Kvôli hudbe spával v konskej stajni a prestal chodiť autobusmi. Hoci sa stále nevie celkom zbaviť nálepky finalistu zo Superstar, tento rok vydal výberovku svojich hitov a realizuje sa vo vlastnom hudobnom vydavateľstve.
Médiami pred časom prebehla informácia, že vraj končíš s hudbou?!
To bola dezinformácia, nie je to pravda. Končím len s vydávaním hudby na cédečkách. Mám pocit, že to v dnešnej dobe nemá význam. Čierny trh zabil predaj hudobných nosičov, cédečko už slúži viac-menej ako promo produkt. Chcel by som fungovať tak, že nahrám singel, poskytnem ho rádiám a zavesím ho na internet na voľné stiahnutie pre ľudí, ktorí ho chcú vlastniť.
Na pultoch je však aktuálne tvoje cédečko Všetko najlepšie. Je to teda symbolické gesto?
Dá sa povedať, že uzatvára jednu etapu môjho hudobného života. Nebolo mojím nápadom. Prišlo s ním moje vydavateľstvo EMI. Moja prvá reakcia bola rovnaká ako väčšiny ľudí: Už? Načo? Okrem toho nápad urobiť výberovku prišiel v čase, kedy som sa rozhodol, že si od seba oddýchnem a budem sa hudobne venovať len Dominike Mirgovej. Uvedomil som si však, že mám čo na výberovke ponúknuť. Keď slovenskí interpreti väčšinou vydajú album, v rádiách sa z neho uchytia dva-tri single. Mne sa ich podľa rebríčku IFPI podarilo z jedného albumu dostať do rádií osem, čo je strašne veľa. Za tie roky bolo v slovenskom éteri počuť osemnásť mojich pesničiek a dvanástim sa darilo veľmi dobre, patrili medzi najhranejšie veci. Preto som súhlasil s výberovkou, ale mal som dve podmienky. Chcel som nahrať dve novinky a „staré“ pesničky obliecť do nového zvuku, naprogramované nástroje nahradiť živými a podobne.
Ktorý singel je tvojou „srdcovečkou“?
Tlaková níž. Je to skladba, ktorá ma dostala do rádií a bez nej by som nemal ani túto výberovku. Prvý album Exoterika, ktorý som nahral v Izraeli, pred rokmi slovenské rádiá odmietali hrať. Bola to pre nich priveľmi exotická hudba, ktorá sa im asi nehodila. A pritom som mal po Superstar v šoubiznise vybudované meno a za album som dostal platinovú platňu. Do rádií sa však nedostal ani jeden singel z neho! Potom som si dal na tri roky pauzu a urobil ďalší album Tlaková níž so slovenským producentom, s ktorým som vždy chcel spolupracovať, ale on ma dovtedy odmietal, lebo som bol pre neho len vykalkulovaný produkt Superstar.: -)
Bolo ťažké zbaviť sa nálepky finalistu Superstar?
Bojujem s tým aj dnes. Je ako pečiatka na čelo, ktorá sa ťažko umýva. Mnoho ľudí ma má asi naveky zaškatuľkovaného ako Superstaristu, pretože prvý ročník tejto súťaže bol neskutočne silný. Žiaden účastník podobnej šou si zrejme už nič podobné neprežije. Tým, že sme boli prví, okolo nás vypukol neskutočný ošiaľ. Keď som vyšiel z haly, kde sa všetko odohrávalo, nebol som schopný normálne fungovať. Nemal som žiadne súkromie. Nemohol som ísť do obchodu ani cestovať autobusom, pretože ľudia ma ťahali za vlasy, chceli sa ma dotknúť, fotografovať sa…Overovali si, či som skutočný a živý. Liezlo mi to vtedy pekne na nervy, chytil som z toho kŕč, začal som sa vyhýbať verejnosti a minul som neskutočné peniaze za taxíky.: -) Nevadí mi však, že ma ľudia s touto súťažou spájajú, pretože vďaka nej môžem robiť to, čo som odjakživa chcel.
Bola Superstar tvojou životnou šancou?
Odmalička som chcel spievať a snažil som sa pre to niečo robiť. Toľkokrát mi bolo povedané: Nie, nemôžeš. Nemáme na to. Nemôžeme si to dovoliť. Nemáme peniaze na konzervatórium. Vo mne sa všetko búrilo, cítil som obrovskú krivdu. A táto krivda ma hnala k tomu, aby som svetu dokázal, že môžem. Nie je predsa moja vina, že som sa narodil v maličkej dedinke Teplička nad Váhom a že nemáme doma dostatok peňazí nielen na jedlo, nieto na školu, ktorú som chcel ísť študovať. Od dvanástich som revoltoval, chodil poza školu, dostal som štvorku zo správania a len kvôli hudbe. Týždňové vreckové 50 slovenských korún som si odkladal a minul som ich na hudbu. Celý život som makal na to, aby som hudbu nielen počúval, ale aj tvoril, a potom mi Superstar konečne dala šancu ukázať to viacerým ľuďom.
Ešte pred Superstar si žil štyri roky v Izraeli. Aj tam ťa vraj priviedla hudba…
Odišiel som tam so zámerom, aby som si zarobil peniaze na vydanie vlastného albumu. V tom období som sa točil v kruhu a nahrával som s producentami v Žiline, ktorí neboli dost kvalitní, ale na lepších som nemal dostatok peňazí. Rozhodol som sa, že pôjdem do prvej krajiny, kde sa mi naskytne možnosť privyrobiť si. Bolo mi jedno, kam pôjdem. Izrael bol jedna obrovská náhoda, ktorú mi ponúkla agentúra. Nevedel som o ňom nič. Agentúra nás navyše oklamala. Sľubovala nám prácu, ale potom oznámila, že Izrael mesiac pred našim odchodom zrušil možnosť dobrovoľníckej práce na farmách a nemôžu nám ani vrátiť poplatok za sprostredkovanie. Vraj musíme na hraniciach klamať a do krajiny sa dostať načierno. Bolo nás desať Slovákov, ja som bol asi ôsmy v poradí. Všetkých predo mnou vzali do väzenia na čakačku na lietadlo domov. Ja som bol taký vyľakaný a vystresovaný, že som sa oháňal ružencom od starej mamy, ktorá mi požičala peniaze, aby som mal vôbec na cestu. V hlave mi dunel hlas, ktorý hovoril: Miro, nemôžeš sa vrátiť domov s holým zadkom. Nebudeš to mať starej mame ako splatiť. A ani prachy na cédečko. Preto som na colnici klamal a tvrdil, že som veriaci a mojím jediným želaním je navštíviť Svätú zem. Mňa ako jediného zo skupiny do krajiny pustili. Na letisku ma však nikto nečakal, ostal som sám, jediný Slovák. Nevedel som, kam ísť a čo robiť. Napokon som sa dostal na farmu, kde boli kruté podmienky. Spával som s ostatnými robotníkmi v stajni s koňmi, lebo farmár nás ukrýval…Bolo to hrozné.: -)
Čím začala „druhá etapa“ tvojej hudobnej kariéry?
Otvoril som si vlastné maličké vydavateľstvo a chcel by som sa starať sám o seba. Koniec koncov som to robil posledné dva roky. Naučil som sa komunikovať s médiami a tvoriť skladby tak, aby boli pre rádiá prijateľné. Vydavateľstvo sa volá Galgan Music. Slovo „galgan“ pochádza zo stredného slovenska a znamená niečo ako „nespratník“. Ten názov mám v hlave už dlho. Už od dvanástich rokov som si písal pesničky, nahrával na magnetofónové pásky a robil na ne obaly. A na každý obal som napísal znak pre copyright a zaň pridal ono slovíčko „galgan“. Ostalo mi to. (smiech)
Spomenul si v rozhovore speváčku Dominiku Mirgovú. Ako ste prepojení?
Dominika je prvý interpret, ktorého som vydal vo svojom vydavateľstve. Využívam svoje znalosti, ktoré som osemročným pôsobením v hudobnom biznise nadobudol a snažím sa dostať Dominiku do povedomia. Zatiaľ sa nám nad očakávania darí. Okolo Dominiky bolo dlhú dobu ticho, preto som nevedel, či sa v rádiách uchytí. Dnes má však na YouTube jej videoklip vyše milión pozretí a jej pesnička bola štvrtou najhranejšou skladbou v rádiách.
Ako prebiehala spolupráca s Dominikou?
Najprv som musel Dominiku ľudsky spoznať. Potom som jej napísal pesničku na mieru a vymyslel k nej promo, ktoré by nebolo vymyslené, ale skutočné. To bolo asi najzložitejšie. Prvá skladba Nová vznikla tak, že mi Dominika porozprávala o tom, aká je sklamaná z lásky a trápi sa. Napísal som pesničku, v ktorej opisuje svoj súčasný stav a na konci textu sa z nej stáva silná, nová žena. Pesnička spočiatku liečila Dominiku a dnes lieči dievčatá, ktoré Dominike vypisujú na webovú stránku, že tiež chcú byť nové a počúvanie tejto skladby má na ne terapeutické účinky.
Ktorá tvoja pesnička bola terapiou pre teba?
Čierne písmená z albumu Tlaková níž. Prežíval som veľmi ťažké obdobie, myšlienky a krivdu som si zapisoval na papier. Keď sa mi do rúk dostala melódia jedného izraelského autora, k textu som sa vrátil. Mal som pocit, že sa k nej všetok ten smútok a emócie hodia. Keď bola pesnička naspievaná a nahratá, očistilo ma to. Mal som pocit, že dané problémy už nepotrebujem viac riešiť.
Aká hudba k tebe neodmysliteľne patrí?
Od detstva zbožňujem Janet Jackson. Jej album Rhythm Nation ma nikdy neomrzí, pripomína mi detstvo a je to prvý zahraničný album, ktorý som si ako desaťročný kúpil. Viaže sa k nemu mnoho spomienok a okrem toho má sociálne posolstvo. Zbližuje ľudí a motivuje ich.
Ani tebe nie je sociálna problematika cudzia a objavuješ sa na akciách pre nedoslýchavých a nepočujúcich…
Keď je človek verejne známy, je väčšia šanca, že ho budú ľudia počúvať. Nemusia mať radi jeho tvorbu, ale keď sa v nejakom článku napríklad objaví informácia, že robí posunkovú reč, zaujme ich to. Ľudia sa často sveta sluchovo postihnutých stránia, boja sa ho, nepoznajú ho. Odkedy som začal posunkovať v pesničke Bez siedmeho neba, trochu som do tohto sveta prenikol a odvtedy sa pravidelne objavujem na podujatiach, ktoré organizuje komunita sluchovo postihnutých. Podľa mňa je správne zbližovať svet počujúcich so svetom nepočujúcich, preto mám aj počas svojich koncertov okienko, kde učím publikum posunkovú reč.
Aj ty si mal vraj hendikep, ale z iného súdka.
Mal som celý život posunutú nosnú prepážku, asi kvôli úrazu v destve. Dýchal som len jednou nosnou dierkou, aj to len málo. Kvôli tomu som mal nosový hlas a môj spevácky prejav nebol taký ako mal byť. Lekári ma donútili ísť na operáciu. Keď mi po nej vytiahli tie hnusné tampóny z nosa a prvýkrát som sa zhlboka nadýchol, mal som pocit, že mi roztrhne hlavu. Odrazu som všetko cítil a bol som z toho mimo. Až vtedy som pochopil, že som celý život poriadne nedýchal a nevnímal vône. A učil som sa nanovo spievať. Dnes spievam celkom inak ako na prvom albume. Sranda, že s tým zablokovaným nosom som vlastne prežil celú Superstar.: -)
Čo ťa svet hendikepovaných naučil?
Prišiel som na to, že si vôbec nevážime to, že môžeme vidieť alebo že máme okolo seba človeka, ktorý nás miluje a podobne. Berieme to ako samozrejmosť a keď o to neraz vlastnou vinou prídeme, je neskoro. Nič nie je v živote samozrejmé.
