„Práca sprievodcu na poznávacích zájazdoch nie je pásová výroba,“ tvrdí Martin Navrátil, sprievodca CK BUBO, ktorý precestoval neuveriteľných 112 krajín.
Kedy ste začali cestovať po svete?
Do cestovania som sa pustil ako sedemnásťročný, keď som sa na vlastnú päsť vybral do Škótska. Mal som na výber: ísť s našimi na dovolenku do Egypta alebo sám do Škótska. Vyhralo Škótsko…Neskôr som zatúžil po exotike a vybral som sa do Sýrie. Odjakživa ma lákali „biele miesta”, ešte nepokazené turistickým ruchom, kde človek nemusí navštíviť múzeum, pretože ulica samotná je živým múzeom. Dohromady som precestoval 112 krajín. Veľkú časť z nich ako sprievodca pre CK BUBO, pre ktorú už desať rokov pracujem.
Čo vás priviedlo k práci sprievodcu?
Dostal som sa k tomu ako slepé kura k zrnu. Moja bývalá priateľka, ktorá študovala čínštinu, chcela v Číne sprevádzať. Išiel som ju prihlásiť do CK BUBO, lebo s Ľubošom Fellnerom som sa poznal už dávnejšie. Nemohla však na to miesto nastúpiť, pretože dostala SARS, ako jedna z prvých Sloveniek. Vystrábila sa z toho, no medzičasom sa ma Ľuboš spýtal, či by som tiež nechcel byť sprievodcom. Nikdy som nad tým neuvažoval, ale povedal som si, že by som to mohol skúsiť. Mojím prvým zájazdom bola Škandinávia a bol to vtedy najlepší zájazd za posledných päť rokov. A potom som sa dostal k Ázii, na ktorú sa najviac špecializujem.
Ako často sa ocitnete v „teréne”?
Minulý rok som strávil na zájazdoch jedenásť a pol mesiaca z dvanástich. Keď som doma dva- tri týždne, som nervózny. Cestujem aj vo voľnom čase. Je to pre mňa nutnosť. Niekto mi povedal, že potrebujem cítiť vôňu kerozínu – leteckého benzínu a vtedy som ten najspokojnejší človek. Pred časom som po operácii kolena strávil týždeň v nemocnici, no v rámci rekonvalescencie som už špekuloval, na aký vrch v Barme vystúpim. Okrem toho, milujem lietanie. Na palube lietadla sa mi veľmi dobre spí. Keď sa dozviem, že môj let trvá menej ako šesť hodín, naštve ma to. Európske lety priam neznášam, v kuse vás otravujú s nejakým sendvičom a orieškami. Pre mňa je ideálne, ak letím aspoň jedenásť hodín. Usalaším sa k okienku a spím ako zabitý. Nechápem, ako sa môžu ľudia sťažovať na malé sedadlá. Ja aj napriek svojej výške spím ako vo vatičke. 🙂
Aké vlastnosti musí mať sprievodca, ak chce byť „dobrým sprievodcom”?
Na prácu sprievodcu neexistuje žiadna šablóna. Každý zájazd je jedinečný a iný. Vtip, ktorý fungoval na prvom zájazde, môže byť na druhom vnímaný ako trápny. Poznávací zájazd nie je pásová výroba. Je to ako tancovanie na parkete. Na každú pieseň tancujete inak. Najdôležitejšia je empatia. Schopnosť vycítiť, čo ľudia potrebujú a pochopiť, že sa v danej krajine ocitli prvýkrát. A zbytočne sa nad niektorými vecami nerozčuľovať. Je dôležité si uvedomiť, že sprievodca je na zájazde pre ľudí a mal by im byť k dispozícii 24 hodín či sneží či prší. Áno, sprievodca musí ovládať jazyk a mať prehľad, ale empatia a ľudský prístup sú najpodstatnejšie. Poslaním sprievodcu je ukázať ľuďom tú krajinu a kultúru takú, aká naozaj je. Aby sa vracali domov s pocitom, že ju spoznali a ich dovolenka bola najlepšia v živote.
Je jednoduché pre mladého chalana získať si na zájazde rešpekt?
Staršie ročníky majú utkvelú predstavu, že sprievodca musí mať aspoň päťdesiat rokov a prefajčený hlas. Keď som ako dvadsaťtri ročný začínal, ľudia sa na mňa pozerali s nedôverou a pochybovali, či to zvládnem. Taký mladý a sprievodca? Pomstil som sa im tak, že som ich vzal do bláznivého šanghajského metra. Bezo mňa by sa v ňom stratili. Po tejto skúsenosti boli už všetci ticho a rešpektovali ma. Najlepšou vizitkou je, keď sprievodcu ľudia počúvajú. Bežne si nosia na zájazdy so sebou bedeker o danej krajine a nie málo z nich kontroluje podľa neho to, čo im sprievodca hovorí. Najväčšou satisfakciou je, ak hodia bedeker na spodok kufra a počúvajú len sprievodcu.
Ako si budujete dôveru?
Nikdy si nevymýšľam. Ak niečo neviem, priznám to a dodám: ale zistím vám to. A ešte sa buduje tak, že klienti vidia, že na zájazde som pre nich. Môj záujem sa nekončí tým, že im rozdám kľúče od izieb v hoteli. Pochodím po izbách a spýtam sa, či je všetko v poriadku. Niekedy sprievodca povie: Zavolajte mi, ak by niečo nebolo v poriadku. Ale nik to neurobí, lebo si povedia, že sprievodcu nechcú otravovať. To je slovenská mentalita. Okrem toho sa snažím rozdeliť svoj čas a pozornosť rovnomerne medzi všetkých členov skupinky a usilujem sa byť rovnocenným partnerom. Starám sa o to, aby program šliapal ako hodinky a aby som im vždy ukázal aj niečo navyše. S jednou skupinou v Guatemale sme sa napríklad mimo programu rozhodli ísť spať na pyramídy. Na každom zájazde zažívam niečo jedinečné.
Čo vás dokáže na cestách zaskočiť?
Neraz kultúrne rozdiely. V Japonsku funguje všetko na sekundu presne. Ak prídete na autobusovú stanicu o dve sekundy neskôr, nepustia vás do autobusu. Čína je zasa nepredvídateľná. Keď si myslíte, že sa v čínskej kultúre vyznáte, príde niečo, čo vás vráti naspäť na začiatok. Naozaj ma prekvapilo, keď som raz letel z Zürichu do New Yorku a dve hodiny pred pristátím nás otočili naspäť do Európy. Vraj sme kvôli silnému sneženiu nemali kde pristáť. A keď sme po pätnástich hodinách pristáli nazad tam, odkiaľ sme vzlietli, pilot nevzrušene povedal: Dúfam, že ste mali príjemný let.
Vašou špecialitkou je Čína. Čím vás táto krajina fascinuje?
Čína je jedna z mála krajín, ktorá neopustila svoje tradície. Napriek nánosom McDonaldov, KFC alebo západnej kultúry ich dva a pol tisíc rokov stará kultúra a tradície stále pretrvávajú. Keď otvoríte knižku Milión od Marca Pola, máte pocit, že prežívate presne to, čo on. To, ako dvoma rukami podávajú veci, ako sa na vás dívajú, ako zdravia… Ich zvyky sa po tisícročia nezmenili bez ohľadu na to, či nosia moderné oblečenie a šoférujú rýchle autá. Okrem toho, Čína ma zakaždým niečim prekvapí. Naposledy som zažil burzu detí. Rodičia nezvládli to, že si ich dospelé deti nevedia nájsť partnera a tak zobrali ich fotografie a hľadajú im polovičku cez iných rodičov.
Aké najväčšie mýty o Číne máme?
Slováci majú utkvelú predstavu, že keď prídu do Číny, uvidia filozofujúceho deduška pri bonsajovej záhradke, ktorý cvičí taiči a v pozadí sa vyníma ryžové políčko. Alebo považujú Čínu za krajinu, v ktorej panuje hlboký komunizmus. Pre mňa je pritom Čína najkapitalistickejšou krajinou na svete. Neexistuje tu žiaden sociálny systém, nič. Panuje tam tvrdý kapitalizmus. Naše predstavy o svete sú vo všeobecnosti na míle vzdialené realite. Neplatí to len o Číne. Ale rovnako svet má úplne iné predstavy o Slovensku. Minule sa mi dostal do ruky Lonely Planet o Slovensku a v kapitole o Bratislave bolo sídlisko Petržalka v prvej trojke toho, čo by mal turista navštíviť. Keď poviem niekde v cudzine, že som zo Slovenska, často netušia, kde to je. Alebo nás zaraďujú do nerozvinutých krajín východného bloku.
Dobre, tak aká je čínska realita?
V Číne sú veľké spoločenské rozdiely. Na vidieku je stále životná úroveň tragická. Stredná vrstva prakticky neexistuje. No krajina bleskovou rýchlosťou napreduje. Pribúda bohatých ľudí. A aj keby bolo len jedno percento obyvateľstva Číny bohaté, je to jedno percento z populácie 1,3 miliardy! Viete si predstaviť ten dopad. Kto pred desiatimi rokmi vlastnil bicykel, bol veľký pán. Dnes sú mestá prepchaté autami a predáva sa tam viac áut než v celej Európe. BMW na čínskom trhu predá 83 0000 áut za tri mesiace. Európa také množstvo nepredá za dva roky. Automobilky pomaly nestačia autá pre Číňanov chrliť. Asi pred desiatimi rokmi si mohol Číňan dovoliť bravčové (mastné mäso je symbol bohatstva) raz do mesiaca, považovali ho za boháča. Dnes si bravčové mnoho Číňanov dopraje každý deň. Čínska mena sa za tie roky posilnila, euro a dolár klesli. Kým pred desiatimi rokmi bola pre nás Čína extrémne lacná, dnes začína byť drahou destináciou. A im sa, naopak, otvára svet a cestujú vo veľkom.
Takže ázijskí turisti, večne blýskajúci fotoaparátmi, už nie sú Japonci, ale Číňania?
Číňania momentálne zachraňujú turistický ruch po celom svete. Postavili na nohy Grécko, sú tretími najčastejšími zahraničnými návštevníkmi v Prahe. Aj do Japonska, Thajska, Vietnamu, Laosu či Kambodže chodia najmä Číňania. Krajina prežíva veľký ekonomický boom, jej obyvatelia sa topia v peniazoch a vo veľkom cestujú. Veľké značky ako Louis Vuitton či Dolce and Gabbana majú v Číne najviac butikov a najväčšie zisky. Peking má viac takýchto butikov ako Miláno. V Šanghaji stoja pred obchodmi policajti, aby udržiavali na uzde nákupov chtivý dav. Preto chodia Číňania masovo do Talianska – a podobných destinácií nakupovať. Nezaujímajú ich pamiatky, ale nákupy. Ich typickým znakom je, že prídu do obchodu a spýtajú sa: čo tu máte najdrahšie? Preto v krajinách ako je Thajsko už domáci nechcú s turistami zjednávať. Vedia, že ak za tovar nedáte toľko, koľko chcú, prídu Číňania a zaplatia plnú cenu.
Existujú ešte krajiny, ktoré sú autentické, nepoškvrnené masovým turizmom?
Krajiny ako Indonézia, Mexiko, Peru či Kuba sú tým už poznačené. Sú zabetónované a aj o desať či dvadsať rokov to tam bude rovnaké. No napríklad taký Jemen či Irán sú iná káva. Ľudia by boli prekvapení – sú oveľa bezpečnejšie ako si myslia. V Ázii zasa Barma, určité časti Nepálu alebo Čína, niektoré odľahlejšie časti Ruska. V Južnej Amerike zasa Guayana či Surinam. A Afrika, okrem Tanzánie. Po svojej prvej návšteve Afriky som si trieskal hlavu, prečo som ju objavil tak neskoro. V týchto krajinách je možno pohodlie menšie, no zážitky o to väčšie. No a v neposlednom rade India, aj keď tu turizmus kvitne. Keď človek zažije nefalšovanú Indiu, má pocit, že všetko bude už len nuda.
Nestane sa práca sprievodcu skôr či neskôr rutinou?
Pamiatky sú rovnaké, program je viac-menej v rámci daného zájazdu rovnaký, ale vždy zažijem niečo, čo som nikdy predtým nezažil. Rutina to nie je, ale občas mám guláš v tom, kde sa práve nachádzam: -) Už sa mi stalo, že som sa zobudil na palube lietadla a netušil som, kam vlastne letím. Alebo sa mi to stalo v noci v hotelovej izbe. Potom som musel volať na recepciu a pýtať sa ich, v akom meste sa nachádzam. 🙂
Existujú miesta, kam sa radi vraciate?
Každá krajina má niečo, na čo sa vyslovene teším. V Hong Kongu sú to niektoré kaviarne. V Číne jeden dvojhviezdičkový hotel, v ktorom ma poznajú po mene. Milujem tokijské metro, hlavne stanicu Šindžuku. V Jemene zasa staré mesto. Keď ide o Európu, baterky mi dobíja Praha.
