Ak neviete, čo máte doma, nemôžete byť svetobežníkom, tvrdí sprievodca BUBO, Juraj Ondrejčík.
Ako dlho ste už sprievodcom BUBO a v akých destináciách?
Sprievodcom som už pomaly desiaty rok. Počas tejto dekády som sa najčastejšie vyskytol v juhovýchodnej Ázii. Konkrétne v Indii. Ale v priebehu rokov som intenzívne sprevádzal klientov aj po západnom pobreží USA, po Karibiku, Kube, Martiniku, severnej Afrike, po európskych destináciách až po Blízky východ, Libanon, Palestínu, Izrael, Pakistan, Barmu, Japonsko, Austráliu, Nový Zéland…Týmto vymenovaním sme prakticky obišli už celú zemeguľu (smiech).
Koľko krajín ste dohromady súkromne aj pracovne precestovali?
Prešiel som asi trikrát okolo sveta. Ťažko sa počíta, koľko krajín som navštívil. Aktívne som ich precestoval odhadom 65. Pred desiatimi-pätnástimi rokmi by som nebol veril, že budem lietať niekedy aj 40-50-krát ročne. Lietadlo je dokonca pre mňa bežnejšia forma prepravy ako bratislavská hromadná doprava. Sadnúť do lietadla mi pripadá prirodzenejšie, než hľadať tú správnu linku v rámci Bratislavy.
Čo vás priviedlo k cestovaniu?
Odjakživa ma zaujímala kultúra a história a pamiatky. Cestovať som začal v období medzi 15 a 25 rokov. Začal som Slovenskom. Venoval som sa najmä horskej turistike, ale navštevoval som aj mestá. Napríklad ma zaujímalo, čo sa nachádza v Kežmarku alebo v Košiciach. Podľa mňa z človeka sa nemôže stať svetobežník ak nevie, čo má doma.
Kedy prišla prvá veľká cesta do zahraničia?
V roku 2001 som sa s kamarátmi vybral na vlastnú päsť naprieč Európou. Prvou exotickou destináciou, ktorú som navštívil, bolo Thajsko v roku 2003. O dva roky neskôr som sa vybral na prvú dobrodružnú cestu po súši zo Slovenska do Indie. Opustili sme Bratislavu, prešli cez hraničný priechod Rajka do Maďarska, potom cez Rumunsko, Bulharsko, Turecko, Irán, Pakistan a zakotvili sme v Indii. Dostali sme sa tam bez použitia lietadla, len vlakmi, autobusmi a autami. Medzitým som navštívil aj USA a iné moderné štáty.
Aké sú podľa vás pozitíva cestovania s cestovnou kanceláriou?
Ak niekto môže niečo urobiť vo vlastnej réžii, spočiatku má z toho radosť. No ak sa to má stať rutinou, pochopí, že servis a organizáciu môžu za neho robiť druhí a on sa môže sústrediť na iné veci. Ak by ma bavilo opravovať si bicykel, tak si ho budem opravovať sám. No ak na to nemám čas, ale bicyklovať sa chcem, odveziem ho do servisu, aby sa oň postarali tí, čo to robiť vedia. A to isté platí o zážitkovom cestovaní.
Čo znamená byť sprievodcom?
S obľubou hovorím, že sprevádzanie je práca ako každá iná, len sa odohráva v premenlivom pracovnom prostredí. Byť sprievodcom znamená veľkú zodpovednosť. Je to geniálna robota, odmeňujúca, aj keď vyčerpávajúca.
V čom je odmeňujúca?
Satisfakciou je spokojnosť klienta, ktorý ma po zájazde uznanlivo potľapká po pleci, pretože si odniesol nezabudnuteľné zážitky. Na druhej strane je to zradné, pretože ak sa pokazí hocijaká maličkosť, zodpovednosť na pleciach nesie sprievodca. Ani tá najmenšia chybička sa neodpúšťa.
A vyčerpávajúca?
S klientami som na zájazde nonstop. Vždy len tajne dúfam, že mi dovolia sa vyspať (smiech). Spolu s kolegami sa im snažíme dávať maximum. Vstávam prvý, aby som sedel pri raňajkách so staršími klientami, ktorí sú navyknutí vstávať skoro. A naopak, s mladšími bývam dlho hore a idem s nimi na diskotéku alebo do klubu. Deň sprievodcu je skrátka dlhý. Navyše sa musí venovať každému a rovnako.
Aké sú atribúty dobrého sprievodcu?
Sprievodca si musí uvedomiť, že necestuje on, ale klienti. Jeho úlohou je poskytovať im na cestách servis. Od informácií o krajine až po poradenstvo. Pomôcť im vybrať, aké suveníry si majú kúpiť. Napríklad som klientke radil, aké sárí je v Indii momentálne v móde. Alebo zisťoval, či je v určitom obchode pravý mramor. Prípadne ak si chcel klient kúpiť DVD-čko s typickými filmami, odporučil som mu, ktoré filmy akurát letia. Sprievodca teda funguje aj ako nákupný poradca. Musí mať prehľad. Nemôže sa ocitnúť v určitej destinácii po prvýkrát a spoznávať ju spolu s klientami, zažívať prekvapenia z nepoznaného. Tie majú zažívať klienti. Sprievodca musí mať v hrsti dramaturgiu a vedieť, kam ísť, čo robiť. Pripravenosť je základ.
Čo to znamená „byť pripravený“?
Úspech sprievodcu tkvie v dobrej organizácii. Základom je mať vždy pre klientov pripravený program. Nejde o stádovitosť, že ich ako ovečky naložíme do autobusu a pre krátkosť času im zastavujeme pri pamiatkach, aby si ich nafotili a ideme ďalej. Našou úlohou je dodať im v priebehu dňa zážitky. Sprievodca musí podnecovať aktivity a navrhovať ich. Najhorší program je „voľno“. Aj v rámci „voľna“ by mal klientom predostrieť návrhy, čo môžu robiť. Zároveň si buduje rešpekt u klientov a dôveru, že to, čo navrhuje, sa naozaj oplatí zažiť.
Podľa čoho sa zostavuje to, čo v priebehu konkrétneho dňa majú vidieť?
Program dňa musí mať určitú dramaturgiu. Nejde len o to, čo v ten deň uvidíme, ale aj v akom poradí a kedy. Sprievodca musí myslieť na detaily a byť precízny. Napríklad, nevezme klientov k monumentu, na ktorý ráno tak svieti slnko, že sa nedá odfotografovať, ale počká do poobedia. Alebo ich nebude vliecť na túru na posvätnú horu počas poludnia, v najväčšom úpeku.
Ako sa pripravujete na rozdielnosť pováh a možné konflikty v skupine, ktorú sprevádzate?
Psychologické testy klientom vopred nerobíme (smiech). Ale v každom sprievodcovi sa musí skrývať veľký kus psychológa. Neškatuľkujem si ľudí, ale musím ich vedieť prečítať a na základne skúseností odhadnúť ich možné reakcie a správanie. Zakaždým sa stanú drobné konflikty: napríklad manžel nakričí na manželku, lebo zabudla večer nabiť kameru. Alebo sa prihodí konflikt medzi účastníkmi zájazdu, ktorí sú si cudzí: napríklad si jeden z cestujúcich sklopil až priveľmi sedadlo v autobuse. Je na sprievodcovi, aby sa snažil vytvárať pohodovú atmosféru a z prakticky cudzích ľudí vytvoril súdržnú partiu. Najmä preto, že sa ocitnú v cudzom prostredí, kde sa cítia neisto. Sprievodca musí mať najpevnejšie nervy a snažiť sa vyhnúť potenciálnym problémom tak, že vždy klientov upozorňuje na to, čo ich čaká.
Dá sa v priebehu dvojtýždňového poznávacieho zájazdu spoznať kultúra nejakej krajiny a jej obyvatelia?
Dá. Nemusíte žiť sedem rokov na jednom mieste, aby ste ho dokonale spoznali. Občas niekto študuje v Londýne pár rokov a nepozná túto britskú metropolu tak, ako ktosi, kto ju precestuje za týždeň. Nie je dôležitý ani tak čas, ako skôr záujem spoznať dané miesto. Pri krátkodobých pobytoch je cestovanie intenzívnejšie. Deň začína skoro ráno, celý deň ste v pohybe, viac toho zažijete, viac komunikujete s miestnymi a do postele padáte dávno po západe slnka.
Hovorí sa, že kultúru národa spoznať podľa jedla…
Moje chuťové poháriky najradšej spomínajú na homáre na Kube. Morské plody, ale jedlo vo všeobecnosti, tam domáci servírujú s kúskom srdca. Mám rád aj ázijskú kuchyňu. Fascinuje ma jej variabilita a fakt, že pri jej konzumácii nepotrebujete nôž. Mimochodom, je štipľavejšia ako mexická! V prípade čínskej kuchyne mám však na niektoré veci averziu. Číňania totiž zjedia absolútne všetko! Myši aj hadov. A mastné odrezky, ktoré my štítivo vyrezávame z mäsa, pokojne môžu servírovať ako hlavný chod. Vo Vietname vám zase pripravia ježka aj vyprážané škorpióny či pavúky. Ochutnal som ich, aj jedovatú japonskú rybu fugu či kengurí stejk v Austrálii. Nie sú to však jedlá, ktoré by ste túžili jesť každý deň (smiech).
Aký sprievodcovský zážitok sa vám najviac vryl do pamäti?
Pred dvoma rokmi boli v indickom regióne Ladakh obrovské záplavy. Cestovné kancelárie tam rušili zájazdy. My sme mali informácie, že oblasť nie je nebezpečná, preto sme sa tam rozhodli po skončení záplav zorganizovať zájazd. Viezli sme so sebou zo Slovenska charitatívnu zbierku teplého oblečenia a pomôcok pre ľudí postihnutých povodňami, ktorá vážila 707 kilogramov. V tej oblasti prišlo vyše 20 000 ľudí o svoje domovy a blízkych a blížila sa zima. Najprv sme museli vybaviť u leteckej spoločnosti, aby nám charitu do Indie vôbec prepravila. V Dillí sme ju naložili na nákladné auto a vyslali do Lehu, hlavného mesta Ladakhu. My sme si zatiaľ urobili poznávací okruh a s charitou sme sa mali stretnúť na konci zájazdu. Hoci charita mala o sto kilometrov kratšiu trasu než my, dorazila až po nás. Keď sme prišli do mesta, zistili sme, že nákladiak so zásobami sa zasekol tridsať kilometrov od mesta. Colníci ho nechceli pustiť, lebo ho vraj musia najprv precliť. Dva dni som takmer nespal a vybavoval, aby charita, ktorá absolvovala niekoľko tisíc kilometrov letecky, potom strastiplné týždenné putovanie cez niekoľko horských sediel vo výške vyše päť tisíc metrov nad morom, nezostala trčať smiešnych tridsať kilometrov pred cieľom. Nakoniec sa nám podarilo dosiahnuť, aby nás pustili aj bez cla. Navštevovali sme spolu s klientami postihnuté údolia. Chodili sme od dediny k dedine, kde ľudia žili v provizórnych stanoch. Všetko bolo zatopené, údolia rozoklané vodou, autá ponorené do bahna. Odovzdávali sme im z ruky do ruky pomoc, ktorá ich prekvapila. Najmä preto, že v Indii každý za všetko niečo chce. Takýto zážitok sa nedá naplánovať.
Kam by ste odporučili ísť začínajúcemu cestovateľovi?
Ak ide o Áziu, tak určite Thajsko. Hovorí sa o ňom ako o vstupnej bráne do Ázie. Je to exotická krajina, ale dostatočne civilizovaná.
Máte ešte nejaký cestovateľský sen?
Chcel by som krížom precestovať Rusko transsibírskou magistrálou. A ešte ma čakajú krajiny v Južnej Amerike, ktorú som dostatočne neprecestoval. Ale mám aj extrémnejšie sny – chcel by som ísť na motorkách z Indie na Slovensko. To je môj cieľ v horizonte dvoch rokov. Láka ma aj rovníková Afrika, Etiópia a podobne. Mnoho cestovateľov mi túto oblasť odporúčalo. A na staré kolená si nechávam Škandináviu.
Čo je na cestovaní najparadoxnejšie?
Prístup ľudí z civilizovaných krajín. Chceme navštíviť panenský ostrov s nedotknutou prírodou, no ak tam nenájdeme stánok s občerstvením, sťažujeme sa. Chceme dať domácim v exotických krajinách zarobiť, ale na druhej strane by sme najradšej boli, keby ostali takí, akí sú. Teda chudobní a nerozvinutí. Lebo tým sú pre nás exotickí. Oni sa nám chcú priblížiť a tiež nosiť rifle a značkové tričká, lebo vďaka globalizácii funguje reklama po celom svete. No to sa nám nepáči. Chceme, aby pekne ostali v tradičných krojoch a dobre to vyzeralo na fotkách. Je to paradox.
