ONLINE MAGAZIN

Na návšteve u Prométea

Ako dopadol výstup na legendárnu horu, na ktorú bol vraj prikovaný mýtický Prométeus? Prečítajte si denník štyroch dobrodružných Slovákov, ktorí tento rok na jar zdolali jej vrchol.

Vyhasnutá sopka oblečená do snehovej periny a ľadu sa majestátne týči nad mestečkom Kazbegi vo výške úctyhodných 5047 metrov nad morom, obklopená vrcholkami svojich menších či väčších kaukazských bratov. Legendy hovoria, že práve k nej bol prikovaný mýtický Prométeus. Fakty zasa uvádzajú, že Kazbek je tretia najvyššia hora Gruzínska a siedma najvyššia v pohorí Kaukaz. Patrí medzi vyhľadávané ciele skialpinistov a horolezcov z celého sveta. Tohto roku v apríli sa do jej dobývania pustila výprava štyroch outdoorových nadšencov a zároveň oteckov s tolerantnými manželkami zo Slovenska. Hoci bežne trvá výstup na vrchol asi týždeň, zdolali ho za tri dni. Sami však priznávajú, že na to z metodologického hľadiska nešli práve najsprávnejšie. Ich výkon bol podmienený veľkou porciou šťastia, najmä keď šlo o počasie, aktuálnu kondíciu a schopnosť organizmu nedostať rýchlo výškovú chorobu. Neodporúčajú podobný pokus opakovať bez potrebnej aklimatizácie, bez fyzickej predispozície v kombinácii so šťastím na dobré počasie, aby ste si neprivodili vážne komplikácie. Prečítajte si ich denník, kde sa dozviete, ako načreli na dno svojich síl.

 

26. apríl 2013

Do gruzínskeho Tbilisi priletíme pre väčšinu ľudí v krkolomnej nočnej hodine, o 2:50 ráno. Máme za sebou let z Viedne s prestupom v Istanbule a pred sebou pár hodín vytúženého spánku. Po krátkom oddychu si vezmeme taxík a vydáme sa na cestu do mestečka Stepantsminda, nazývaného aj Kazbegi, vzdialeného 150 kilometrov. Stepantsminda sa nachádza v nadmorskej výške 1.750 metrov nad morom a je východiskom túry na vrch Kazbek, nazývaný v gruzínčine nevysloviteľne: Mtkinvartsveri (Ľadová hora). Tento momentálne neaktívny vulkán sa spája s gréckou mytológiou, podľa ktorej bol práve na ňom prikovaný Prométeus za trest, že bohom ukradol oheň. Napriek neveľkej vzdialenosti od Tbilisi nám cesta trvá tri hodiny. Prechádzame totiž po starej vojenskej ceste (miestami naozaj pripomínajúcej tankodrom, aj keď miestni tvrdili, že do troch mesiacov bude vyasfaltovaná, čo skráti cestu najmenej o hodinu), spájajúcej Tbilisi s ruským (severo-osetským) mestom Vladikaukaz. Po nedávnej vojne ostala jediným prechodom z Gruzínska do Ruskej federácie. Cesta prechádza lyžiarskym strediskom Gudauri a najvyšším prejazdným sedlom v Gruzínsku, tzv. Jvari pass, v nadmorskej výške 2 379 metrov nad morom. Po príchode sa pokúšame presunúť do vyššej nadmorskej výšky, aby sme mali na druhý deň lepšie východisko. Čaká nás totiž sedemhodinová túra na meteorologickú stanicu, ktorá sa rozprestiera nad ľadovcom Gergeti. Prenajmeme si taxík značky Lada Niva a necháme sa vyviesť ku kamennému kostolíku Tsminda Sameba (Svätá trojica) zo 14. storočia, ktorý je postavený nad dedinou vo výške asi 2200 metrov nad morom. Začne padať dážď so snehom, preto sa rozhodneme, že si len prezrieme kostolík. Náš pokus dohodnúť si nocľah u miestnych mníchov dopadne neúspešne. Vrátime sa do dediny, odkiaľ plánujeme na druhý deň vyraziť rovno na meteorologickú chatu. Prespíme u milého Gruzínca Vasilija–jedného z nespočetných miestnych poskytovateľov ubytovania, s ktorým večer zapijeme družbu, predkov, manželky, deti a skoro všetkých a všetko, na čo sa dá pripiť.

 

27. apríl 2013

Ráno o 5:45 nás budí náš domáci Vasilij: „Dobro utro seňori, Lada Niva zdes! Dolámaní z postelí, ktoré pravdepodobne kedysi dávno slúžili ako nemocničné lôžka, a nevyspatí sa tmolíme v malej izbe a snažíme sa do ruksakov natlačiť všetky veci. Vasilij na naše prekvapenie stihne urobiť omeletu a kávu. Šofér Nivy je najprv trochu netrpezlivý, ale keď aj jeho pozve Vasilij na raňajky, upokojí sa. Nakladáme do auta ťažké batohy, časť z nich putuje na strechu k lyžiam. Autom stúpame až k hranici snehu, ušetrili sme si skoro 400 výškových metrov. Je až neuveriteľné, že tieto ruské Lady Nivy majú viac ako 20 rokov a stále bezchybne slúžia. S malými obmenami sa vyrábajú do dnešných dní. Niva nás necháva v mokrej sychravej realite, kde len pred malou chvíľou prestal padať dážď zo snehom. Nemôžeme batožinu ani poriadne položiť na zem bez toho, aby okamžite nebola mokrá. Vykonávame posledné úpravy a s 25-kilovými ruksakmi na chrbtoch zapíname skialpinistické lyže s tuleními pásmi a začíname výstup približne 1 600 výškových metrov do bývalej meteorologickej stanice, ktorá je cieľom dnešného dňa. Nachádza sa v nadmorskej výške 3 750 m. Míňame nádherný pravoslávny kostol Tsminda Sameba, ktorý trčí ponad strechy dedinských domčekov a pôsobí ako prísny strážca Prométeovej hory. Spoza hmly je každým krokom cítiť blízkosť slnka, ktoré nás o malú chvíľu prekvapí svojimi lúčmi a poodhrnie závoj pred cieľom našej výpravy, Kazbekom, majestátne sa týčiacim vo výške 5 047metrov nad morom. Sme ohromení jeho mohutnosťou a ako sa postupne odhaľuje nášmu zraku, rastie v nás voči nemu rešpekt. Posledná hmla sa rozplynie a nad hlavami máme bezoblačné nebo. Pribúdajúca výška, ťažké batohy a nemilosrdné slnko odrážajúce sa od snehu začínajú preverovať našu kondíciu. Ako neskôr niektorí z nás zistia, vo výške nad
3 000 metrov nad morom, pri súvislej snehovej prikrývke a priamom slnku sa neoplatí nechať odhalenú žiadnu časť tela. Bez ohľadu na použitie opaľovacích krémov s vysokým faktorom sa spáleniu nevyhneme. Vo výške asi 3 200 metrov n. m. sa rozdeľujeme na dve dvojice. Napriek ľadovcu pod nami je zatiaľ terén bezpečný. Každý potrebuje svoje tempo. Máme nádherný výhľad, pohorie Veľkého Kaukazu nám ukazuje svoju veľkoleposť v plnej kráse. Po 7 hodinách prichádzame ako prvé družstvo na bývalú meteorologickú stanicu. Stavba, ktorá sa sem svojou veľkosťou vôbec nehodí, odzrkadľuje prístup bývalého veľkého Ruska k vede. Vyzúvame lyžiarky, rozbaľujeme karimatky a sušíme spotené veci. Keďže hlásili dobrú periódu počasia, na chate stretneme pomerne dosť ľudí, ktorí čakajú na vhodné podmienky, aby sa mohli vydať na vrchol. Po približne hodine sa vysielačkou spojíme s našou druhou dvojicou. Unavení kamaráti za nami čochvíľa prídu do chaty. Ešte kým sú na ceste, rozhodneme sa, že ich prekvapíme teplou polievkou. Pustím sa do štartovania nášho benzínového variča, aby som v ňom roztopil sneh. Na moje počudovanie však varič nefunguje. Varič je od špičkového výrobcu a s mojím vzdelaním vysokoškolského strojára ho celý rozoberiem, vyčistím a skontrolujem jeho funkčnosť. Všetko sa zdá v poriadku, no varič nehorí. Počkáme na kamarátov, ktorí majú druhý identický varič. Ihneď ho štartujem, zmocní sa ma však zlá predtucha. Hoci varič horí, jeho výkon je len asi tretina normálu. V hlave mi prebleskujú rozličné scenáre toho, čo sa môže prihodiť, ak nebudeme mať dostatok vody a teplého jedla. Oddávajúc sa neutešeným myšlienkam pozorujem nádherný západ slnka, ktorý obklopuje vrchol „nášho” Kazbeku. Očami sledujem varič a čas topenia snehu v ešusi. Pri pomyslení na to, že dnes potrebuje každý z nás minimálne liter tekutiny, na ráno ďalší liter a na výstup ďalšie dva, ma začne prepadať pocit zúfalstva a beznádeje. Ak dobre rátam, na štyroch ľudí to vychádza dohromady 16 litrov teplej vody. Situáciu zhoršuje aj vysoká nadmorská výška, keďže nie sme aklimatizovaní. Pociťujeme ju pri každej činnosti. Nevieme dopovedať vetu bez prerušenia a nádychu. Akákoľvek činnosť nás zadýcha a naše pohyby pripomínajú spomalený film. Priebežne rozoberám všetky časti varičov, čistím ich a obmieňam. Napokon vyhodnotíme, že problémom je kvalita benzínu, ktorý sme natankovali na pumpe v dedine. Aj napriek deklarovaniu tej najlepšej kvality, ktorú tam mali, je asi vhodný len do Lady Nivy… Prichádza za nami Mišo a oznamuje nám, že sa s naším gruzínskym kamarátom Sandrom, ktorý pozorne sleduje predpoveď počasia a informoval ho, že zajtra je posledný pekný deň na výstup. Znamená to, že bez aklimatizácie pôjdeme do výšky nad 5 000 metrov nad morom, kde je tlak vzduchu len 50 % tlaku vzduchu v nížine. V praxi to znamená, že pri hocijakej činnosti musíte dýchať dvakrát viac než normálne, aby ste telo zásobili potrebnou dávkou kyslíka. Do neskorých nočných hodín sa nám podarí natopiť minimálnu dávku vody, potrebnú na druhý deň. Teplú vodu prelievame do termosiek a pri teplote hlboko pod nulou si líhame do spacákov. Snažíme sa zaspať, no nedarí sa nám to. Bolí ma hlava a v polospánku sa preberiem na potrebu prísunu väčšieho množstva kyslíka do tela, a tak začnem rýchlo a zhlboka dýchať. Po
4 hodinách v tomto stave zvoní budík.

 

28. apríl 2013

Sú 3 hodiny ráno. Musíme vyraziť čo najskôr. Po ceste totiž máme séraky, čo sú okraje ľadovca týčiace sa nad výstupovou trasou, z ktorých sa pri oteplení slnkom môžu uvoľňovať veľké kusy ľadu. Ďalším problémom môžu byť ľadovcové trhliny a padajúce skaly uvoľnené z ľadového zovretia. Vyliezť z teplého spacáku po troch prebdených nociach chce veľkú dávku vnútorného presvedčenia. Všetci sme ale na počudovanie vo veľmi dobrej nálade, všetkým chutí jesť a pijeme aj dosť teplého džúsu. Pevne veríme, že nebudeme musieť ďalšiu noc bivakovať vonku a na meteorologickej stanici nechávame veci, ktoré k vrcholovému výstupu nepotrebujeme. S výstupom na lyžiach začíname o 4:30. Je poriadna zima, možno 15 stupňov pod nulou, no o niekoľko stoviek výškových metrov sa zohrejeme. Začína svitať, a naša nálada ešte viac poskočí. Prichádzame k prvým nebezpečným úsekom. Nad nami sa nachádza množstvo samostatných skál ukotvených v ľade a týčia sa tam veľké, kolmé, ľadové útvary bizarných tvarov. Radšej si nechcem predstaviť, čo by sa dialo, ak by začali padať našim smerom… Začínajú sa objavovať prvé trhliny, ktoré sa doteraz skrývali pod snehovou prikrývkou. Pri trhlinách nikdy neviete odhadnúť, aká je ich šírka napríklad 30 centimetrov pod povrchom. Neraz môže byť taká široká, že sa do nej môžete celí prepadnúť. Hĺbka trhliny navyše môže byť aj niekoľko sto metrov. Vyťahujeme lano a naväzujeme sa. Na sedáky dávame ľadovcové skrutky, cepín, slučky a karabíny. V prípade, že sa jeden z nás zrúti do trhliny, vieme ho zachytiť a vytiahnuť ho. Kvôli rozdielnemu tempu sa delíme na dve lanové družstvá. Stúpame do sedla vo výške približne 4 400 m n. m., kde míňame stanový tábor ruských lezcov. Terén začína prudko stúpať a aj napriek intenzívnemu slnku nám preklzujú lyže, pretože povrch terénu tvorí namrznutá ľadová vrstva. GPS nám hlási, že sme dorazili na miesto udávané ako „ski depo“ vo výške 4 800 m n. m. Necháme tam lyže a na nohy nasadzujeme stúpacie železá – mačky, ktoré nám umožnia výstup po zľadovatenom teréne. Od tohto okamihu je potrebné maximálne sústredenie na každý krok, aby sme nezakopli do nohavíc, alebo sa nepotkli, prípadne nestratili rovnováhu. V prípade pádu sa totiž pokojne môže stať, že strhnete so sebou spolulezca a v strmom ľadovom teréne sa rýchlosť naberá pomerne ľahko. Pri nedostatočných skúsenostiach s brzdením pri páde sa takáto situácia môže skončiť fatálne. Preliezame strmý okraj ľadovca so zasneženou trhlinou a ocitneme sa v sedielku tesne pod vrcholom. Napriek tomu, že nás čaká najnebezpečnejšia a najstrmšia časť, rozhodujeme sa postupovať ďalej nenaviazaní. V prípade pádu je isté, že padajúci by strhol aj spolulezca a ten by nedokázal pád zachytiť. Robiť postupové istenia by nás stálo veľa energie a času. Aj keď sa to môže zdať nezodpovedné, vzhľadom na naše skúsenosti považujeme za bezpečnejšie postupovať každý sám. Idem prvý. Terén začína prudko stúpať. Začínam nakopávať prednými hrotmi mačiek do zľadovateného firnu. Starosti mi robí ľahký skialpinistický cepín, ktorý sa nedá štandardne použiť a zasekávať, držiac ho za rúčku. Musím ho držať za hrot, a tak zasekávať do ľadového snehu. Snažím sa maximálne koncentrovať a každý pohyb robiť s čo najväčšou pozornosťou, stojac len na malých kúskoch železa zaseknutých v ľade. Uvedomujem si, že akékoľvek zaváhanie alebo neistota pohybu môžu znamenať nekontrolovaný pád niekoľko sto metrov. Tento pocit ešte umocňuje fakt, že som vo výške 5 000 metrov, bez aklimatizácie a neviem predpokladať, ako si s tým poradí moje telo. Začínam však vidieť vrchol! Nemyslím na zostup, mám pred sebou len ten malý kus rovnej plochy na vrchole. Naplno využívam objem svojich pľúc a snažím sa do nich nabrať čo najväčšie množstvo vzduchu, aby mal môj mozog dostatok kyslíka na racionálne uvažovanie. Počítam si kroky. Každých 10 krokov zastanem, zhlboka dýcham a snažím sa maximálne koncentrovať. SOM HORE, vyššie sa už nedá!!! So slzami v očiach ďakujem Tomu nado mnou, že mi dovolil prísť až sem. Výhľad je úplne neskutočný, rozkladá sa v rádiuse asi 400 kilometrov. Jedinou vyššou horou na horizonte je Elbrus. Všetko ostatné sa nachádza podo mnou. Napĺňa ma pocit obrovskej eufórie a ťažko opísateľného šťastia. Prichádza Mišo, môj lanový parťák a organizátor tohto výletu. Objímame sa. Mišo je dojatý možno viac ako ja. Už dvakrát sa pokúšal zdolať vrchol, a vyšlo mu to až teraz. Zakrátko na vrchol prichádza švajčiarska a poľská skupinka a my sa nechávame fotiť pri tancovaní odzemku. Na vrchole ostávame ešte asi 40 minút. Čakáme, kým príde skupina Rusov, aby sme si pri zostupe nezavadzali. Stretávame Luda a Pepeho, ktorí sa nechávajú filmovať pri behu na vrchol. Zostup nás obral o posledné zvyšky síl. Keď hľadíte na krajinu pod sebou, uvedomíte si výšku, v ktorej sa nachádzate a musíte sa so strachom pasovať oveľa viac ako pri výstupe hore. Teším sa na okamih, kedy si opäť nasadím lyže. Keď konečne dorazíme na miesto, kde sme ich nechali, sme takí unavení, že si poriadne nedokážeme zapnúť lyžiarky. Uvedomujeme si, že musíme zísť čo najskôr do nižších výšok. Náš postup bez aklimatizácie si začína vyberať svoju daň. Kontrolu nad lyžami sa nám aj napriek tomu, že sa považujeme za dobrých lyžiarov, nedarí dostatočne udržať. Po niekoľkých 100 výškových metroch zjazdu si vydýchneme. Upravujeme svoj výstroj a čo najrýchlejšie prechádzame cez nebezpečné miesta s trhlinami, sérakmi a skalami nad nami. Po 10 hodinách od ranného štartu sme dolyžovali na meteorologickú stanicu. Lezci, ktorí sa chystajú na zajtrajší výstup, nám gratulujú. Dávame topiť sneh a so zimnicou si líhame do spacákov. Sme spálení od slnka, strašne nás bolí hlava a tváre nám opuchli na nepoznanie. Zdržujeme sa len v tieni chaty. Po zvyšok dňa sa snažíme čo najviac piť a jesť. Prvýkrát na WC ideme v ten deň až večer.

 

29. apríl 2013

Ráno po prebdenej noci mi pohľad na Kazbek vyráža dych. Zabúdam na spánkový deficit, únavu, dehydratáciu, spálenú pokožku a teším sa na ďalšie dobrodružstvo. Gruzínska predpoveď počasia sa mýlila, pekne je aj dnes. Napriek nášmu stavu túžime zdolať ďalší kopec, napríklad Elektrozink vysoký 4 200 metrov nad morom. Gruzínsky benzín vo variči ale rozhoduje za nás. Protestne odmietne roztopiť čo i len hrsť ďalšieho kaukazského snehu. Je to jasné, ideme dolu. Pri lyžovaní ma predbieha kaukazský ovčiak, nechápem, odkiaľ sa tu vzal. Zastavím, pes podíde ku mne a nechá sa hladkať. Až neskôr sa od kamaráta Sandra dozvieme, že to bol s najväčšou pravdepodobnosťou pes menom „Naprala” (čo po gruzínsky znamená ľadovcová trhlina), ktorý dostal toto meno po tom, čo sa zakliesnil v trhline a celú noc sa neúspešne snažil vyhrabať. Vyčerpaného ho ráno našli turisti prechádzajúci cez ľadovec a vyslobodili ho. Odvtedy podľa romantickej verzie príbehu sprevádza a dáva pozor na turistov prechádzajúcich ľadovcom. Neromantická verzia znie, že rád behá hore dole po ľadovci a skoro každý turista mu hodí niečo pod zub. Ja som ale romantik, a tak verím prvej verzii. Na lyžiach to ide dole do výšky 2 500 metrov nad morom. Našťastie sme lyže niesli na chrbtoch ku autu len 20 minút. Pepe s Ludom s prerušením ešte dolyžovávajú po nafúkanom snehu až do auta. Po tom, čo sa vrátime do dediny, nás čaká nemilé prekvapenie. Vasilijov dom je zamknutý a my v ňom máme odložené rezervné oblečenie a najmä topánky. Po polhodinovom čakaní nám to už nedá, a tak sa vyberieme na zaslúžené pivo a šašlik do miestnej krčmy. V lyžiarkach si užívame nádherný výhľad na kostolík, pózujúci na pozadí zaľadneného prírodného monumentu Mtkinvartsveri. V lyžiarkach vyzeráme pomerne exoticky, ale zdá sa, že domáci tu už zrejme videli všeličo. Z krčmy sa presunieme na námestie pred obchod s názvom Google market (prečo sa potraviny volali Google, sme nezistili…, ale ako marketingový ťah tento názov nebol zlý, minimálne si získal našu pozornosť), ktorý sa postará o náš pitný režim a po zvyšok večera sa stane našim stanoviskom a styčným miestom s miestnym obyvateľstvom. Nakoniec po nás príde Vasilij. Konečne si u neho doma vyzujeme lyžiarky a po nespočetných prípitkoch s miestnymi si líhame spať.

 

30. apríl 2013

Večer plný prípitkov zapríčiní dnešný pomalší štart. Náš vedecký pracovník Ludo, ktorý sa venuje skúmaniu migrácie a genetiky myších populácií v Európe, stihne okoreniť náš odchod pitvou myši, ktorú chytil počas našej neprítomnosti v miestnej kôlni. Po tejto „kultúrnej vsuvke” nahádžeme batožinu do taxíka a vrátime sa do Tbilisi. Zvyšok týždňa strávime v tomto očarujúcom meste a výletoch po blízkom vidieku, kde zažívame gruzínsku pohostinnosť, degustáciu vychýreného kachetského vína, kúpeľ v sírových kúpeľoch či wrestling… Ale to už je ďalší príbeh…

 

Štyria statoční

Kto zdolal vrchol Kazbek?

 

Ľudovít Ďureje (Ludo)

Doktor biológie na Oddelení populačnej biológie Inštitútu biológie stavovcov Akadémie vied ČR. Myši skúma aj vo voľnom čase, lezeniu sa venuje 20 rokov, aj keď v poslednej dobe ho viac vidieť na bicykli, skialpe alebo freeride.

Michal Vaněk (Mišo)

Zástupca riaditeľa a kurátor Múzea židovskej kultúry Slovenského národného múzea. Externý doktorand na katedre etnológie a kultúrnej antropológie FiF UK. Outdoorový inštruktor Štúdia zážitku, 15 rokov nadšený turista, skialpinista, feratista a horský biker.

Pavol Priadka (Pepe)

Konateľ Štúdia zážitku s. r. o. Inštruktor horolezectva – momentálne posadnutý zaúčaním nováčikov na ferátach a ašpirant na inštruktora skialpinizmu. Dvadsaťpäť rokov sa aktívne venuje lezeniu.

Peter Brestovanský (Bresťo)

Vrcholový manažér firmy Cofely. Ašpirant na kvalifikáciu inštruktora skalného lezenia, horský biker, lezec, skialpinista a diaľkový bežec.

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Mohlo by vás zaujímať:

Architektúra Cestovanie Náš tip Radíme Vám

Brno – v tomto meste žiadna nuda neexistuje

Nuda v Brne – názov českého filmu, ktorý sa vžiadnom pripade nedá spájať s týmto mestom. Práve naopak. Je zábavne, kultúrne, moderné a je vždy pripravené ponúknuť svojim návštevníkom niečo zaujímavé a nevšedné. Aj preto sme pripravení vám sprostredkovať informácie a ponuky, ktoré toto mesto svojím návštevníkom ponúka. Počas troch dní sme návštivili s redakciou […]

Čítať ďalej
Cestovanie Tlačová správa

Na World Travel Market 2022 nechýbala Česká republika. Ocenenie Traverse creator awards získala agentúra CzechTourism.

5 000 svetových destinácií a značiek, 100 odborných prezentácií vrátane Českej národnej expozície či workshopu zameraného na MICE sektor. Tak vyzeral tohtoročný World Travel Market (WTM), ktorý sa uskutočnil v Londýne. Trojdňová akcia patrí medzi najväčšie na poli európskych B2B stretnutí týkajúcich sa turizmu. Česká republika sa jej tento rok prvýkrát zúčastnila s ocenením Traverse […]

Čítať ďalej
Architektúra Cestovanie Radíme Vám

Eiffelova veža: milovaná aj zatracovaná

Paríž sa môže pýšiť množstvom zaujímavých miest, ale iba jednou dominantou. Ťažko povedať, či mal v roku 1886 Gustav Eiffel tušenie, že návrh jeho kovovej veže sa stane jednou z najdôležitejších stavieb novodobej histórie. Za jej vznikom však najprv stálo sté výročie Veľkej francúzskej revolúcie a tiež Svetová výstava, ktorá sa pri tejto príležitosti konala […]

Čítať ďalej