neexistovalo, ak by ľudia dbali o svoju životosprávu.
Zdá sa teda, že máme vážny problém.
V 40.-rokoch minulého storočia bol najväčší problém obyvateľov Európy a Slovenska hlad. Boli radi, že sa môžu vôbec poriadne najesť. A keď v 60.-70. rokoch mohli jesť do sýtosti, začal sa problém. Naše telo je dokonalo uspôsobené na hladovanie, ale keď ide o prejedanie, nepozná stopku. V dnešnej dobe polovica sveta hladuje a druhá skúša rôzne odtučňovacie kúry, pretože majú problém s nádváhou. Potraviny sú na Západe dostupné a lacné. A kvázi „zlé“ potraviny sú dostupné dvadsaťštyri hodín denne a ľudia sa ich nevedia dojesť. Navyše im reklama masíruje hlavy, že keď si tie potraviny kúpia a zjedia, bude im dobre. Nemáme kontrolku na prejedanie, preto si ju musíme vytvoriť sami. V tom našom blahobyte a nadbytku nekvalitných, vysoko kalorických potravín si musíme sami disciplinovane stanoviť pravidlá stravovania a pohybovej aktivity. Musíme si navodiť stav, aký sme mali, keď sme bojovali o prežitie. Obdobia hladovania v rámci dňa, počas týždňa alebo raz do roka nám robia dobre, omladzujú nás a dávajú telu možnosť prečistiť sa. Detoxikácia, pôsty a redukcia potravín na určité skupiny najpodobnejšie jedálničku, aký malo ľudstvo pred tisíckami rokov, vedú k našej vitalite. Musíme si umelo navodiť tieto ťažšie podmienky aj pri pohybových aktivitách.
Súhlasíte s tým, že nádory a rôzne cysty majú jednak psychosomatický pôvod a tiež sú dôsledkom toho ako žijeme a ako sa stravujeme?
Presne tak. Spôsob nášho života vyvoláva stres, a ten sa niekde ukladá. Naše telo nebolo vytvorené na stres, ktorý sa nekončí nejakou akciou. Úlohou stresu je pripraviť nás na boj alebo útek. A keď nezareagujeme ani jedným ani druhým, niekde sa to v nás uloží a hromadí sa. A z toho potom vznikajú rôzne duševné a fyzické choroby. Preto sa musíme stresu zbavovať nejakou aktivitou – napríklad športom alebo cestovaním. V niektorých krajinách plynie čas inak ako v Európe, preto tam musím aspoň raz za tri mesiace vycestovať, aby sa mi „neprehrial motor“. Práve v takýchto kultúrach človek vidí, že sa dá žiť aj bez stresu, v pokoji a šťastnejšie. Ľutujeme ich, že žijú chudobne, ale v konečnom dôsledku ich kvalita života je možno vyššia než naša. Máme síce blahobyt, no ako s ním zaobchádzame?
Ak niekto chce prejsť na vitariánsku stravu, čo mu odporučíte?
Začínajúci vitarián potrebuje k šťastnému životu drevenú dosku na krájanie a kvalitný nôž. Musí ho to baviť. Príprava jedla spočíva v tom, že ingrediencie – ovocie, zeleninu, byliny a rôzne orechy a semená – dávame do nejakého chutného stavu, dobrej konzistencie a kombinácie, pretože jedlo musí byť zároveň aj potešením. Ak niečo jeme iba preto, že je to zdravé, ale nechutí nám to, znásilňujeme svoje telo. Preto odporúčame, aby ľudia prechádzali na vitariánsku stravu pomaly. Keď sa niekto chce stať z jedného dňa na druhý vitariánom, môže mu to viac ublížiť ako prospieť.
Neodmysliteľnými pomôckami vitariánov sú aj rôzne sušičky a mixéry. Prečo?
Bylinožravé zvieratá sa nikam neponáhľajú a majú čas prežúvať. My ľudia máme zvyčajne na jedlo vyčlenený určitý čas. A to zvyčajne nestačí na to, aby sme jedlo – najmä listovú zeleninu, ktorá je vďaka celulóze tvrdá – poriadne použili. A tak ju jednoducho prehltneme v celku. Náš tráviaci systém sa potom trápi a zbytočne zanášame telo nestrávenými zvyškami. Kvalitný vysokootáčkový mixér prípravu o dosť zjednoduší a pomôže nášmu tráveniu. Máme okamžitú energiu, nie sme unavení z trávenia. Možno pomocou neho za minútu pripraviť fantastické nápoje, omáčky, zmrzliny či polievky.
Rád skúšate nové veci – či v stravovaní, podnikaní alebo cestovaní. Väčšina ľudí sa však drží zubami nechtami zabehnutých koľají. A nie sú spokojní.
Ľudia majú strach urobiť prvý krok do neznáma. Boja sa, že spadnú dole. Zo skúsenosti však viem, že vždy sa nájde nejaké sito, ktoré vás zachytí. Aspoň u mňa to tak vždy bolo. Dnes sa nebojím vykročiť do neznáma, lebo viem, že každá situácia má nejaké východisko. Hoci sa rozhodneme nesprávne, nakoniec nás to aj tak privedie k tomu správnemu. No keď ostaneme paralyzovaní nerozhodnosťou, oberáme sa o energiu, vitalitu a chuť žiť. Keď stojíme pred rozhodnutím, nemali by sme dlho uvažovať ale rozhodnúť sa. Náš racionálny mozog je síce užitočný nástroj, ale v mnohom nás brzdí.
Prezradíte svoj recept na spokojný život?
K šťastnému životu potrebujeme tri veci: kvalitnú stravu, pohyb a poriadok v hlave. Jedno však nefunguje bez druhého. Kvalitná strava znamená čo najviac surovej zeleniny a ovocia. Každodenný pohyb znamená ísť nadoraz a nie prechádzka z obchodu domov. A upratovanie hlavy je dôležité, pretože naša myseľ neustále pracuje. Ako povedal Eckhart Tolle: Nie my myslíme, ale myslenie sa nám deje. Na to, aby sme ho aspoň trochu ovládli, musíme si upratať v hlave, podobne ako upraceme miestnosť. V našej hlave sa nachádza množstvo vzájomne si odporujúcich myšlienok a nás to paralyzuje a nevieme sa rozhodovať. Experimentujme so sebou a sledujme, čo nám robí dobre. Každý človek, ktorý bude v pohode, spraví náš svet krajším.
Rozhovor pre InDriveMagazin Slovak Lines pripravila a spracovala Barbora Daxner.
