ONLINE MAGAZIN

Sám civil v poli

 

Afganistan, to sú len kamene, hory a sucho, hovorí Viktor Cicko, kameraman slovenských vojakov v jednej najnebezpečnejších krajín sveta.

 

Ako sa mladý chalan stane kameramanom na ministerstve obrany?

Dostal som sa k tomu pred troma rokmi ako slepé kura k zrnu. Skončil som gymnázium, išiel študovať na výšku religionistiku, ale po troch rokoch som si začal hladať prácu. Keďže som už od strednej býval sám, potreboval som z niečoho žiť. A škola so stabilným zamestnaním sa zladiť nedala. V tom čase som sa dozvedel, že hľadajú kameramana na ministerstve obrany, dostal som sa na pohovor a vyšlo to.

Mal si už predtým skúsenosti s prácou kameramana?

Úprimne, nikdy predtým som v ruke nedržal skutočnú filmársku kameru. Netušil som ani, ako ju zapnúť. Potreboval som však súrne zamestnanie a keby mi ponúkli hoci aj prácu upratovačky, vzal by som ju.

Takže si bol prakticky hodený do vody…

Mal som tú výhodu, že k technike som mal odjakživa blízko. A viem sa rýchlo učiť nové veci. Môj predchodca mi vysvetlil základy točenia, strihu a okrem toho som dlhé hodiny trávil na internete a učil sa sám. Mal som aj to šťastie, že keď som začínal, nebolo treba točiť až tak náročné veci. Natáčal som napríklad vojenské cvičenia, prípadne som dokumentoval pietne spomienky za účasti predstaviteľov rezortu.

Ako si sa dostal do Afganistanu?

Keď som sa dozvedel, že existuje možnosť dostať sa do Afganistanu, nakrúcať našich vojakov na misii, začal som o tom intenzívne premýšľať. Zvažoval som či by sa tam nedalo niečo schopné natočiť. No, a potom som sa rok pokúšal dostať šancu od svojich nadriadených. Považoval som to za najväčšiu profesionálnu métu. Ísť do jednej z najnebezpečnejších krajín sveta sa nepodarí hocikomu. A ja som mal takú príležitosť nadosah.

Obyčajne nemajú ľudia tendencie ísť do krajiny, kde je ich život neprestajne v ohrození. Tušil si vôbec, do čoho si sa to namočil?

Až potom, čo som spomínanú šancu dostal a vojaci mi dali schválenie, som si naplno uvedomil rozsah svojho želania. Trochu som sa vydesil. Hovoril som si: Kam to vôbec leziem? Naozaj to potrebujem?! Lenže už sa nedalo cúvnuť.

Aký si mal pocit, keď si sa tam prvýkrát ocitol? Nezatúžil si okamžite to otočiť domov?

Samozrejme, že som mal trochu strach. Zároveň som bol plný očakávaní a samozrejme som dúfal, že sa mi nič nestane. Môžete mať tú najväčšiu možnú ochranu, ale v krajine ako je Afganistan či v akéjkoľvej inej bojovej oblasti, občas motyka vystrelí. Alebo nášľapná mína. Zvedavosť, ako to tam vyzerá, však vyhrala na plnej čiare. A moje predstavy a očakávania sa dosť líšili od skutočnosti.

A ako to tam vyzerá?

Samotná základňa v Kandaháre je ozaj obrovská, už z lietadla vidíte všetky tie bojové stroje, stíhačky, vrtuľníky, autá, vojenské ubytovne, stany. Dovtedy som podobné veci videl iba v telke. Vo vzduchu sa to hemží Black Hawkami, na zemi zas niekoľko tonovými obrnenými Hammrami či M-RAPmi. Všade je iba prach a neskutočné horko, často aj 50, 60 stupňov. Keď som prišiel prvýkrát do Afganistanu, Slováci nemali mandát na to, aby opúšťali základňu. Človek sa nemôže len tak vybrať von zo základne do mesta. Akonáhle vystrčí čo i len na meter päty zo základne, riziko, že sa mu niečo stane, stúpne dvestonásobne. Čo sa týka Afganistanu samotného, už z preletu nad ním vidíte, že sa tam nenachádza nič iné ako kamene, piesok, vysoké suché hory a sem tam malá zelená oblasť. Hlavné mesto Kábul je obrovské. Sú tam vysoké školy, bilbordy na uliciach a všetko tam normálne funguje. Ale napríklad Kandahár, najväčšia bašta Talibanu, je nebezpečná zóna. Dostal som sa na základňu aj uprostred tohto mesta, ale samozrejme v sprievode vojakov. Tam už je samozrejme cítiť rozdiel od miest na aké sme zvyknutí z domova či z vyspelého sveta.

Opúšťaš aj základňu?

Dostať von zo základne sa dá, treba však zvážiť bezpečnostnú situáciu a starostlivo to naplánovať. Von sa chodí v kolóne obrnených opancierovaných áut. Na základni, ak tam práve nedopadajú rakety alebo vás nezasiahnu, panuje relatívne bezpečie. Ale vonku bezpečie nevie nikto zaručiť. Najzákernejšími hrozbami sú nástražné výbušné systémy. Sú to v podstate zakopané míny. Tie dokážu zneškodniť aj konvoje. A ak na ne človek stúpi, prinajmenšom ho to bude stáť nohu.

Koľkokrát si už Afganistan navštívil a ako dlho si pobudol v rámci každého pobytu?

V Afganistane som bol už asi štyrikrát, na dvojtýždňové pobyty, v rámci rotácie. Počas nich som zbieral materiál pre rôzne iné využitie. Veľa záberov sa použilo aj v dokumente Sám vojak v poli. Maximálna dĺžka pobytu na základni, je 10 dní. Funguje to tak, že nové jednotky prídu a vystriedajú tie staré. Kým si vymenia funkcie, zaúčia sa a preberú zbrane s potrebnou muníciou, trvá to presne desať dní. Lietadlo s novými vojakmi teda priletí, desať dní tam zostane a potom so starými ľuďmi odletí. Vojaci chodia slúžiť na základňu na pol roka, ale každé tri mesiace rotuje iná jednotka. Navzájom sa prelínajú. Keby som teda chcel ostať dlhšie, nemal by som sa odtiaľ ako dostať domov skôr ako o tri mesiace.

Požívaš tam nejakú ochranu?

Keď by som mal zlý deň a padne na mňa raketa, nikto tomu zabrániť nemôže. Ale inak sa ma snažia vojaci čo najviac chrániť. Nosím na sebe nepriestrelnú vestu a prilbu a nikdy sa nepohybujem sám. Stále je niekto so mnou. A keď mám ísť do terénu, napríklad keď sa cestuje vrtuľníkmi, vždy sa zvažuje bezpečnostné riziko.

Čo bolo tvojou náplňou práce?

Mojou hlavnou úlohou je natáčať slovenských vojakov, ich prácu, život na základni. Funguje to tak, že navrhnem nejaký námet na krátke video alebo fotky. Môj návrh sa posunie vyššie na schválenie a ak je prijatý, vytvoria sa mi na to vhodné podmienky.

Musel si pred alebo po príchode na základňu absolvovať nejaký bezpečnostný výcvik?

Na Slovensku som žiadne školenia neabsolvoval, dostal som len poučenia. Ale hneď ako dorazím do Afganistanu na základňu a je jedno či som sa tam ocitol prvý alebo štvrtý krát, musím sa zúčastniť úvodného brífingu o tom, ako sa správať, čo očakávať. Existujú rôzne úrovne ohrozenia resp. bezpečnostné úrovne. Vojaci dostanú presné pokyny kedy nosiť vestu, v akom dosahu majú mať odloženú prilbu, či majú mať zbraň nabitú alebo vybitú. Pripravia nás tiež na to, ako sa správať v prípade pozemného, raketového či kombinovaného útoku či zásady komunikácie s príslušníkmi ostatných armád pôsobiacich na územií Afganistanu. Tiež treba dostať inštrukcie ako sa správať napríklad pri zostrelení vrtuľníka, čo očakávať a ako sa zachovať v prípade, že ste prežili.

Za takýchto podmienok neprekáža, že tam kameruješ?

Samozrejme, nemôžem natáčať hocikde.Na všetko existujú povolenia. Niektoré sa dajú získať relatívne jednoducho, iné zložitejšie. Na základni je vyše tridsať tisíc vojakov a rozličného personálu. Pozostáva z kempov jednotlivých armád: slovenskej, austrálskej, kanadskej a podobne. A tie sú samostatne obarikádované. A potom sú súčasťou základne aj verejné priestranstvá, na ktorých sa nachádzajú malé obchody či jedáleň. Ja môžem natáčať hlavne v slovenskom kempe. Akonáhle by som chcel kamerovať na verejnom priestranstve, potrebujem špeciálne povolenie. Akonáhle totiž niečo nakrútim, hrozí prirodzene riziko, že sa to dostane do televízie a môže to sledovať napr. Taliban. Sú to citlivé veci, ktorými môžem niekoho aj ohroziť. Viackrát sa mi podarilo točiť aj mimo slovenského kempu a vtedy za mnou prišiel prvý vojak, a zisťoval, kto som a aké mám povolenia. Čiže, tzv. na tajno sa točiť neoplatí.

Nikdy si sa nedostal do problémov pre to, že si točil to, čo si nemal?

Nikdy to nezašlo tak ďaleko, že by mi zhabali kameru. Ale mal som aj taký zážitok, že som omylom natočil letiskovú plochu. Vyhotovovať akékoľvek audiovizuálne materiály z letiskovej plochy je pritom úplne zakázané, môže sa snímať jedine so špeciálnym povolením. Ja som čakal na Slovákov prilietajúcich na blackhawkoch a omylom sa mi podarilo natočiť austrálskych špeciálov, čo sú najutajenejší austrálski vojaci, elitná jednotka. Veľmi sa hnevali a chceli mi zobrať kameru. Musela to riešiť MP – military police. Našťastie som všetky zábery vymazal a bolo to v pohode. Nie je to ale sranda a za podobné priestupky hrozí aj basa.

Podarilo sa ti natočiť niekedy „akčné“ zábery?

Keď ide do tuhého, vôbec nerozmýšľam nad tým, či mám so sebou kameru. V prvom rade chránim sám seba. Okrem toho, kameru nenosím so sebou dvadsaťštyri hodín denne. A väčšinou platí zákon schválnosti, že akurát keď ju mám odloženú a som napr. na fajčiarke, ktorá je len dvadsať metrov odtiaľ, práve vtedy je raketový útok. Nemám čas utekať po kameru, musím podľa predpisov do dvoch sekúnd ľahnúť na zem, kryť si hlavu a vzápätí hneď utekať do krytu. Ale napríklad pri nakrúcaní dokumentu Sám vojak v poli sa mi pošastili mať pri sebe kameru počas útoku. Zaznamenal som beh aj náladu, aká panovala v raketovom bunkri.

Čo je najväčšou hrozbou?

Práve tie raketové útoky. Útoky prichádzajú väčšinou nečakane. Dva dni je pokoj, človek si ide do jedálne a odrazu sa ozve siréna, ktorá hlási odpal rakiet na základňu. Väčšinou sa snažia rakety odpalovať do miest, kde je veľká kumulácia ľudí, napríklad do jedálne či do nákupnej pasáže. Keď niekam prídem, hneď sa obzerám okolo seba a hľadám únikový východ, kde sú najbližšie raketové kryty a kam sa dá najlepšie skryť. Najhoršie je, ak sa poplach ozve akurát keď ste v sprche. Musíte sa najprv hodiť o zem a potom tak ako ste utekať. Pár krát tie rakety už padli do spŕch. Narobili veľkú škodu.

Ako vyzerá tvoj bežný deň na základni?

Budíček mávam o štvrtej-piatej ráno. Desať dní nie je tak veľa na to, aby som urobil všetko, čo potrebujem. Presuny hlavne vrtuľníkmi sa plánujú na skoršie ranné hodiny. Okrem toho, slovenskí vojaci kontrolujú hlavný vstup na základňu. A ten sa otvára skoro ráno. Základňa je obrovská a treba tam veľa pomocného personálu: smetiarov, upratovačov, obchodníkov. Všetko sú to lokálni ľudia, ktorí prichádzajú každý deň hlavným vchodom. A úloha slovenských vojakov je kontrolovať ich vstupy. Každého musia preveriť, bez ohľadu na to, či ho už poznajú. Musí podstúpiť skener očí, tela a vyložiť všetko, čo má pri sebe. Musia skontrolovať, či nemá pri sebe drogy či mobil, pretože mobilom sa odpaľujú výbušniny. Okrem ľudí musia skontrolovať aj každé auto či kamión, ktorý na základňu prichádza. Každý deň je čo točiť, presuny sú veľakrát časovo veľmi náročné. A v noci sa opäť točia nočné zamestnania.

Ale nenakrúcaš len kontroly pri vstupnej bráne alebo áno?

Zakaždým si po príchode na základňu podrobne naplánujem s veliteľom nášho kontigentu alebo jeho zástupcom, čo, kedy a kde budem točiť. Podľa toho sa mi urobí denný program. Večer, kedy je čas na oddych, si idem väčšinou posedieť s vojakmi, fajčíme a rozprávame sa. Snažím sa s nimi nadviazať kamarátsky vzťah, priblížiť sa im. Potom zistím, čo sú to za ľudia a či by boli ochotní rozprávať o svojej práci na kameru. Vojaci sú totiž celkom iná sorta ľudí, uzavretí a priveľmi si ostatných k telu nepúšťajú. Pre mňa je ťažšie získať si ich dôveru a otvoriť ich na kameru o to viac, že vyzerám ako vyzerám. Chudý, bradatý, dlhovlasý. Vyzerám skôr ako Afgánec než vojak (smiech).

Pýtaš sa ich zrejme aj to, prečo sa rozhodli stať vojakmi. Tak schválne: prečo sa dvadsaťročný chalan rozhodne byť vojak?

Všimol som si, že všeobecne v Afganistane, mladší vojaci sú väčšinou zo zahraničia. Je to pre nich veľká motivácia. Napríklad v Amerike je vojak hrdina, ktorý požíva vážený spoločenský status. Celkovo, v cudzine sú vojaci vo všeobecnosti inak vnímaní ako u nás. U nás sa o nich slovenská verejnosť príliš nezaujíma. A keď sa zaujíma, často má skôr negatívny názor. Máme profesionálnu armádu, do ktorej vstúpia len tí, čo chcú. Majú to väčšinou v rodine. Otec je policajt alebo vojak, prípadne starý otec. A tak len nasledujú jeho šľapaje. A rovnako je to o túžbe pomáhať. Mnohí považujú povolanie vojaka za poslanie. A do Afganistanu chcú ísť aj preto, aby zúžitkovali to, čo sa naučili počas výcviku na Slovensku. A v neposlednom rade je to aj o finančnom zabezpečení.

Je aj o tom dokument Sám vojak v poli, ktorý si práve v Afganistane vlani v septembri nakrúcal?

Vlastne áno. Chceli sme ním ukázať slovenskej verejnosti život a prácu našich vojakov v Afganistane. Vysvetliť, bez cenzúry, čo tam vlastne robia. Že si tam neváľajú šunky a ani nerobia žiadnu podradnú robotu, ale usilovne makajú a robia dobré meno Slovensku v Afganistane, v rámci koaličných vojsk. Film nebol umelecky výnimočný, ale bol prvým svojho druhu. Dostal sa do vysielania najkomerčnejšej televízie a vďaka nemu sa začalo o vojakoch trošku rozprávať. Mal ambíciu upraviť verejnú mienku. Okrem iného sme v ňom chceli ukázať aj ten aspekt, že v menej našej krajiny opúšťajú svoje domovy a idú do nebezpečnej vojnovej scény. A ako to prežívajú oni a ich rodiny.

Tento dokument vyvolal nielen mnohopočetné ohlasy, ale dočkalo sa aj ocenenia…

Vlani sme za neho získali ocenenie Vojenský čin roka. Ocenenie má tri kategórie a my sme sa umiestnili na prvom mieste v kategórii Priateľ armády. Je to ocenenie, ktoré dávajú vojaci civilným alebo mimorezortným ľuďom za službu, ktorú preukážu armáde. Vyhrali sme ho spomedzi troch nominovaných. Hovorím v množnom čísle, pretože ocenenie sme získali ako kolektív autorov: Peter Kaštíl ako režisér, Tomáš Sládeček produkcia, Danica Kleinová ako redaktorka, Milan Vanga, ktorý vojensky celý film koordinoval a ja ako kamera. Nešlo o žiadnu finančnú výhru ale o zadosťučinenie.

Zmenili skúsenosti v Afganistane nejako tvoj život?

Nemám posit, že by ma pobyty v Afganistane nejako poznačili. Prihodí sa mnoho situácií, ktoré vyzerajú naozaj nebezpečne. Napríklad keď lietadlo vypúšťa navádzacie strely a vy viete, že dole je nejaký pohyb a niekto môže po vás strieľať. Vtedy sa vypustia navádzacie klamné ciele, aby strely nezasiahli lietadlo. Alebo cestujete v konvoji a odrazu vojaci zbadajú podozrivú osobu a vy len počujete ako sa vysielačkou dohovárajú, či má pod sukňou ukrytú zbraň alebo či na zemi v kope hliny nie je skrytá mína. Všetko sú to veci, ktoré vám v tej chvíli zamrazia krv v žilách, ale neskôr, keď je po všetkom, nemyslíte na to a ste radi, že je to za vami. Dôležité je príliš to neriešiť. Ťažko by sa tam potom vracalo….

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Mohlo by vás zaujímať:

Cestovanie

Ako môže vyzerať peklo v lietadle? Stačí na to jedno malé dieťa

Cestujúci letu spoločnosti Lufthansa z Nemecka do New Jersey na svoj let asi len tak nezabudnú. Nepríjemne im ho spestril malý chlapec, ktorý niekoľko hodín v kuse kričal, preliezal sedadlá a prechádzal sa uličkami lietadla. Jeho správanie natočil Shane Townley a zverejnil na internete. Niektorí diváci sympatizujú s dieťaťom a jeho matkou, iní kritizujú. Do […]

Čítať ďalej
Cestovanie Technika

V Trnave postavia osemmetrovú repliku stredovekého katapultu  

Novú mestskú atrakciu, ktorou bude replika obliehacieho zariadenia v životnej veľkosti, začnú stavať už začiatkom septembra v blízkosti trnavských hradieb. Jej slávnostné odhalenie bude počas jarmočného víkendu.   Projekt historickej rekonštrukcie obliehacieho zariadenia má za cieľ popularizovať a zatraktívniť turistom a obyvateľom Trnavy mestské opevnenie, ktoré patrí medzi najzachovalejšie v strednej Európe. „Týmto projektom by sme chceli […]

Čítať ďalej
Cestovanie Radíme Vám

Dovolenka so psom pri mori – na čo dať pozor?

Chcete na letnú dovolenku k moru vziať aj vášho psieho parťáka, ale bojíte sa, či slanú vodu a vysoké teploty zvládne? Prinášame niekoľko tipov na čo nezabudnúť počas dovolenky pri mori, aby sa spoločne strávené chvíle so psíkom obišli bez komplikácií a obe strany si čas pri mori užili. Cestovať so psom k moru je […]

Čítať ďalej