Rakúšania si vážia, že vieme otvoriť aj bolestivejšie témy našej minulosti a vnímajú nás úplne inak, než pred desiatimi rokmi, tvrdí Alena Heribanová, šéfka Slovenského inštitútu vo Viedni.
Obľúbená moderátorka Alena Heribanová pred vyše rokom odštartovala nový kariérny život, zmenila bratislavskú adresu za rakúsku a stala sa riaditeľkou Slovenského inštitútu vo Viedni. Ako sa jej v práci darí? A ako sa inštitút, prezentujúci Slovensko a slovenskú kultúru našim rakúskym susedom, zmenil pod jej vedením? S týmito otázkami na perách sme ju navštívili v inštitúte, ktorý už dvadsať rokov sídli na ulici Wipplingerstrasse v samom srdci Viedne.
Slovenský inštitút. Čo si má bežný Slovák pod týmito dvoma slovíčkami predstaviť? Čo je jeho cieľom a úlohou?
Slovenskýinštitút prezentuje slovenskúkultúru, prírodu, regióny a všetko, čo sa týka našej krajiny a jej kultúrneho života. Jeho hlavnou náplňou je priblížiťRakúšanom Slovensko. V rámci svojej dvadsaťročnej existencie spočiatku prezentoval tvorbu slovenských umelcov, po ktorých boli hladní slovenskí emigranti v Rakúsku, čakajúci na otvorenie hraníc a možnosť konečne uvidieť diela slovenských umelcov. Dnes sa týmto aktivitám viac menej venujúslovensko-rakúske spolky organizovanéslovenskou menšinou v Rakúsku. Úlohou Slovenského inštitútu je prezentovaťslovenskúkultúru rakúskemu publiku. Povedanéinými slovami, hľadáme túnajefektívnejšiu cestu, ako osloviťrakúsku verejnosť. Preto oficiálna rečna inštitúte nie je slovenčina ale nemčina. Neuvádzame programy v slovenskom jazyku a pozvaníhostia zo Slovenska prednášajúa diskutujúpo nemecky, alebo majútlmočníka. Komunikujeme nemecky, aby sme oslovili čo najviac Rakúšanov a čo najlepšie predstavili to, čo je na Slovensku dobré. Je to určitýposun v rámci vývoja Slovenského inštitútu.
Akými formami približujete Rakúšanom Slovensko?
Prostredníctvom prezentácie slovenského umenia a kultúry: výtvarného umenia, literatúry, hudby, histórie. Organizujeme rôzne diskusie s poprednými slovenskými osobnosťami z rôznych odvetví. Naše aktivity prispôsobujeme kalendáru výročía významných dátumov, ktorésa viažu k Slovensku. Najmäťažiskovéprojekty vždy spájame s výročiami. Tento rok je na významnédátumy bohatý: pripomíname si 25. výročie Nežnej revolúcie – ktoráv Rakúsku mohutne rezonuje, aj 10. výročie vstupu Slovenska do Európskej únie a do NATO a takisto výročia rôznych historických osobností, ktoréformovali slovenskédejiny. Tento rok nás čakádoposiaľnajväčšíprojekt – koncert opernej speváčky Adriany Kučerovej, veľkého stočlenného orchestra pod vedením skladateľa a hudobníka Oskara Rózsu s názvom Under my spell, ktorýsa uskutoční14.novembra 2014 pri príležitosti 25. výročia Nežnej revolúcie v katedrále Stefansdom.
Vráťme sa o rok naspäť, kedy ste začali pôsobiť na poste riaditeľky Slovenského inštitútu. Akéboli vaše začiatky?
V Inštitúte som od 10. apríla minulého roka. Predchádzali tomu mesiace na MZV a EZ SR, kde som sa zoznámila s podstatou práce na kultúrnych inštitútoch v zahraničía z toho čerpám dodnes. Začiatky boli ťažké, lebo som tu vôbec nikoho nepoznala.ale inštitút bol dobre rozbehnutý, kontakty s inštitúciami v rakúsku podchytené. Napriek tomu som si musela vytvoriťsieťľudí, s ktorými budem spolupracovať. Prvétýždňe som strávila organizovaním stretnutía zlaďovaním termínov s rozličnými inštitúciami, s rakúskym ministerstvom kultúry, ministerstvom zahraničných vecí, s riaditeľmi inštitúcii a úsilím o nadviazanie spolupráce. Lietala som z jedného stretnutia na druhé, všade nechávala vizitky a informovala, čo sa chystáme robiť, ako to budeme robiťa kde by sme našli styčnébody pre spoluprácu. Prinieslo to však svoje ovocie. Dva mesiace od môjho príchodu na inštitút prišiel otvoriťvýstavu Andreja Rudavského a panelovúvýstavu k príchodu Cyrila a Metoda vedúci kultúry rakúskeho ministra zahraničných vecí, doktor Martin Eichtinger.
Ako sa spolupracuje s Rakúšanmi? Majú trochu inú mentalitu ako my, Slováci. Je o nich známe, že sú dôslední a pedantní. Pociťujete tieto rozdiely aj v rámci spolupráce?
Rakúšania sú v tomto ohľade celkom iní ako Slováci. Keďich oslovíte a požiadate o stretnutie za účelom nadviazania spolupráce, každývám odpovie do večera alebo na druhýdeň. V Rakúsku je radosťspolupracovať, pretože keďdostanete nápad a snažíte sa o tom nápade informovaťa patrične ho odkomunikovať, zvyčajne sa aj zrealizuje. Dostane sa vám podpory. A druhá vec, mnohé krásne priestory a miesta sú zadarmo. Je naozaj veľká výhoda, že nemusíme všade platiť za prenájom. Ak máte dobrý projekt a viete ho odkomunikovať, podporia vás, poskytnú priestor. Čo sa o slovenských podmienkach nedápovedať. To, čo v Rakúsku vlastní štát, vám prenajmú za symbolické peniaze, ktoré pokrývajú len výdavky za elektrickú energiu či šatniarky.
V čom sa prejavil „nový vietor”, ktorý ste do inštitútu svojim príchodom priniesli?
Snažím sa zavádzať nové projekty, aké tu doposiaľ neboli.
Po mojom nástupe sme po prvý raz participovali na viedenskom týždni módy, Vienna Fashion Week, ktorý sa každoročne odohráva v Museum Quartier a predstavili tu slovenských módnych tvorcov. Odštartovali sme veľké projekty, trvajúce napríklad tri dni, v rámci ktorých sa odohráva niekoľko rozličných podujatí- diskusie, výstavy, koncerty.
Vlani sme usporiadali týždeň slovenského džezu. Nikdy predtým sa tu niečo podobné neorganizovalo. Projekt pritom oslovil množstvo rakúskych poslucháčov. Stali sme sa partnerom Bratislavských džezových dní a logo inštitútu sa objavilo medzi logami ostatných partnerov. Zaviedli sme takzvaný Čaj o piatej, čo je veľmi populárne dvoj – troj hodinové diskusné stretnutie zaoberajúce sa zaujímavými a neraz aj pálčivými témami, napríklad spomienkami kardinála Koniga, vstupom Slovenska do EÚ a podobne. Na diskusie pozývame hostíz Rakúska a Slovenska, profesorov, členov Rakúskej akadémie vied, Slovenskej akadémie vied a študentov. Po prvýkrát sme usporiadali v Hofburgkapelle veľký koncert skupiny Fragile. Hofburgkapelle slúži zväčša na prezentáciu komornej hudby a odrazu tam prišlo temperamentné a humorom okorenené Fragile. Usilujeme sa nerobiť jednorazové akcie, ale skôr väčšie projekty, v rámci ktorých je niekoľko podujatí. Na jar sme organizovali viacero podujatíviažucich sa k veľkej konferencii, ktorá sa odohrávala na pôde OSN pod súhrnným názvom Dlhá cesta k slobode. Premietali sme napríklad film Nikoho rodina o Nikolasovi Wintonovi, ktorý zachránil počas 2. svetovej vojny sedemsto česko-slovenských detí a organizovala sa debata na túto tému. Musím priznať, že som hrdá na to, že sme zaviedli tieto nové formáty.
Ako sa o týchto všetkých akciách dozvie rakúska verejnosť? Využívate aj sociálne siete a podobne?
Snažíme sa sledovať trendy. Po mojom nástupe sme zintenzívnili komunikáciu na Facebooku, na ktorej máme už takmer 2000 návštevníkov. Publikujeme tu všetky fotografie a informácie o podujatiach a komunikujeme prostredníctvom Facebooku s ľuďmi, rozosielame pozvánky. Myslím si, že je dôležité, aby sme sledovali trendy a okamžite naskočili na komunikačnú vlnu, ktorá je momentálne najpoužívanejšia. Je dôležité, aby ľudia o inštitúte vedeli, navštívili ho a niečo si odniesli. Našťastie pri tejto práci zúžitkuvávam svoje desaťročnéskúsenosti s vlastnou PR agentúrou a predchádzajúce dlhoročné moderátorské skúsenosti. Práca v televízii ma v mnohých ohľadoch pripravila na moje súčasné pôsobenie na inštitúte.
Kde sa odohrávajú akcie a podujatia, ktoré organizuje Inštitút?
Slovenský inštitút nie je veľký svojou rozlohou, ale vďaka svojej polohe v samom srdci Viedne je veľmi atraktívny a navštevovaný, z čoho mám obrovskú radosť. Aktivity inštitútu sa však neviažu len k tomuto priestoru. Spolupracujeme aj s ďalšími inštitútmi a inštitúciami a vďaka tomu organizujeme podujatia aj v Hofburgkapelle alebo v Klosterneuburg, Akademie der bildende Kúnste a v rôznych viedenských galériách. A čaká nás už spomínaný koncert v Stefansdome. Nikdy predtým pôvodné slovenské dielo nezaznelo na takom promimentnom mieste.
Akým spôsobom vyberáte umelcov a osobnosti, ktorých diela prezentujete?
Dramaturgia sa odvíja od konzultácie s oficiálnymi inštitúciami na Slovensku, teda s ministerstvom kultúry a zahraničných vecí. Sledujeme, čo sa odohráva na slovenskej kultúrnej a umeleckej scéne, ktorý filmový tvorca bol ocenený a podobne a následne sa ho snažíme prezentovať aj v Rakúsku. No ak sa prihlásia občianske združenia so zaujímavými aktivitami, ktorými dokážu osloviť rakúske publikum, takisto ich môžeme zahrnúť do nášho ročného plánu. Na jar sme napríklad usporiadali výstavu tradičných slovenských veľkonočných kraslíc a dekoráciív novej koncepcii 21. storočia s názvom Ex Ovo. Na výstave sa podieľali mladí študenti ŠUP-ky z Bratislavy a Žiliny a avantgardní slovenskí umelci. Výstava mala neuveriteľný úspech, každodenne ju navštívili desiatky Rakúšanov. Aj toto je teda cesta ako prezentovať slovenské umenie.
Máte okruh stálych priaznivcov?
Niektorí ľudia chodia na naše akcie pravidelne a nie je ich málo. Súto Slováci, ktorí žijú v Rakúsku 40-50 rokov, emigrovali sem s rodičmi v detstve. Súsíce Rakúšania, vyštudovali tu školy, ale majú slovenské korene. Neustále s nami udržiavajú kontakt, pretože cítia vôňu domova. A druhou časťou publika sú Rakúšania, ktorí jednoducho majú radi slovenskú kultúru a objavujú krásy Slovenska. Existuje tu veľmi silná komunita ľudí, ktorási nemôže dovoliť lietať na Maledivy, ale chce prežiť krásnu dovolenku, napríklad na Slovensku a obľubuje slovenskú kultúru, operu, slovenský folklór či napríklad veľkonočné kraslice. Teším sa tomu, že v poslednej dobe k nám chodí veľa mladých. Súto vlastne slovenskí študenti, ktorí privedú svojich rakúskych kamarátov, preto že vedia, že u nás sa vždy niečo zaujímavé deje a poskytujeme priestor najmä mladým tvorcom, pretože tí potrebujú našu podporu najviac.
Uprednostňujete pri prezentácii Slovenska mladých ľudí?
Poskytnúťpríležitosťmladým bol vlastne aj jeden z cieľov môjho programu, keďsom sa chystala na túto prácu. V spolupráci s Vysokou školou výtvarných umení máme na inštitúte Window Gallery, stálu výstavu študentských diel umiestnenú v okne, ktorá sa každý mesiac obmieňa. V rámci poludňajších koncertov zasa predstavujeme mladých operných umelcov, ktorí ešte len študujú, no chcú sa predviesť a vyskúšať si, akéje vystúpenie pred publikom.
Slováci majú zafixované, že Rakúšania o nich nemajú priveľmi vysokú mienku. Súvisíto najmäso správaním Slovákov po otvoreníhraníc…Ako to vnímate? Zlepšil sa za tie roky imidž Slovákov v očiach Rakúšanov?
Myslím si, že imidž Slovenska je už oveľa, oveľa lepší. Momentálne žije v Rakúsku asi 30 tisíc Slovákov. Pracujú na rôznych pozíciách, našli tu plnohodnotné uplatnenie ako právnici, lekári a podobne. Už dávno neplatí, že Slováci prichádzajú do Rakúska pracovať načierno ako pomocná sila na stavbách. Posledné roky sa ukazuje, že v rakúskych nemocniciach pracuje množstvo veľmi šikovných a obetavých slovenských lekárov, zdravotných sestier, dokonca som počula z úst jedného významného človeka, že rakúske zdravotníctvo by bez Slovákov nefungovalo. Rakúšania nás teda už vnímajú úplne inak než predtým, preto je dôležité, ako sa prezentujeme. Samozrejme, že aj rakúski novinári, tak ako novinári všade inde, píšu o negatívnych javoch a citlivých témach, napríklad o rómskej otázke. No o to je zásadnejšie, aby sme viedli diskusie a pozývali na ne novinárov. Minulú sobotu vyšla vo Wiener Zeitung príloha o Slovensku- o ekonomike, športe, kultúre, histórii, letných festivaloch…aj nočnom živote Bratislavy víkendová 50 stranová príloha Atlas Slowakei. Snažíme sa otvárať aj témy, ktoré sú špecifické, nevykresľujú síce Slovensko v tom najlepšom svetle, ale sú súčasťou našej histórie a treba o nich hovoriť. Viedli sme napríklad debatu o Nežnej revolúcii s pánom Srholcom a Mariánom Červeným a samozrejme, že politickí väzni a disidenti, ľudia, ktorí prežili 12 rokov v Jáchymovských baniach nemôžu hovoriť len o pozitívach. Rakúšania si vážia, že vieme otvoriťaj boľavejšie témy a miesta a hovoriť o nich.
A ešte jedna súkromná otázka na záver: Ako sa chystáte tráviť leto?
Tento rok máme v rodine svadbu – vydáva sa nám staršia dcéra Tamarka. Mladšia Barbarka má v Londýne promóciu, cestujeme tam na pár dní, takže budeme mať „perné” prázdniny. Na pár dní by sme si však radi odskočili do Chorvátska. Milujeme Pulu a Istriu. Považujem to za malý kúsok raja na Zemi. Poznáme tam jednu lagúnu, kde sme pred desaťročiami prežívali naše začiatky, boli sme ešte študenti. Všeličo sa odvtedy zmenilo, ale tá lagúna v tieni borovíc je stále rovnaká.
