ONLINE MAGAZIN

Chlapec s bubeníckymi paličkami

Koncertuje po celej Európe, vydáva cédečka a patrí medzi špičku slovenského jazzu. Má pritom len 15 rokov! Bubeník Dávid Hodek.

 

Kedy si objavil čaro bubnov a činel?

Mal som asi tri roky, keď mi raz otec ukázal koncert jednej kapely. Strašne sa mi zapáčilo, ako ich bubeník bubnoval a začal som ho napodobňovať. Zbieral som od babky hrnce a zhruba rok som každý deň robil dvojhodinový koncert. Niekedy aj dvakrát za deň. A neustále som pozeral nahrávku toho koncertu. Všetkým to už liezlo na nervy. Moja babka bývala v rovnakom činžiaku, a keď som k nej mal ísť na návštevu, hovorievala mi: Dávid, môžeš prísť, ale kazeta s koncertom musí ostať doma. (smiech) Rodičia si mysleli, že ma to prejde, ale nestalo sa to. A tak keď som mal štyri roky, kúpili mi prvú maličkú sadu bubnov, na ktorých som cvičil. Potom som začal chodiť do Budapešti k učiteľovi jazzu a takto pomaličky sa to rozbehlo.

Pochádzaš z hudobníckej rodiny? Máte hudbu v „génoch”?

Môj dedko bol muzikant. Moja mama učí tanec. Môj otec je veľmi talentovaný, hrával na klarinet a chcel hrať na saxofón ako môj dedo. Prestalo ho to však baviť, pretože musel veľa cvičiť a to sa mu nechcelo. Ale stále má veľmi dobrý hudobný sluch. (úsmev)

Ako sa ti podarilo ocitnúť na pódiu so špičkami v slovenskej hudbe? Tvoji rovesníci v tom čase predsa lozia po stromoch a hrajú sa s autíčkami.

Nestalo sa to cez noc. Môj dedo ako hudobník mal veľmi veľa kamarátov muzikantov. Brával ma na festivaly, na koncerty a postupne som sa zoznámil s Oskarom Rózsom, Ondrom Krajňákom, Radom Tariškom… Skamarátili sme sa a začali ma volať, aby som s nimi hrával.

Sedem-osemročné deti asi bežne nehrávajú na pódiu s hudobníkmi, ktorí sú pojmami na slovenskej scéne…

Našťastie ma od samého začiatku brali ako seberovného spoluhráča. Aj keď si uvedomujem, že som nebol na takej úrovni ako dospelý bubeník. Nebol som im ani hudobne seberovný, ani vyspelosťou. Doma mám aj nahrávky z obdobia, kedy som mal sedem-osem rokov. Nie vždy mi to „išlo”. Netuším, prečo ich vôbec zaujímal nejaký malý krpec a prečo s ním chceli hrávať. Ale nikdy ma nebrali ako chlapčeka, ktorý si prišiel zabubnovať. Vždy sa ku mne správali ako kamaráti. Asi videli, že ma to baví a možno som na to aj trošku nadaný. (smiech) Preto ma učili a podporovali. A keď sa ma v škole pýtali, kto je môj najlepší kamarát, odpovedal som, že mám dva typy kamarátov: malých, svojich rovesníkov a potom tých veľkých, hudobníkov.

A čo kamaráti a rovesníci, ako to vnímali?

Ťažko povedať. Priveľmi som sa v škole nechválil tým, že som si zahral, povedzme, s Tomim Gajlíkom. Aj tak by moji spolužiaci netušili, o kom hovorím. Len by si mysleli, že som nejaký namyslený bubeníček. Rozdelil som si to tak, že s kamarátmi v škole som sa bavil o futbale a basketbale a s muzikantami som hral hudbu. Nežil som v dvoch odlišných svetoch, boli spojené, ale jeden s druhým som nezdieľal. Uvedomoval som si, že jeden svet aj tak nepochopí druhý.

Dávidov otec: Keď mal asi päť rokov, hral sa s kamarátmi vonku pred činžiakom. A odrazu sa k nám dovalilo asi šesť-sedem detí plných očakávania, že Dávid im ukáže, čo dostal. A on im pustil dévedéčko Marcusa Millera. Asi vtedy Dávid pochopil, že spájať tieto dva svety nebude najlepšia cesta.

Dávid: Nerozumeli, čo sa deje, tak som si s nimi šiel radšej zahrať futbal. (smiech)

Nikdy ťa nenapadlo, že by si ohúril hrou na bubny spolužiačku, do ktorej si bol, povedzme, „buchnutý”?

To by sa asi nejaká slečna naozaj potešila, keby som pred ňou začal trieskať do bubnov. (smiech) Ešte sa to nikdy nestalo. Ani ma to nikdy nenapadlo.

Pýtam sa, pretože kopa chalanov si zhruba v tvojom veku zakladá kapely len preto, aby na to mohli baliť baby…

To je pravda, ale v takejto situácii som sa ešte neocitol. Možno by to bolo iné, keby som hral na gitaru. Mohol by som napríklad zabrnkať na gitaru pri táboráku. Ale vytiahnuť pri táboráku bubny…? To by bolo asi čudné, nie?:-)

Do akej miery je podľa teba v tom, čo robíš, dôležitý talent?

Talent nestačí. Tvorí asi len 10-20 % z toho celého balíčka. Nie je pravda, že hudobné talenty sa rodia len v Amerike. Na celom svete je množstvo talentovaných hudobníkov. Ide o to, že treba mať okrem talentu aj šťastie. Nehovorím však o šťastí, ktoré príde samo, ale ktoré si treba vydrieť. Treba na sebe tvrdo pracovať a vtedy to väčšinou nejako príde. Kedysi sa mohli hudobníci sústrediť len na samotnú hudbu. Ale dnes to už nestačí. Hudobník sa musí zaoberať aj takými vecami ako marketing a manažovanie. Načo je človeku talent, keď sedí doma a čaká, že ho niekto objaví? Dokým nezodvihne telefón, nikto ho neobjaví. Poznám veľmi veľa neskutočne dobrých maďarských hudobníkov, ktorí sú síce talentovaní, ale nevedia sa presadiť. Vedieť dobre hrať, to nestačí.

Predo mnou na stole leží tvoj album Puttin’ 2gether. Ako vznikol? A prečo nesie tento názov?

Puttin’ 2gether znamená vo voľnom preklade „dať niečo dohromady”. Zakrýva príbeh toho, ako celá kapela vznikla. S klavíristom Tomášom Gajlíkom spolupracujem už dlhší čas. Patrí medzi všestranných muzikantov, nie je zaškatuľkovaný do jedného žánru. Máme podobné názory na hudbu a počúvame podobné hudobné štýly. Už asi pred dvoma rokmi sme dostali nápad, že založíme kapelu. Vyskúšali sme viacero basgitaristov, ale nejako to nevychádzalo. Až dokým sme nedostali nápad, že by sa na to hodil jeden mladý maďarský basgitarista. Zavolali sme ho na skúšku a zistili sme, že sa na to naozaj hodí. Začali sme spolu skúšať a rozhodli sme sa urobiť cédečko. Pripojil sa k nám Tomášov bratranec Mário, ktorý sa venuje elektronickej hudbe a takto sme sa pozliepali dohromady. Začali sme tvoriť vlastné skladby a cvičiť. Cédečko, ktoré z toho vzniklo, sme nahrali a zmastrovali v štúdiu v Budapešti. Máme na ňom troch hostí, rapera a saxofonistu Soweta Kincha z Anglicka, ktorý patrí medzi špičky v Európe a chodí „ničiť uši” aj do Ameriky. Potom slovenskú soulovú speváčku Anitu Soul. A speváčku Lindu Kiraly, ktorá je maďarského pôvodu, ale narodila sa a dlho žila v Amerike. Cédečko krstili raper Ego, Igor Kmeťo ml. a Anita Soul. Po krste sme urobili turné, ktoré sa ľuďom veľmi páčilo a mali sme pozitívne ohlasy.

Kde by si sa chcel vidieť za 10 rokov?

V parlamente (smiech). Ale nie. Teraz by som chcel ísť študovať a žiť do New Yorku. Momentálne na tom tvrdo pracujeme. Je to veľmi komplikované, pretože v USA sa aj kvôli teroristickým útokom sprísnili podmienky a ísť v pätnástich sám študovať a popritom hrať do Ameriky, to nie je len tak. Vyzerá to však pozitívne. Podarilo sa mi získať odporúčanie od Quincyho Jonesa. Tento vyše 80-ročný hudobník, dirigent, skladateľ a producent, ktorý robil väčšinu skladieb Michaelovi Jacksonovi, je považovaný za hudobného guru. Napísal pre mňa list, že by bolo dobré, keby som mohol ísť do New Yorku študovať. Uvidíme, čo z toho bude.

Máš nejaký sen?

Chcel by som vidieť naživo basketbalový zápas NBA. (smiech) Nemám taký cieľ, ako čojaviem, hrať v Madison Square Garden a podobne. Nedávno som strávil mesiac v New Yorku a zažil som, že tie najväčšie hudobné hviezdy sa v tamojších kluboch otočia každý večer…Chcem tým povedať, že to nie je nedosiahnuteľná méta.

Ak by si si mohol vybrať, s kým by si sa chcel aspoň raz ocitnúť na spoločnom pódiu?

Tých hudobníkov je hrozne veľa. Neviem, či by som uprednostnil nejakú živú legendu, alebo niektorého z mladých hudobníkov, ktorých často počúvam. Povedzme, že s Herbiem Hancockom.

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Mohlo by vás zaujímať:

Film Náš tip Radíme Vám Umenie a kultúra

Najpredávanejšia kniha Agathy Christie teraz s hviezdnym obsadením

Desať malých černoškov (Ten little soldiers) je názov slávneho románu Agathy Christie, ktorý sa dočkal adaptácie s hviezdnym obsadením a to v podobe televíznej minisérie z roku 2015 s názvom Až tam nebol žiaden. Túto adaptáciu si budú môcť diváci pozrieť 6. a 7. augusta v premiére na televíznej stanici Epic Drama. Dovtedy si pripomeňme niekoľko zaujímavostí, ktoré sa spájajú s populárnym […]

Čítať ďalej
outdoor Umenie a kultúra

Věstonická venuša – najstarší umelecký predmet z keramiky na svete.

Za jednu z najkrajších ukážok pravekého umenia považujú znalci kyprú hlinenú krásavicu nájdenú roku 1925 v bývalom sídlisku lovcov mamutov na južnej Morave. V súčasnosti je soška Věstonické venuše v držbe Moravského krajinského múzea v Brne v ústave Anthropos. Sošku ženy kyprých tvarov z čiernosivej pálenej hliny objavil tím Karola Absolona roku 1925 v bývalom […]

Čítať ďalej
Film Lifestyle Náš tip Osobnosti Lines

Kam sa podeli milióny Grace Kelly?

Grace Kelly svoju kariéru začala ako obyčajná, ale neobyčajne krásna žena, ktorá sa stala oceňovanou  hollywoodskou herečkou a módnou ikonou. Jej kariéra ale skončila rovnako rýchlo, ako sa začala. Navyše je jej rozprávkové dedičstvo je zahalené rúškom tajomstva. V polovici 50. rokov bola Grace hviezdou na najvyšších priečkach. Snažili sa ju do filmov získať najznámejší […]

Čítať ďalej