Označeniu „slovenský Justin Bieber“ sa bráni. Spevácka súťaž SuperStar však z neho urobila idol žien všetkých vekových kategórií, od Košíc po Prahu. A nie len pre jeho hlboký hlas. Spevák Martin Harich.
Úspech v SuperStar priniesol do tvojho života aj veľkú zmenu v podobe stoviek kilometrov, ktoré stráviš každý mesiac na cestách. Ako to večné cestovanie znášaš? Zvykal si si naň dlho?
Snažím sa neznepríjemňovať si ho. Naopak, asi ako jediný z kapely si ho zatiaľ stále celkom užívam. Baví ma len tak sa pozerať von oknom na to všetko pekné aj nepekné okolo. Možno je to aj tým, že v aute nikdy nedokážem spať. Táto vlastnosť nie je podľa mňa žiadna výhra, ale som za ňu rád, pretože mám aspoň pocit zodpovedného prístupu, keď všetci ostatní spia (smiech) – väčšinou s výnimkou šoféra. Ak niečo naozaj trpí, tak je to jedine naša chrbtica, ktorá sa s tým skoro každodenným vozením v aute celkom zmieriť nevie. Taktiež sa zmenil náš prístup k cestovaniu. Teraz sa na tom celkom bavíme. Vzdialenosť Liptovský Mikuláš – Bratislava pre nás kedysi znamenala celú večnosť. Teraz túto trasu „robíme” niekoľkokrát do týždňa, a je to pre nás akoby „za rohom”.
Existuje nejaké miesto, kam sa s kapelou najradšej vraciaš?
Praha! Zbožňujem to mesto. Má bohatú históriu a úžasnú atmosféru. Celkovo na mňa pôsobí takým umeleckým dojmom. Hudba a celkovo umenie tu žije. Pre mňa sa to tu vďaka SuperStar všetko začalo. Vždy, keď prichádzame z Liptova po D1-tke, aj napriek skoro 7 hodinám cesty v aute mám úsmev na tvári. A vôbec neviem prečo. Nemyslím si, že som sám s týmto pocitom. Niektoré mestá majú v sebe skrátka také čaro. Praha na mňa pôsobí tak nedobytne, majestátne. Je asi prirodzené, že ma tu veľmi baví aj pracovať.
Čo máš na cestovaní najradšej a čo naopak, neznášaš?
Najradšej mám pohodu v aute. Keď je dobrá nálada, na niečo sa tešíme, alebo sme odohrali dobrý koncert. Keď sa rozprávame, alebo čosi riešime – cesta ubehne všetkým veľmi rýchlo. Horšie je to, keď sa niekam ponáhľame a zrazu sa ocitneme v niekoľkokilometrovej kolóne na D1-tke. To sú tie menej príjemné veci. Všade je strašne veľa áut a toto si všímam čoraz častejšie. Nielen v súvislosti s kolónami, ale aj s parkovaním, tankovaním, atď… Mám pocit, akoby človek už nad týmito vecami strácal kontrolu.
Neustále sa premiestňuješ na trase Slovensko-Čechy. Kde koncertuješ častejšie?
Závisí to od rôznych ročných období. Napríklad počas júna sme hrali skoro každý deň, a z toho v Čechách asi len dvakrát. Inokedy mám opačný pocit. Ak to mám percentuálne vyjadriť, asi 60 percent koncertov odohráme v Čechách a 40 percent na Slovensku. Posledný mesiac chodíme do Prahy veľmi často, pretože sme sa rozhodli práve tu nahrávať naše druhé CD.
Plánuješ koncerty aj za hranicami domoviny?
Hmmm, to sú veľké plány (smiech). Ja som Slovák a som na to hrdý. Preto som si od malička hovoril, že budem spievať v slovenčine. Paradoxom je, že v dnešnom svete sa veci menia zo dňa na deň, z minúty na minútu, a človek nikdy nevie, kam ho osud zaveje. Mám ale pocit, že máme ešte veľa práce tu, na Slovensku a v Česku. Teraz je pre mňa prioritou dokončiť maturitný ročník v škole a dostať druhý album v štúdiu do fázy, aby som s ním bol spokojný tak, že bude môcť ísť von.
Je ti bližšie viac cestovanie autobusom alebo vlakom?
Autobusom som ako menší cestoval každý deň do školy. Teraz už skoro vôbec. Dnes chodím do školy väčšinou tým štýlom, že nás (s mojím klavíristom) ráno ocino vyhodí cestou odniekiaľ z auta. Aj s kruhami pod očami (smiech). Pamätám si ale, že keď som bol malý, neskutočne ma fascinovali vlaky. Skoro každý deň som si chodil sadnúť na stanicu a len tak som sa pozeral. Neďaleko od domu máme železničné priecestie, a aj tam som strávil celé hodiny. Mal som taký malý zápisníček, kde som si písal, ktorý vlak kedy chodí. Ako som tam tak sedával, vždy som videl množstvo ľudí, ktorí doslova hazardovali s červenými svetlami. Teraz mám pred priecestiami veľký rešpekt, ale vlaky si stále užívam. Je to podľa mňa dosť pohodlné cestovanie, najmä keď využívame tzv. „mŕtvy čas”. Funguje to tak, že nasadneme na stanici v Liptovskom Mikuláši, zavrieme oči, a ráno o siedmej sa prebudíme v Prahe. To má v porovnaní s tým, keď prídeme po 6 hodinách v aute úplne „rozbití”, naozaj svoje výhody.
Počas posledných mesiacov si sa stal idolom mnohých dievčat, ktoré tvoria tvoj fanklub. Kto je tvojím idolom?
Nemám idol. Neviem, či je to dobre, či zle. Skôr ma veľmi baví rozprávať sa s ľuďmi a porovnávať ich. Neviem, či je to tak, ale zatiaľ sa mi zdá, že každý človek najskôr prejaví svoje dobré vlastnosti, a keď ho lepšie spoznáte, tie zlé sa ukážu samy. V každom človeku je kus môjho idola. Napríklad, rozprávať sa so starými ľuďmi… Ich skúsenosti, pohľad na život. Možno je to dnes trochu nedocenené, ale to je podľa mňa tá pravá škola života.
Pripravuješ druhý album. Kedy by mal byť na pultoch obchodov?
Ak sa nenahneváte, nebudem hovoriť čísla. Zatiaľ sa mi to nikdy neosvedčilo. Moja predstava je začiatok budúceho roka. Nechcem fanúšikov nechať čakať, ale myslím, že ľudia ocenia radšej dobre spravenú prácu ako niečo narýchlo zbúchané. Všetky skladby sú už hotové, máme skvelého producenta, veľkú chuť a nadšenie. Predpodkladám, že ešte predtým, ako sa samotný album dostane von, vydáme aspoň 1-2 single. Pred pár dňami sme nakrútili aj náš ďalší videoklip. Popritom ešte stíhame školu a najmä koncertovanie. Práve koncerty nám dávajú všetku tú energiu. Ďakujeme vám!
V rádiách sa objavil nedávno tvoj duet s Celeste Buckingham. Pripravuješ s niekým duet na druhý album?
Už som nad niečím takým premýšľal, ale nie som ešte uplne rozhodnutý. Najťažšie je vždy vybrať toho, kto by to mal byť. Buď to bude ako duet s Celeste, ktorý pre mňa veľa znamená, alebo to nechám úplne na náhodu. Možno ktosi padne z neba.
