Jedna z našich najúspešnejších speváčok a niekoľkonásobná Slávica vydáva nový singel, odhadzuje povestnú introvertnosť a čiernu farbu vlasov.
Ako by ste opísali svoj posledný album Dvere?
Je najosobnejší, najpravdivejší a najenergickejší. Pri jeho počúvaní zistíte, že moje „klasické smatanovské“ pesničky sú oblečené do nových zvukov, počuť viac eletroniky a sú rýchlejšie než by ste odo mňa čakali. A čo sa týka textov, myslela som si, že album Tabletky odvahy je najintímnejší. Najosobnejší je však album Dvere, pretože texty boli ovplyvnené smrťou môjho otca. Ich písanie bolo ako samoterapia, dostávala som tak zo seba niektoré veci a čistila som si hlavu aj vzťahy. Texty na tomto albume sú veľmi úprimné, povedala som si, že si nebudem nič vymýšľať, nebudem fantazírovať, jednoducho pôjdem pod kožu.
Dvojalbum Gemini ste vraj zo seba „vypľuli“. Ako dlho sa rodil album Dvere?
Podobalo sa to na taký malý pôrod. Bolo to veľmi dramatické, nemala som komfortné podmienky vo svojom vnútri, ani okolo seba. Potrebujem na prácu pohodu a pokoj, nie prostredie kde sa navyše vŕta a prerába, čo sa v tom období dialo v maminom dome. V Bratislave, kde bývam, som tvoriť nemohla. Nikdy som tam nenapísala ani čiarku, nemám tam svoj pokoj. Tvorím len u mamy doma, kde mám svoje hniezdo a útočisko a tam to bolo vtedy ťažké. Zvládla som to a naučila som sa, že aj negatívne skúsenosti človeka posunú.Hovorí sa, že život dá človeku takú veľkú skúšku alebo prekážku, akú je schopný zvládnuť. A keď je veľká, je dotyčný človek zrejme silný dosť na to, aby sa s tým vedel popasovať.
Prečo ste ho nazvali práve Dvere?
Odvíja sa od zmien v mojom živote. Ako som už spomínala, radikálny zásah prišiel pred troma rokmi, keď mi zomrel otec. Ten, kto zažil niečo podobné, vie, že stratou blízkeho človeka sa mnoho vecí zmení. Prehodnotila som svoje priority, postoje a vzťahy s ľuďmi. Aj priateľstvá sa mi odvtedy začali meniť. Vyselektovala som si okruh ľudí, ktorí mi stoja za to, aby som im venovala svoju energiu a ktorí nie. Odstrihla som od seba priateľstvá, v ktorých som dávala energiu a snahu len ja, bez spätnej väzby alebo ju zo mňa vysávali. Ako keby som zatvorila pomyselné dvere a zároveň vstúpila do nových. Dospela som.
Ako sa to prejavuje?
Asi najviac v tom, že som prestala riešiť malichernosti a dokážem byť otvorená a povedať NIE. Povedala som si, že budem hovoriť veci na rovinu a úprimne. Nehovorím, že som to doteraz nerobila, ale bola som opatrnejšia. Bála som sa, že odmietnutím urazím. Dnes si oveľa viac vážim to, čo robím, ľudí okolo mňa…Nadobudla som akúsi pokoru a prišla som na to, čo je v živote dôležité: istota, vzťahy v rodine, mať rád a vážiť si to. U nás v rodine sa nám napríklad utužili vzťahy. Nepamätám si, ako často som hovorila mojim blízkym, že ich mám rada. Ale teraz to robím. Okrem toho som sa vnútorne upokojila. Už sa tak neženiem. Dokážem ísť po šiestich rokoch na dovolenku, ktorú som doposiaľ odsúvala a bránila sa jej.
Ste typ človeka, ktorý zatvára vo svojom živote často dvere?
Nedokážem úplne zavrieť dvere starým veciam, aby prišli nové. Ľudia, vzťahy a veci z minulosti sa u mňa prelínajú s prítomnosťou. Ale čo sa týka vzťahov, tam som párkrát pomyselné dvere zatvárala. Niekedy stačí aj jediný rozhovor, veci sa vysvetlia, uzatvoria a ide sa odznova. Mala som už tak dávnejšie kamaráta, ktorý zo mňa vysával energiu. Bola to pre mňa záťaž na dušu aj psychiku a potrebovala som sa z toho vymaniť. Jedného dňa som sa s ním posadila a vysvetlila mu, že každý z nás si žijeme svoj život a on nemôže byť zakvačený na tom mojom. Nastala medzi nami dlhšia odmlka, ale pochopil to. A ja som odvtedy začala opäť dýchať, môžem si žiť po svojom a neprispôsobovať sa mu. Takýchto ľudí, ktorí sa okolo druhých ovinú ako brečtan, behá pritom po svete mnoho. Bohužiaľ to, čo pýtajú, sami nedokážu dávať naspäť.
Netajíte sa tým, že milujete čiernu farbu a dlhú dobu boli vaším poznávacím znamením čierne vlasy a oblečenie. Dnes máte opäť svoje prirodzene svetlé vlasy. Aj premena vizáže súvisí so zmenami vo vašom živote?
Tak akosi prirodzene som zatúžila po pôvodnej farbe a k vzhľadu, ktorý som mala, keď ma ľudia spoznali ako speváčku. Chcela som sa vrátiť k prirodzenej Zuzane, ktorá niekde vo vnútri mňa je. Dlho som sa na to odhodlávala. Prišla som za mojim kaderníkom a hovorím: „Marek, chcem si zmyť tú čiernu farbu.“ Zalomil rukami, že to nebude záležitosť jednej náštevy kaderníctva. Tri mesiace mi farbu zmýval rozličnými zosvetľovačmi a peroxidami. Okrem zmeny farby vlasov som začala nosiť šaty, minimálne na slávnostné príležitosti, ktoré mi navrhuje návrhár Boris Hanečka. Cukríkové, volánové a flitrované oblečenie však neviem nosiť. Stále milujem čiernu farbu a v mojom šatníku nájdete najmä tričká, rifle a ležérne veci. Veľmi sa mi páči ofis štýl, košele a saká. Keby to bolo na mne, nosila by som presne toto oblečenie.
A opätky?
Vysokým topánkam sa nebránim. Na koncertoch priveľmi nie, pretože som dosť vysoká a šaškovať v nich na pódiu nie je práve výhra. Ale keď idem bežne do mesta, na stretnutie či na večeru, obujem si ich.
Mám pocit, že Zuzana Smatanová „zoženštela“. Chytili vás aj také „ženské“ činnosti ako nakupovanie a varenie?
Nakupovanie mám rada, ale nepraktikujem ho často. Keď to však na mňa príde, s mojou kamarátkou, manželkou môjho manažéra, si napíšeme alebo zavoláme s otázkou: „Nedáme shop?“ Spolu sa pomotáme po obchodoch, kúpime si niečo na seba a sadneme si na kávu. Je to pre mňa relax. S varením som väčšia kamarátka ako v minulosti. To je asi tiež ďalší dôkaz toho, že som sa zmenila. Nevarievam však žiadne krkolomné jedlá, skôr cestoviny na milión spôsobov alebo kura či francúzske zemiaky. Ale nepečiem, k tomu som sa ešte nedostala. Zbožňujem však kuchyňu mojej mamy, najmä jej perkelt a fazuľovú polievku.
Váš najnovší singel sa volá Dnes sa mi nechce nič. Zažívate tento stav často?
Priznám sa, že som skôr workoholička a vždy si viem nájsť nejakú aktivitu. Narodila som sa v znamení blížencov a o nich sa hovorí, že ich myseľ nikdy nespí. Platí to aj o mne. Aj keď odídem na dovolenku, mám pocit, že nedokážem úplne vypnúť. Na druhej strane, stáva sa mi, že sa mi nič nechce. Poznáte hádam, človeka, ktorý sa tak nikdy necítil? Keď to na mňa príde, viem, že potrebujem vyložiť nohy, pozerať telku a o nič sa nestarať. Alebo sa idem prejsť. Často ma to chytí, keď som dlho na cestách alebo na turné. Vtedy zatúžim po oddychu a ničnerobení. Aj koncertovanie, kde rozdávam ľuďom energiu, je vyčerpávajúce. Vyjdem z ulity a potrebujem sa potom do nej aj vrátiť.
Ako si dobíjate baterky?
Prospieva mi, keď trávim čas len sama so sebou, napríklad dva-tri dni. Rozprávam sa so sebou, vyhodnocujem veci a pripravujem sa na to, čo ma čaká. Zavriem sa v byte, idem sa prejsť so psom alebo sadnem do auta a jazdím. Vyčistím si tak hlavu. A ešte sú účinným dobíjačom bateriek kamaráti. Potrebujem sa obklopovať ľuďmi, ktorí ma poznajú, s ktorými sa nemusím ani rozprávať a vedia, čo mi je.
Aký recept máte na to, že ste už niekoľko rokov jednou z najžiadanejších slovenských speváčok, pričom mnoho rodiacich sa hviezd zažiari a zhasne?
Je na to recept, ale nie každému sa ho podarí uvariť. To, že sa finalisti speváckych súťaží objavujú v televízii a píše sa o nich, je len mediálna bublina a neznamená to, že sú slávni a úspešní. Skutočná, tvrdá realita začne, keď šou skončí. Dôležité je mať svojich fanúšikov, ktorých si udržia, robiť koncerty a mať svoje pesničky. To, čo finalisti hudobných súťaží spievajú, nie je ich vlastná tvorba, ale svetové hity. Je to také karaoke. Ale keď ukážu svoju vlastnú tvorbu, vtedy to chytí tie správne grády. To sa ale nepodarí každému. Talent často nestačí. Je to aj o schopnosti tvoriť a napísať si vlastné veci. A ak to nedokážu oni, aspoň mať okolo seba dobrý tím, ktorý to urobí za nich a dokáže to predať. Je to aj o autenticite. Ľudia musia pesničkám veriť.
Čo dokáže byť pre vás ešte profesionálna výzva?
Legendy ako Miro Žbirka hovoria, že najväčšou métou pre speváka je udržať sa na hudobnej scéne a v povedomí ľudí. Je to aj moja vízia. Viem, že život je sínusoida, no rada by som sa s vami stretla, keď budem mať päťdesiat a povedala vám, že hudbu stále robím a že ma živí. Je to tak trochu paradoxné, lebo keď som bola malá, nesnívala som o kariére speváčky. Ono si ma to našlo samo, prijala som to a prispôsobila som sa tomu. Okrem hudby a spolupráce s inými interpretmi by som možno raz chcela napísať knihu. Chcela by som sa umelecky angažovať, písať alebo kresliť.
Viete kresliť?
Môj otec bol maliar, takže som čosi po ňom podedila. Tento rok chystám dokonca projekt svojich kresieb. Po návrate z dovolenky, medzi festivalmi, budem kresliť. Viac zatiaľ neprezradím, dozviete sa o tom neskôr, ale veľmi sa na to teším.
