Obdivujú naše baby, tobogany a domácu pálenku. Na Slovensko ich v júli priviedla hudobníčka a herečka Dorota Nvotová.
Dcéra herečky Anky Šiškovej, ktorá polovicu roka žije v Nepále, mala krušné leto. Keď pricestovala z Ázie, vydala sa za svojho dlhoročného priateľa, Angličana Jonnyho, absolvovala svadbu svojej mamy. A v júli vyrazila na turné po Slovensku a Čechách, kde fanúšikom predstavila nový album JUST! Sprevádzali ju na ňom najväčšie rockové hviezdy z Nepálu. Traja útli chlapíci, gitarista Bishnu, bubeník BB a basgitarista Arjun v rodnej krajine vypredávajú päťtisícové štadióny. O gitaristovi Bishnuovi sa v Nepále dokonca hovorí ako o tamojšom Jimmim Hendrixovi. Ako sa im hralo u nás?
Ako vznikol nápad urobiť letné turné s nepálskymi hudobníkmi?
Chcela som na Slovensku odpromovať nový album JUST!, ktorý sa zrodil v Nepále. A kto iný by ho mal so mnou odohrať, keď nie práve muzikanti, s ktorými som ho nahrávala? Hlavným cieľom bolo pokrstiť album na Pohode a potom skúsiť kluby. Všetci kamaráti-muzikanti ma od klubového turné odhovárali. Koncertovať v čase letných festivalov je totiž pre každú kapelu čistá samovražda. Na koncerty do klubov nikto nechodí. Aj tak sme to však chceli skúsiť.
A bola to samovražda?
Pred každým koncertom sme s malými dušičkami tipovali, koľko ľudí sa ukáže. Padali čísla ako dvadsať, pätnásť či osem. Snažili sme sa byť realisti. Mestá boli vyľudnené. V Banskej Bystrici sa naše kroky ozývali prázdnym námestím, nikoho tam nebolo. Pýtali sme sa sami seba, ak je v meste pusto, ako len bude v klube? A ukázalo sa, že nikto nie je v meste, pretože všetci sú v klube a čakajú na nás. Kluby boli natrieskané na prasknutie. Bol to pre nás skutočný šok.
Vraj bol zázrak, že Nepálci vôbec na Slovensko prileteli…
Neboli peniaze na to, aby som kúpila pre Nepálcov letenky ani na vízové poplatky. Mesiac sme sa snažili zohnať sponzora, ale bezúspešne. A potom nás zachránil Orange. Jeho pomoc nebola vôbec odveci, lebo je jediným slovenským operátorom, ktorého signál sa dá v Nepále chytiť.
Ako slovenské publikum reagovalo na Nepálcov?
Od spojenia Doroty Nvotovej s Nepálcami očakávali ľudia exotiku. Prišli s rozpačitými očakávaniami, že budú počuť citary a nepálske tablá. A namiesto nej chlapci odpálili na pódiu hlučný rokenrol. Hrali dlhé gitarové sóla a metali hlavami. Atmosféra na každom koncerte bola veľmi vrelá. Ľudia jačali a pýtali si prídavok. V breznianskom klube Bombura sme ostali do rána žúrovať a Nepálci spievali slovenské ľudovky! Od fanúšikov som po koncerte dostala koncovku, slovenskú píšťalu.
Koncertovali ste aj v Čechách. Aké to bolo tam?
Tam to bolo horšie. My muzikanti vieme, že české publikujem je vlažné. Im sa aj koncert páči, vnútorne ho prežujú, ale po pesničke to nedajú najavo. Ak teda zrovna nehrá kapela, ktorej pesničky vedia spievať spamäti. Tak to tam chodí. Všetky tri koncerty, ktoré sme odohrali, boli dobré. Ľuďom sa páčili. Akurát, že sme sa o tom dozvedeli až dodatočne od organizátora, ktorému ľudia písali nadšené reakcie. Chlapci ma preto po druhom koncerte prosili, aby sme sa vrátili na Slovensko.
Zaskočilo ťa niečo na turné?
Prekvapilo, ale v tom príjemnom zmysle slova. Napríklad, naše sponzorské autíčko Dacia Lodgy nám nesmierne poslúžilo. Stále nemôžem uveriť tomu, ako sme sa doň mohli zmestiť piati a plne naložení. A keď myslím plne, tak plne. Hoci na to nevyzerá, zmestili sme doň dva kufre, jednu obrovskú hokejistickú tašku, lebo všetci traja Nepálci sa zbalili spolu do monumentálnej tašky pripomínajúcej rakvu. Napchali sme doň aj dve gitary, klavír so stojanom, cédečká, plagáty, banner a stále v kufri bolo miesto. Najazdili sme vyše štyri a pol tisíca kilometrov. Bez škriabanca a bez policajnej kontroly.
Kde sa vám hralo najlepšie?
Výbornú príhodu mám z Dolného Kubína, kde sme hrali len preto, že majiteľ Oravia baru je môj kamarát, známy svojou pohostinnosťou. Preto tam kapely radi hrávajú. Robo nás vítal D chlebom, soľou a pálenkou. Urobili sme jedinú chybu – že sme prišli do Kubína priskoro. Vedela som, ako to dopadne. Robo nalieva, dokým človek nie je na štyroch a potom naleje ešte, dokým neumrie a naloží ho do taxíku.: -) Modlila som sa, aby sa chalani neopili pred koncertom, ale až potom, a tak som ich brzdila. Ale po koncerte sa, samozrejme zošrotovali. Spali sme na Robovej drevenej chate v lese na Kubínskej holi. Nikde nikoho, najbližšia civilizácia je desať kilometrov ďaleko.
Tak to musel byť poriadne romantický zážitok!
Skôr duchársky. Už prvú noc mi chalani hovorili, že na chate je duch. Neverila som im, ani druhú noc. Tretiu noc som sedela za počítačom a pracovala asi do tretej ráno. Chalani si išli ľahnúť, ešte sa v posteli hrali s novými telefónmi, ktoré si kúpili. V ten deň sme mali detoxikačný deň, takže nepili. Ako som tak robila, stále som počula nejaké zvuky a kroky, akoby chalani stále chodili hore-dole po schodoch, púšťali vodu v kúpeľni a splachovali záchod. Ráno som sa ich pýtala, prečo tak buchotali celú noc. A oni na to, že veď to som bola ja! Hovorím, že ani náhodou! Tvrdili, že potom to musel byť ten duch. Vraj ho videli všetci traja. Bishnu opisoval, že zaspal a odrazu sa zobudil na pocit, že niekto na ňom leží. Otvoril oči a zbadal mužskú postavu bez tváre. Bishnu začal kričať, schmatol telefón a zasvietil na neho a vtedy zmizol. Videli ho aj ostatní dvaja a od strachu sa všetci presťahovali do jednej postele a spali spolu až do rána. Neverila by som im to, keby som na vlastné uši nepočula tie zvuky a hluk ako chodil ten „duch“ celú noc po chate…Oni totiž nie sú typickí Nepálci, ale rokeri. Neriešia špiritualizmus, ani neveria v Boha, jedine bubeník. Bishnu v živote na duchov neveril, robil si z toho srandu. Až do tej noci.
Ako sa Nepálcom páčila naša krajina?
Zo začiatku všetko obdivovali a fotili. Nevedeli si vynachváliť, že u nás tečie pitná voda. Všade chodili s plastovými fľaškami a na pumpách si čapovali pitnú vodu. Inú než z vodovodu piť ani nechceli. Druhá vec, z ktorej boli úplne hotoví, boli naše baby. Minisukne, bikiny, odhalená pokožka – to doma nemajú. A všetky baby sa s nimi chceli fotiť a pusinkovali ich na líčka. Boli v siedmom nebi.
Aký najbizarnejší zážitok si s nimi zažila?
Bolo ich veľa. Skutočným zážitkom bolo zobrať ich na Zlaté Piesky. Najprv nechápali, že musia mať na sebe plavky. Požičala som im plavky môjho manžela Jonnyho, našťastie mal troje. Poslala som ich do tých žltých plechových kabíniek. Čakala som ich pri stánku s kofolou, no dlho nevychádzali. Čudovala som sa, čo tam robia tak dlho. O desať minút mi celí ustarostení volajú. A to si máme dať dole aj trenky? Hovorím im, že musia. Oni na to: Ale tu je príliš veľa pekných dievčat! A tak sa chodili každú chvíľu schladiť do vody.: -) Potom som ich zobrala na tobogany, a to sa im hrozne páčilo. Bolo to také, ako keď zoberiete deti na prázdniny. Ibaže tieto deti chcú vidieť mesto, civilizáciu, diskotéky, tobogany, baby. Naproti tomu turistom v Nepále ukazujem chalúpky, babičky a čajovničky. Každý chce to, čo nemá.
Ako si pochvaľovali ubytovanie v hoteli? Predpokladám, že to tiež v Nepále bežne nemajú…
Tiež boli z neho hotoví. Dostali ako sponzorský dar apartmán v City Hotel Bratislava a užívali si najmä to, že mali dve izby a televízor. Najviac ich však dostal balkón. Bývali na deviatom poschodí. Nikdy predtým tak vysoko neboli. Najprv sa báli, no potom sa osmelili a odvtedy trčali na balkóne prakticky stále. Paradoxne ich ohromil výhľad na ružinovské paneláky.: -) Niečo také doma nemajú. Basgitarista Arjun bol unesený z Malých Karpát, ktoré sa ťahajú v pozadí. Chodil stále na balkón, vykláňal sa, aby zazrel ten kúsoček kopca a dokola opakoval: Pozri, vyzerá to ako kopec Sarankot v Pokhare. Je to ako doma!
A čo bolo pre nich najšokujúcejšie?
Okrem dievčat organizácia dopravy. Najprv boli nadšení aké je to super, že je to tu organizované. Nikto na nikoho nevytrubuje, je tu pokoj. Na červenú všetci stoja. Ale po troch dňoch, keď zistili, že sa nedá hocikde parkovať ani odbočiť, tak začali nadávať. 🙂
Zobrala si ich aj do susednej Viedne?
Tá sa im páčila asi zo všetkého najviac. Pozreli sme si centrum, staré uličky a pri Štefansdome sme si dali pivo. Obzerali bez dychu okolo idúce baby, sukničky, šortky. Nechceli sa odtiaľ pohnúť. Vzala som ich na trhovisko Naschmarkt a do Prátru. Najprv sa im tam nechcelo ísť, ale keď zbadali veľké ruské koleso ako z fotky v časopise, dali sa nahovoriť. Najprv som ich vzala na staré koleso, aby si pozreli výhľad na panorámu Viedne, potom som ich trochu pripila a prinútila, aby vyskúšali horskú dráhu. A to bol masaker: -). Skončili sme o jednej v noci v bare nejakého Bulhara, ktorý bol jediný otvorený, keď celý Práter zhasol. Do druhej tam pili vodku a keď som ich viezla z Viedne domov, nadchýňali sa, že zažili najlepší deň vo svojom živote. A nechceli ísť ešte spať. Keď zbadali ceduľu s nápisom Žilina, začali ma presviedčať, aby som ich zobrala do Žiliny. To som rezolútne odmietla. Nebudem sa trepať o druhej v noci ďalších dvesto kilometrov! Namiesto toho som ich vzala na Slavín. Sedeli sme tam do štvrtej rána.
Vyskúšali slovenskú kuchyňu? Ako im chutila?
Oni chceli celú dobu jesť len čínske slíže, indické karí a čokoľvek ázijské. Vyskúšali bryndzové halušky, ale nechutili im. Im ani vyprážaný rezeň nechutí. Ak v jedle nie je korenie a masala, nechcú to jesť. V mojej garsónke im vkuse varím tradičné nepálske jedlo dál bhát. Chvália ma, že ho viem výborne variť a môžem smelo konkurovať Nepálčankám. Odvtedy, čo som im ho prvýkrát uvarila, som v ich očiach poriadne stúpla.
Máš s Nepálcami nejaké ďalšie plány?
Po piatom koncerte sme si povedali, že nebudeme len partia muzikantov, ktorá nahrala album JUST! a to je všetko. A tak sme tu na Slovensku založili novú nepálsku kapelu.: -) Voláme sa HimaLions, himalájske levy. Keď sa vrátim do Nepálu, rozbehnem tam hudobnú kariéru ako členka tejto kapely, rovnocenná s ostatnými. Chceme nahrávať albumy, hrať koncerty, dostať sa do rádií…
