Cestujem autobusom, vlakom, stopom, na streche džípu, na koni, ťave a veľa peši. „Ja a all-inclusive rezort? Jedine, že by týmto názvom pomenovali nejaký základný tábor v Kirgizsku“, tak reagoval Michal Knitl na moju otázku ohľadom budúcnosti a rodinnej dovolenky. Cestovateľ a dobrodruh, ktorý za ostatných desať rokov precestoval takmer celý svet, autor cestopisov a organizátor festivalu Cestou necestou, sa s nami podelil o zážitky a prezradil, čo nás čaká na ďalšom ročníku festivalu pre vášnivých cestovateľov.
Na úvod rozhovoru s vášnivým cestovateľom je vhodná otázka, odkiaľ si sa naposledy vrátil a kam sa najbližšie chystáš?
Posledné dve letá som išiel iba na lokálne, európske a svetové stretnutia Rainbow, ktoré nie sú o tom, čo si človek pri prvom prečítaní pomyslí. Ide o stretnutie ľudí v prírode, kde spolu zdieľajú svoj čas a schopnosti a žijú v akoby nepermanentnej komunite po dobu 28 dní. Spolu sa varí, stravuje, spieva i rozhoduje. Na stretnutia chodí množstvo hudobníkov a ľudí robiacich workshopy o joge, tai-chi a mnoho iných. Toto leto som bol na európskom Rainbow v Rumunsku a svetovom v Maďarsku. Najviac sa mi páčil 10-dňový seminár shiatsu, kde som sa za 10 dní naučil nielen dávať základnú masáž, ale som masáž aj dostával a boli to úplne úžasné doobedia. Na klasickej ceste, viac ako týždennej mimo Slovenska, som posledné 2 roky nebol. Ale nohy ma už trochu začínajú svrbieť, tak je možné, že niekam budúci rok pôjdem. Ak pôjdem, bude to najskôr jedna z týchto troch možností: Afrika, Stredná Amerika alebo Juhovýchodná Ázia.
Kde a ako žiješ, keď si doma na Slovensku?
Zatiaľ mám základňu u rodičov v Limbachu. Pravidelne, ak niečo treba, chodím do Bratislavy. Minulú zimu som začal určitý čas tráviť aj v Zaježovej pri Zvolene. Ak nevycestujem na chvíľu počas zimy, tak je veľká šanca, že tam pôjdem opäť. V „Zaježke“ poznám veľa úžasných ľudí a momentálne si neviem predstaviť iné miesto na Slovensku, kde by som chcel žiť viac.
Ako dlho väčšinou vydržíš doma, kým si znova obuješ túlavé topánky?
Je to rôzne. Po 15 mesiacoch v Južnej Amerike by som bol išiel do sveta už hneď po troch dňoch. Len mama mala 50. narodeniny a vedel som, že aj rodičia si ma chcú trošku užiť. A bol som doma takmer 2 roky. Celú dobu som však túžil niekam ísť. Zato po návrate po takmer ďalších 15 mesiacoch z Ázie som rok a pol hovoril, že sa mi nikam nechce. Až teraz, posledného polroka, sa to postupne začína meniť a túžba spoznávania opäť prichádza. Je to dosť individuálne.
Aké dopravné prostriedky najčastejšie využívaš na svojich cestách?
Všetky, ktoré sú. Autobusy, vlaky, cestujem stopom, na streche džípu, na koni, ťave a veľa peši. V Ázii som prešiel cez 1600 kilometrov peši, najmä v Kirgizsku a Nepále. Nedávno mi kamarát z Guatemaly hovoril o „train-jumpingu“, čiže o naskakovaní na vlak. Celkom ma to pobavilo. Zo Španielska sa do Rumunska dostal za 5 dní a nič neplatil. Iba čakal, kým ho z vlaku vykážu:). Pre jeho vzhľad ale isto nič neriešili. Ktovie, ako by sprievodcovia riešili európskych čiernych pasažierov.
Aoeling na dedine
Aoeling na dedine
V týchto dňoch začína festival Cestou necestou, kde sa budú cestovatelia počas celého novembra s návštevníkmi deliť o svoje zážitky. O akých krajinách budeme počuť, je nejaká téma, ktorá spája všetky prednášky, alebo nás čaká taká „všehochuť“?
Na festivale v Bratislave (5.-8.11.2014) budú dni rozdelené tematicky. V stredu 5.11. budú prednášky o Nórsku a Islande, kde budem prezentovať zážitky zo štyroch ciest do Nórska. Predstaví sa aj Tomáš Gríger s prednáškou Via Malina, v ktorej bude hovoriť o životnom príbehu, ako zanechal dobre platenú kancelársku prácu v Londýne, kúpil si červenú vespu (taliansky skúter) a začal sa túlať po Nórsku. Na celkom prvom festivale v marci 2013 bola Tomášova prednáška divákmi označená za najlepšiu. Vo štvrtok budú stereofotografické prezentácie (3D, kde ľudia budú mať 3D okuliare) o indickom Ladakhu a o Iráne. V piatok, vďaka podpore Vyšehradského fondu, bude blok zameraný na krajiny V4 a krajiny východného partnerstva. Práve vďaka fondu máme 3D prezentácie, ktoré v piatok budú o Arménsku a Moravskom krase. Taktiež budeme mať najscestovanejšieho Maďara, ktorý 10 rokov prenajíma byt v Budapešti a navštívil cez 120 krajín (stretol som ho v Indii) a Olu Dzik, ktorá je jedna z mála, ak nie jediná žijúca žena, ktorá vystúpila na všetkých päť 7000-metrových vrcholov v Pamíre a Ťaň-Šane (stretli sme sa na ľadovci Južný Inylček v Kirgizsku). V piatok sa predstaví aj Dorota Nvotová s prednáškou o Upper Dolpo. V sobotu to bude mix z celého sveta.
Na ktorú prednášku sa najviac tešíš ty osobne?
Najviac sa teším na prednášku Romana Burdu o rituáloch kmeňov v Etiópii, ktoré chodí navštevovať po mnoho rokov. Už som ju videl v Českej republike. I keď ho na Slovensku nikto nepozná, pre mňa je hlavnou postavou festivalu. Iba dúfam, že mi neodletí do Etiópie:). Super prednášky budú aj od Pištu Vandala, Zoliho Pála, Mateja Kubičára, Olivera Filana a mnohých ďalších. Podobne bohatý program bude aj v ďalších mestách. Menovať by som mohol na celý článok. Spomeniem iba, že v Banskej Bystrici (14.- 15.11.2014) a Žiline (22.-23.11.2014) budeme premietať film Vlčie hory s ich tvorcami a festivaly budú aj v Piešťanoch (9.11.2014) a v Pezinku (29.11.2014).
Ty budeš prezentovať ktoré krajiny?
V Bratislave budem mať novú prednášku o Nórsku, ktorá bude mať premiéru. Po štyroch návštevách v tejto úžasnej krajine to bude krása. V niektorom z miest plánujem odprezentovať svoj životný príbeh. Doposiaľ som mal túto prednášku iba trikrát a vždy s veľkým ohlasom. Postupne hovorím, ako som sa dostal tam, kde som dnes. Spomeniem rôzne projekty a možnosti. Je veľmi inšpiratívna a ukazuje, čo človek môže zažiť a ako sa posunúť za 10 rokov. Taktiež jej hlavnou ideou je, že cestovať môže naozaj každý. Stačí len chcieť. V ďalších mestách to bude asi niečo z 15-mesačného výletu po Ázii.
Položím ti otázku, ktorá mi vždy v súvislosti s cestovaním napadne: ako môže bežný človek skĺbiť cestovanie so zamestnaním a koľko treba napríklad. Na taký dvojmesačný trip šetriť?
Možností je viacero :). Môže byť nomádom a živiť sa ručnou tvorbou náramkov, hudobníkom na uliciach. Poznám veľa ľudí, čo takto fungujú. Aj celé rodiny s deťmi, ktoré potom v zime chodia na Kanárske ostrovy. Ďalšia možnosť je byť sprievodcom, písať články o cestovaní dočasopisov, dávať fotografie do fotobánk, prezentovať po čajovniach a kultúrnych miestach na Slovensku, písať cestovateľské blogy (z toho žije asi iba Saška – Crazy Sexy Fun Traveler)a mnoho ďalšieho. Existuje aj mnoho co-workingov, dokonca aj Slováci rozbehli jeden co-working na Kanárskych ostrovoch, kde sa dá pracovať počas cestovania, pokiaľ má človek prácu, ktorá nie je viazaná na miesto.
A koľko treba šetriť na dvojmesačný výlet?
To vždy závisí, ako človek cestuje. Mne na dva mesiace počas tohto leta stačilo menej ako dvesto eur. A to som pohyboval po Európe. V Ázii som však minul 4000 eur za 15 mesiacov. Ak je človek šikovný a chce pracovať, toľko v Nórsku ušetrí veselo za 2-3 mesiace. Na Slovensku mu to však bude dlhšie trvať. Závisí, či chce človek robiť to, čo ho baví, alebo iba zarobiť čo najrýchlejšie a vypadnúť.
Téma couchsurfing – toto slovo preniklo masovejšie medzi verejnosť len nedávno. Využíva túto možnosť ubytovania veľa slovenských cestovateľov? Ako si na tom so skúsenosťami v tejto oblasti ty?
Couchsurfujem od roku 2007. Predtým som bol členom Hospitality clubu a ešte predtým Servasu. Dnes je celosvetovo cez 5,5 milióna členov, presné štatistiky podľa národnosti, krajín a miest však pred pár rokmi, keď sa z neziskovej organizácie stala niečo ako súkromná firma s investormi, stiahli zo stránky. Stále je však rovnaká idea. Počet Slovákov sa dá len odhadovať, ale je ich určite pár tisíc. Od roku 2006 som cez Couchsurfing, Hospitality club a Servas strávil viac ako 500 nocí vo viac ako 200 domácnostiach. Hostil som však oveľa menej. V Bratislave sú každý pondelok stretnutia členov Couchsurfingu a každú stredu je BLEM – Bratislava Language Exchange Meetings, kde chodí tiež pomerne veľa couchsurferov.
O svoje zážitky sa delíš s inými prostredníctvom svojich kníh, článkov a prezentácií. Je nejaký dobrodruh, ktorý pre zmenu inšpiruje teba a sleduješ jeho cesty?
Vyšla ti otázka, ktorú sa ma predtým ešte nikto neopýtal:). Občas si pred cestou prečítam pár reportáži, ale vyslovene jedného človeka, po ktorého stopách by som išiel, nemám. Najbližšie k tomu má však Jaro Beskyd, ktorý rok až dva predo mnou absolvoval tiež riadne dlhú cestu v Južnej Amerike a potom aj v Ázii. O niektorých túrach, prechodoch hraníc a možnostiach presunov som sa dozvedel práve z jeho denníkov.
Je možné, aby sa dobrodruh usadil? Vieš si predstaviť, že by si o niekoľko rokov išiel s rodinou do all-inclusive rezortu a venoval sa ničnerobeniu?
Usadiť sa a ostať na jednom mieste viac ako pol roka počas niekoľkých rokov si viem predstaviť. Však aj teraz som už 2 roky takmer stálen doma. Teda na Slovensku. Ale all-inclusive rezort? Jedine, že by týmto názvom pomenovali nejaký základný tábor v Kirgizsku alebo jurtu v Mongolsku.
Sledujem, že si fanúšikom slovenských hôr. Ktoré kopce a chodníky sú tvoje srdcovky?
Tento rok som veľmi rád, koľko som toho stihol pobehať. Tatry, Fatry, Raj, Poloniny, Poľana… Príroda je všade krásna. Postupom času som ale prišiel na to, že nie je ani tak dôležité, kam ideš, ale s kým ideš.
Blížia sa najočakávanejšie sviatky roka. Na akých zaujímavých miestach si ich prežil a aké netradičné zvyky si mal možnosť sledovať?
Myslíš Vianoce? Snažím sa žiť a užiť si každý deň. Najzaujímavejšie Vianoce som zažil v Rišikéši v Indii. Bol som v ašráme s guruom z Brazílie a síce to bolo úplne gýčové, no i tak bolo pekné ako prišiel húf detí a spievali tradičné koledy v angličtine ako Jingle Bells, Jingle Bells, Jingle all the way, a potom guru dával deťom i nám sladkosti :).
Určite si zažil aj netradičný príchod Nového roka…
Práve po Vianociach v Rišikéši som uvažoval, či ostať v rovnakom ašráme aj na Silvestra, alebo ísť do iného, kde slávili Nový rok meditáciou. Nakoniec som to však riskol, zbalil ruksak, trepal sa 10-12 hodín autobusom a absolvoval 3-dňovú túru v Himalájach s prechodom cez Kuari Pass – sedlo vo výške viac ako 4000 metrov. Prekvapilo ma, že tam vôbec nebol sneh. Tú sezónu ešte nesnežilo. Zato dni boli veľmi krátke. A pekné spomienky mám aj na Silvester v Uruguaji. Tam ľudia na Silvestra počas dňa idú do ulíc pred Mercado del Puerto. Všetci sa oblievajú sidrou, akoby boli víťazmi veľkej ceny. Ak ide pekné dievča po ulici, z balkónov a okien na ňu lejú doslova kýble plné vody. Na námestí sa bubnuje, a potom sa sprievod bubeníkov presúva po meste. Aj keď sa mi pritom snažili ukradnúť mobil a jednu mi vrazili, tak sa nič nestalo a mám na tento deň krásne spomienky.
Ďakujem za rozhovor a želám veľa úspechov s festivalom Cestou necestou! :).
Foto na titulke: Trolltunga, Nórsko
