Neuveriteľne dlho trvalo zopakovanie náročného zimného prechodu celého hrebeňa Tatier.
Mišo Sabovčík aAdam Kadlečík to dokázali a v roku 2013 zopakovali úspešný pokus „pavúka“ Pavla Pochylého, priekopníka extrémneho horolezectva a horolezca storočia. Na svojom konte má vyše tri stovky výstupov v Tatrách. Takmer vo všetkých väčších stenách spravil prvovýstup (v Galérii Gánku päť), aj v niektorých poľských – Kazalnica Mengusovská. Tiež mnoho zimných prelezov. Bol lídrom skupiny, ktorú Poliaci nazvali Pavúci. 1. úplný zimný prechod tatranského masívu 1970, prvé zimné sólo tohto hrebeňa bez podpory 1979.
Prečítajte si teraz doslovný prepis správy Pavla Pochylého o jeho úspešnej akcii v roku 1979.
V dňoch 23. februára až 9. marca som absolvoval prechod celého tatranského masívu od Hutnianskeho sedla po Stešky na konci Belianskych Tatier. Celý prechod som si vopred teoreticky pripravil a po dôkladnom zhodnotení všetkých skutočností rozdelil na sedem etáp:
1. etapa: Hutnianske sedlo —Kasprov vrch
2. etapa: Kasprov vrch—sedloVáhy
3. etapa: sedlo Váhy—Železná brána
4. etapa: Železná brána—Poľský hrebeň
5. etapa: Poľský hrebeň—Sedielko
6. etapa: Sedielko—Kopské sedlo
7. etapa: Kopské sedlo — celé Belianske Tatry
Priebeh výstupu
Nastúpil som v piatok 23. februára 1979 o 19:30 z Hutnianskeho sedla. Po dvoch hodinách cesty som bivakoval na rozhraní vegetácie. Na druhý deň za dobrého počasia a výborných snehových podmienok som sa dostal do sedla pod Baníkovom, kde som mal druhý bivak, ktorý som nazval „ohnivý“. Tak ako pred deviatimi rokmi pri kolektívnom prechode tatranského masívu, aj teraz sa mi zapálil benzínový varič a od neho moje vrchné oblečenie a žďárák.
Že sa história opakuje som sa presvedčil i o deň neskôr, 25. februára. Nastal zvrat počasia, silná víchrica, sneženie. Dvakrát som zablúdil pod Ostrým Roháčom a na vrchole Volovca sa opakoval „katastrofálny“ bivak,podobne ako v roku 1970. Silná víchrica pokračovala aj ďalší deň, 26. februára, ale bol som nad pásmom mrakov, takže za dobrej viditeľnosti som došiel až pod Poľskú Tomanovú, kde som bivakoval.
27. februára bolo pekné počasie, fúkal však vietor a bol silný mráz. Začali mi omŕzať nohy a po prvý raz som užil lieky proti omrzlinám (Xanidil-retard). Môj organizmus naň však reagoval veľmi zle, a tak som ho už viac neužíval. Neskôr sa mi ho podarilo vymeniť za Peviton. V tento deň začali i prvé ťažkosti s topánkami, a tým i zúfalý boj proti omrzlinám.Počas celého ďalšieho výstupu som si pravidelne, každý druhý deň, masíroval nohy snehom a natieral chodidlá neopevitonovou masťou.
27. februára som ukončil prvú etapu, Západné Tatry a minúc v poobedňajších hodinách Kasprov vrch nastúpil som vlastne do ďalšej etapy — Vysokých Tatier. Bivakoval som priamo na vrchole Svinice.
28. februára, za veľmi zlého počasia, som pod Čubrinou stretol trojčlennú skupinku horolezcov, ktorí tiež robili prechod masívom poloexpedičným spôsobom. Prijal som ich pozvanie a bivakoval s nimi v ich stane. Bol to však najhorší bivak, aký som kedy zažil. Trikrát nás v noci zasypalo a iba šťastiu môžeme ďakovať, že to neskončilo katastrofou.(Chlapci stačili môjmu tempu až po sedlo Váhy, takže som s nimi udržiaval určitý kontakt. Definitívne som ich stratil z dohľadu až na Železnej bráne.)
1. marca — stále za veľmi zlého počasia som sa dostal len do Mengusovského sedla, kde som bivakoval. Ráno 2. marca bolo pekne, poobede sa však počasie opäť prudko zhoršilo. V tento deň som na jeden záťah prešiel až do sedla Váhy, kde som bol o piatej hodine ráno (3. marca). O štyri hodiny po mne prišli do sedla i moji hostitelia z Čubriny. Zvyšok dňa som využil na sušenie šatstva, opravu výstroja a odpočinok. Týmto som vlastne skončil 2. etapu výstupu.
4. marca som zo sedla Váhy za veľmi pekného počasia za jediný deň absolvoval celú tretiu etapu výstupu,ktorá končila v Železnej bráne, kde som bivakoval.
5. marca som nastúpil do technicky najnáročnejšieho úseku (Východný štít nad Železnou bránou). Za veľmi zlých podmienok, hmla, föhn, námraza, som vyliezol len necelé dve dĺžky a pretože to vyzeralo na bivak v stene, zlanil som späť do sedla, kde som opäť bivakoval.
6. marca sa počasie zlepšilo a tak som v priebehu doobedia ukončil výstup na Východný štít. (Nastúpil som Korosadowiczom V—VI, dokončil som však výstup Tilleho hranou VA2).
V ten istý deň za nádherného počasia som prešiel až na Zadný Gerlach. Na jeho vrchole som bivakoval. V noci nastal opäť zvrat počasia, bola silná víchrica a hmla.
V priebehu dňa – 7. marca – sa však počasie zlepšilo, a tak som sa dostal až pod Malý Javorový štít (tu som vlastneukončil 4. etapu, ktorá mala pôvodne končiť na Poľskom hrebeni).
8. marca — najhoršie počasie za celý výstup. Nárazový vietor 80 km/hod, hmla, sneh. V katastrofických podmienkach sa mi podarilo do jedenástej hodiny v noci dobojovať na vrchol Kolového štítu, kde som prežil zúfalý bivak. (24 hodín som nejedol nič teplého).
Ráno — 9. marca — víchrica pokračovala, ale ja som sa už nachádzal nad pásmom mrakov, a tak som, za dobrej viditeľnosti, už o deviatej ráno stál na vrchole Jahňacieho štítu. Pri zostupe z Jahňacieho štítu do Kopského sedla somochrnul na hornú polovicu tela. Silné bolesti, ktoré sprevádzali ochrnutie, som sa snažil odstrániť sedatívami (Valoron). Užitie Valoronu malo však katastrofálne následky (bezbolestný euforický stav bez možnosti koordinácie pohybov a strata rovnováhy). Musel som počkať, až vyprchajú účinky sedatív a vo veľmi silných bolestiach som pokračoval v zostupe do Kopského sedla. Tento zostup mi trval štyri a pol hodiny.
V sedle som sa odplazil do závetria a užil som naraz 5 tabletiek B-komplexu. V závetrí na slnku sa potom bolesti aj ochrnutie behom polhodiny stratilo. Z Kopského sedla v poobedňajších hodinách som zostúpil cez Zadné Meďodoly pod severnú vetvu Belianskych Tatier (v doprovode svojho brata, ktorý sa záhadným spôsobom medzičasu objavil).
Zo Zadných Meďodolov som vystúpil na Nový (na Muráň som pre hmlu netrafil), z ktorého som v smere zo severu na juh prešiel masívom Belianskych Tatier. Zostúpil som cez Stežky na Šalvejov prameň, kde som bol o trištvrte na dvanásť a o 1,5 hodiny — 10. marca — som opäť vstúpil do „civilizácie“ v Tatranskej Lomnici.
Oblečenie a stravovanie
Úspešná realizácia môjho výstupu spočívala vlastne na vyriešení dvoch základných problémov. A to oblečenie a stravovanie.
- OBLEČENIE – som riešil dokončením vývoja kožušinového oblečenia z roku 1970. Pôvodný dvojdielny komplet bol prešitý na kombinézu, presne vypasovanú na telo. Ako spodné oblečenie som použil bavlnenú kombinézu. Tieto dve vrstvy som počas celého výstupu zo seba nezobliekol. Ako vrchné oblečenie som použilštandardnú silónovú vetrovku a nepremokavé silónové nohavice (tieto štandardné časti oblečenia sa ukázali ako nevyhovujúce).
- STRAVOVANIE – som vyriešil tak, že som si dopredu pripravil jedálny lístok na každý deň s presne stanovenou kalorickou hodnotou. Celková kalorická hodnota potravín, ktoré som mal zo sebou, bola 82 500 kcal. Toto množstvo by stačilo na 30 dní pobytu v horách, ale 2750 kcal na deň by v tomto prípade bola len o málo vyššia ako minimálna dávka na deň, ktorú by potreboval môj organizmus (cca 2000 kal). Dobu 30 dní som si určil ako maximum na základe skúseností spred deviatich rokov, keď boli v období nášho prechodu najhoršie podmienky za posledných sto rokov.
Teoreticky som musel počítať s možnostou, že by sa tieto podmienky opakovali. Reálny predpoklad však bol, že v období, v ktorom som výstup chcel realizovať, budú podmienky priemerné, takže výstup by mal trvať 15—20 dní. V takomto prípade som mal k dispozícii na deň 4125—5500 kcal, čiže maximálnu dávku, akú je moje telo schopné spotrebovať pri maximálnom výkone.
Celý systém stravovania spočíval ďalej v tom, že som mal stravu rozdelenú nielen na každý deň, ale i na každú oblasť. Jednotlivé oblasti (úseky) mali stanovený minimálny a maximálny počet dní, za ktorý by ich bolo možné absolvovať. Pokiaľ sa mi podarilo niektorý úsek absolvovať za minimum času (napr. Hutnianske sedlo — Kasprov vrch — maximálna doba: šesť dní, minimálna: tri dni, skutočnosť: tri a pol dňa), vytvoril sa mi prebytok jedla, ktorý som už ďalej nepotreboval, tak som ho zahadzoval, čím som znižoval váhu a umožňoval si rýchlejší postup v ďalšej etape.
Celková váha potravín bola aj s obalmi 14 kg. Z toho 4,5 kg mäsa upraveného s 1,5 kg zeleniny do 15-tich porcií po 40 dkg. Každá porcia bola zmrazená v igelitovom vrecku. Pri príprave mäsa sa postupovalo tak, aby prišlo k maximálnej dehydratácii. Ďalších 1,5 kg mäsa bolo vo forme údenín pripravené ako 10 porcií po 15 dkg. Spolu s plátkom syra (miesto chleba) boli tieto porcie zatavené v igelitovom balení. Ďalšie potraviny: mlieko — 1,5 kg, cukor — 1 kg, ovsené vločky, pudingy, sušená zemiaková kaša 1,5 kg, čokoláda — 0,5 kg, polievky — 1 kg, čaj, hrozienka — 0,3 kg.
Večera: Dávka mäsa uvarená v snehu a zahustená zemiakovou kašou (plný ešus — skonzumoval som polovičku, druhá ostala na ráno), liter bujónu, pol litra čaju (pol litra čaju ostalo na noc).
Raňajky: Zvyšok mäsa z večere upravené ako hustá polievka, ovsená kaša s pudingom.
Obed: Liter čaju alebo bujónu a dávka naporciovaných údenín. Denne som ako súčasť stravy užíval dávku remineralizačných práškov, takže za celé obdobie výstupu som nemal ťažkosti z následkov dehydratácie.
Výzbroj a výstroj: Oblečenie — bavlnená kombinéza, kožušinová kombinéza (kožušina Bonekan — vlčia úprava), silónové fukyráky, jednoduchá silónová vetrovka, maska z vojenskej kukly, dva páry vlnených podkoleniok, dva páry vlnených rukavíc (palčiaky), dva páry kožušinových rukavíc, gamaše — plátenné vysoké topánky Duplex — Poprad, lyžiarske okuliare (Carrera), dva páry špeciálnych vlnených zápástkov.
Lezecká výstroj: Jeden kus poľská repšnúra 56 metrov, popruh a slučky 10 metrov, 10 kusov duralových karabín (NDR), 25 kusov skôb, kladivočakan značky Cassin, mačky Salewa‚ ruksak Hindúkuš, závesný klínový ždiarsky vak, ždiarsky vak sólo, nemecká prilba.
Ostatný výstroj: Poľský benzínový varič + 5 litrov benzínu, plynový vaně Bluet + 5 bômb, dve krabičky zápaliek, pevný lieh, benzínový zapaľovač, dvojdielny ešus, jeden čajník, termoska, lyžička, nôž, otvárač na konzervy.
Lieky: Xanidil-retard (Peviton), Vaboron,Fenmetrazin, neopevitonová masť, Spofavit, B-komplex, Celaskon, remineralizačně prášky, 4 ks obväzov.
Celková váha ruksaku bola 30,5 kg, čo bolo o 8 kg viac, ako robil môj teoretický výpočet. Rozdiel vo váhe spôsobila nevhodná výstroj (závesný ždiarak pre tri osoby, lyžiarske oteplovačky namiesto spacieho vaku, nevyhovujúce variče a lano). Bola to však výstroj, ktorú som mal momentálne k dispozícii. Kvalitná výstroj, ktorá by vyhovovala požiadavkám na podujatia podobného druhu, nie je u nás v súčasnosti k dispozícii.
Prečo som sa rozhodol
Často krát mi bola po návrate položená otázka, prečo som sa rozhodol pre tento výstup. Pri svojom opätovnom návrate do horolezeckého života som po rozhovoroch s mladými lezcami dospel k názoru, že zotrvávajú do istej mieryna zastaralom stupni vývoja — hlavne v horolezeckom myslení. Keď som vyslovil názor, že v súčasnej dobe technické prostriedky i skúsenosti z predchádzajúceho vývoja v ČSSR i vo svete (odklon od mamutích expedícií — expedičného dobývania ťažkých stien — návrat k modernej forme “klasického” horolezectva) je možné aplikovať i v našich podmienkach, považovali ma len za utopistického teoretika.
Rozhodol som sa preto urobiť pokus, ktorý by potvrdil moje názory. Z rôznych možností som si vybral tú, ktorá sa mi javila najlogickejšia a zároveň najzložitejšia – prechod celého tatranského masívu bez predchádzajúcich vynášok a podporného družstva.
Úspešnou realizáciou prechodu je jednoznačne potvrdenámožnosť realizovať podobným štýlom i výstupy v iných horách — prípadne veľhorách a tým sa opäťzačleniť do svetovej špičky. Je samozrejmé, že je nutné doriešiť materiálne zabezpečenie, ktoré si podujatia tohto druhu vyžadujú tak, aby sa stali možnosťou pre široký káder našich horolezcov.
Som presvedčený, že i publicita budúcich výstupov našich horolezcov bude tieto okolnosti akceptovať a že budú zvýšené kritériá pri posudzovaní jednotlivých horolezeckých výstupov.
Ešte by som sa rád vyslovil k otázke: Prečo sólo? V príprave i pri štúdiu materiálov som nepočítal s tým, že pôjdem sám. V súčasnej dobe sa však sólo výstupom pripisuje väčší význam, než aký v skutočnosti majú. Podliehajú laickej i nelaickej glorifikácii a sú nadraďované nad výstupy v družstve. Ja osobne som kategorickým odporcom takéhoto prístupu k sólo výstupom, ale v súčasnej situácii som si dovolil s chladnou vypočítavosťou zneužiť obecné povedomie, a preto som sa rozhodol prechod urobiť sólo.
Ja sám považujem za vrcholné výkony podávané v družstve. Tieto výkony sú psychicky náročnejšie. Pri sóle je lezec zodpovedný len za seba. Mieru zodpovednosti si určuje opäť len sám vzhľadom k svojej osobe. Omyly, chyby a ich dôsledky majú teda dopad len na vlastné ja. Pri lezení v družstve sa miera zodpovednosti zvyšuje, a tým sa násobí i psychická záťaž a to ako v negatívnom, tak i v pozitívnom zmysle.
Toto je len jeden zo základných bodov úvah o sólo výstupoch. Rozsiahlejšie úvahy na tuto tému však nie sú predmetom tohto článku. Vyžadovali by si samostatný článok a rozsiahlu diskusiu. Som presvedčený, že v súčasnej dobe disponuje čs. horolezectvo vysokovýkonným kádrom lezcov, ktorí po doriešení a odstránení nedostatkov v oblasti materiálno-technického vybavenia a po prekonaní zastaralých tendencií v horolezeckom myslení sú schopní realizovať výstupy svetovej úrovne, a to i vo veľhorách podstatne ekonomickejšie ako sa to robí doteraz.
Správa vyšla v časopise Jamesák č. 2/1979. Poďakovanie patrí informačnému a dokumentačnémuu centru JAMES –Slovenský horolezecký spolok ako i stránke horydoly.cz
