ONLINE MAGAZIN

Martin Levinne

Jeho život pripomína americký sen. Rodený Čechoslovák začal za veľkou mlákou s roznášaním pizze a v priebehu rokov sa z neho stal jeden z najvychytenejších fotografov v Los Angeles.

Medzi jeho najznámejších komerčných klientov patrili prestížne módne značky ako Guess, Prada, Speedo, filmové štúdia Miramax, Dream Works, Sony Pictures či Warner Bros, ale aj televízie MTV, VH1 a HBO Directv. Martinove fotky boli uverejnené vo svetoznámych magazínoch a novinách ako Rolling Stones, Spin, GQ, Los Angeles Times, New York Times, v nemeckých Die Welt, Spiegel, Stern a v mnohých ďalších. Po návrate na Slovensko fotil prezidentov a známe osobnosti a vlani získal ocenenie Black & White Spider Award, ktoré sa považuje za Oscara vo fotografii. Napriek tomu, že dosiahol úspechy, o akých môže mnoho fotografov len snívať, Martinovi sláva ani trochu nestúpla do hlavy. Ako tak sedí v kresle na balkóne svojho bratislavského bytu, s neodmysliteľným klobúkom na hlave, obklopený obrazmi, ktoré namaľoval, vyžaruje z neho skromnosť. K nohám sa mu túli pes Pablo, ktorého si adoptoval z útulku, a Martin rozpráva o svojich začiatkoch, skúsenostiach, úspechoch a snoch.

Ťažké začiatky

Hoci vyrástol v Bratislave, ako dvadsaťjedenročný si zbalil kufre a odsťahoval sa za veľkú mláku. Za rozhodnutím skúsiť svoje šťastie v Amerike stál najmä povolávací rozkaz na vojnu. „Chcel som sa vojenskej službe vyhnúť, pretože naháňať sa s pištoľkami mi bolo proti srsti,“ vysvetľuje Martin svoje pohnútky. Nestotožňoval sa ani s atmosférou, aká v krajine panovala krátko pred rozdelením Československa. „Idealizmus z 89-teho začal miznúť, ilúzie sa rozplynuli. Pamätám si na moment, keď som zaparkoval v deň odchodu na benzínovej pumpe. Akísi veksláci ju zablokovali, vo vzduchu visela manifestácia prichádzajúcej sily. Niečo sa dialo. Bolo to až symbolické. Zmocnil sa ma pocit, že odchádzam na veľmi dlho a nie je cesta späť.“ Levinnove začiatky po príchode do USA vonkoncom neboli ľahké. Mal čo robiť, aby sa vôbec uživil. „Dlhú dobu som si zarábal na živobytie čisto fyzickými prácami, maľoval som byty, kopal som kanály, dával som dole zo stien tapety… Po čase som pochopil, že fyzická práca nie je nič pre mňa, navyše som anti-technický typ. Našiel som si zamestnanie v Pizza Hut ako roznášač pizze,“ spomína dnes s úsmevom. A keďže mal popri práci v pizzérii veľa voľného času, rozhodol sa študovať grafický dizajn na jednej z najprestížnejších umeleckých škôl, Art Institute of Los Angeles. Nad výberom študijného odboru priveľmi neváhal, odjakživa ho bavilo kresliť a maľovať a už ako šesťročný chlapček chodil v Bratislave do ľudovej školy umenia.

Od grafiky k umeniu

Ešte s teplým bakalárskym diplomom sa Martin Levinne zamestnal ako grafik v jednej spoločnosti v San Diegu. Niekoľko rokov pracoval ako grafický dizajnér a neskôr kreatívny riaditeľ v dvoch vydavateľstvách a v online televízii Load Media Tv. Keď televízia po krátkom čas zanikla, Martin si otvoril vlastnú firmu na grafický dizajn. Kariéra v médiách a vydavateľstvách, ani vo vlastnej firme, ho však celkom neuspokojovala. „Neprestajný kontakt s klientmi a veľmi veľa monotónnej práce ma časom unavovali. Nebolo to to, čo som skutočne chcel robiť. Táto práca bola na míle vzdialená umeniu, ku ktorému som odjakživa inklinoval,“ priznáva. A tak sa rozhodol naplno podľahnúť vášni ku fotografovaniu, ktorú v sebe v tom čase objavil. Po niekoľkých rokoch driny, množstve chýb a troche šťastia sa talentovaný Slovák stal jedným z najpopulárnejších fotografov portrétov, hudby a módy v Meste anjelov. Sympatický fotograf sa však nepodpisoval len pod komerčné a módne fotografie, ale časom si vybudoval reputáciu a rešpekt aj v oblasti umeleckej fotografie. Medzi najznámejšie umelecké cykly, ktoré vznikli v USA, patria Anjeli a Morfizujúci muž. Jeho diela boli vystavované sólo a v skupinách v USA, v Japonsku a v Európe a v uplynulých rokoch získali množstvo ocenení.

Späť na Slovensku

Pred troma rokmi sa Martin vrátil z USA do rodnej Bratislavy a priniesol so sebou svieži vietor v podobe svojej tvorby. Okrem fotografií totiž začal aj maľovať. Jeho obrazy môžete vidieť v Levinne Art+Design Gallery, v galérii súčasného umenia, ktorú otvoril pred dvoma rokmi v centre Bratislavy. Po návrate na rodnú hrudu nafotil niekoľko sérií portrétov našich prominentov a štátnikov, ktoré sa vystavovali aj v budove Slovenského národného divadla či divadla L+S. Naposledy slovenským milovníkom fotografie predstavil v SND nevšedný cyklus fotografií s názvom Morfizujúci muž, pozostávajúci zo štyridsiatich celkom rozličných podôb toho istého muža, ktorý ešte nenašiel svoju identitu. Nafotil ho ešte v USA.

 

Martin Levinne

Čo ťa priviedlo k fotografovaniu?

Schopnosť vizuálne zachytiť vlastné emócie. Dlhé roky som sa živil ako art director v rôznych vydavateľstvách a náplňou mojej práce bolo v priebehu piatich minút vybrať spomedzi dvesto obrázkov vhodnú titulku časopisu. Vypestoval som si oko a naučil sa posúdiť, čo je kvalitná fotka a čo nie. A potom som túto schopnosť premietol do fotografovania.

Ako sa zo záľuby stalo živobytie?

Najprv som si fotil sám pre seba, ale tým sa človek neuživí. Začal som preto fotiť portréty, najmä ľudí, ktorí chceli ísť na kasting do Hollywoodu. Postupne som sa sústredil na módu a akosi sa to samo vyvinulo ďalej.

Ako sa prihodilo, že tvoje fotky publikovali najprestížnejšie médiá na svete, napríklad Rolling Stones alebo New York Times?

Uvideli niekde moje fotky, zaujali ich a tak mi zavolali s ponukou. Fotiť pre prestížne magazíny je viac otázkou šťastia než čohokoľvek iného. Človek však môže byť akokoľvek dobrý a kvalitný, neprestajne musí mať na pamäti, že je v priebehu stotiny sekundy nahraditeľný. Zápasí totiž v konkurencii nie desiatok ale stoviek rovnako dobrých. Zákazky od takýchto médií sa preto neodmietajú, aj keď, úprimne, sú ohodnotené úplne smiešnym honorárom. Buduje sa tým renomé.

Fotil si módne editoriály pre najprestížnejšie značky. Prečo si sa módy nedržal?

Pre niekoho je fotenie módnych editoriálov synonymom úžasného života. Fotograf je neprestajne obklopený nádhernými modelkami, cestuje po svete…Pre mňa to bol primárne zdroj môjho živobytia. Módna fotografia ma neuspokojovala z umeleckého hľadiska. Módne fotografie dobre vyzerajú na kriedovom papieri v časopisoch a sú veľmi slušne platné. Dospel som však do bodu, kedy som si uvedomil, že nemajú prakticky žiadnu hodnotu. Človek chytí do ruky časopis, hľadí na obrázok dve a pol sekundy a to je všetko. Ocitol som sa vo fáze, kedy som chcel fotkou vypovedať viac. A tak som si začal fotiť popri módnych editoriáloch vlastné umelecké cykly. Bol to môj ventil.

Čo považuješ za svoj najväčší životný úspech?

Sebaspoznávanie.

A v rámci profesionálnej kariéry?

Rád spomínam na fotenie pre americkú značku Karmel Alden. Malo sa fotiť na letisku a značka si na tieto účely prenajala pätnásť lietadiel. Keď som pomedzi ne chodil a vyberal lietadlo, ktoré by bolo najvhodnejšie na fotenie, cítil som sa pri tom ako malý chlapec. Okolo mňa sa pohyboval obrovský dvadsaťosemčlenný štáb. Ja pritom bežne fotím obklopený maximálne piatimi ľuďmi. Pustil som sa do fotenia a sám pre seba som si povzdychol, že mám zlý uhol. Jeden z členov štábu to počul, zakričal na ďalšieho asistenta a ani som sa nenazdal, lietadlo sa začalo otáčať. Bol to neuveriteľný pocit: Kvôli mne otáčajú celé lietadlo! Vtedy som však bol tak trochu egomaniak. (smiech) A z hľadiska zachytenia hĺbky duše, emócií a bolestí fotografovaného objektu je jednou z najlepších fotiek, aké som kedy nafotil, pre mňa portrét básnika Milana Rúfusa. Vedel som sa na neho napojiť a pochopiť ho, aj jeho bolesti. Ostalo veľa nedopovedaného, ale bolo to veľmi zaujímavé fotenie.

Čo musí mať fotografia, aby bola kvalitná?

Musí zachytávať nielen objektívnu skutočnosť, ale aj emócie, byť autentická.

Ako to robíš, že ti ľudia ochotne pózujú pred objektívom a odhaľujú pred ním svoje najskrytejšie emócie?

Mnoho ľudí považuje objektív fotoaparátu za stenu a blokádu. Ja ho považujem za spojivo medzi ľuďmi a prostriedok, ktorým medzi nami môže prechádzať výmena energie. Niektorí fotografi sa snažia svoje objekty zmanipulovať do podoby, do ktorej chcú. Ale podľa mňa je to nečestné. Ja napríklad, nechcem nútiť ľudí, aby sa usmievali, ak sa usmievať nechcú. Usilujem sa k nim nájsť cestu. Niekedy vznikali fotky okamžite. Inokedy, napríklad pri fotení cyklu Anjeli, som s každým „objektom“ sedel a rozprával sa osem hodín a samotné fotenie trvalo len dve minúty. Vtedy sa to však žiadalo, pretože celý cyklus bol založený na dialógu a fotky boli len obrazovým vyjadrením textu, ktorý vznikol z našich rozhovorov.

Aké fotenie známej osobnosti je pre teba nezabudnuteľné?

Fotenie Michala Dočolomanského. Bol to jediný človek, od ktorého som pravdupovediac neočakával, že bude chcieť byť súčasťou cyklu osobností, na ktorom som v tom čase pracoval. On mi však zavolal, dohodli sme sa, posedeli sme na káve a o týždeň neskôr sme fotili. Počas tohto fotenia on vedel a ja som tušil, čo sa v ňom odohráva a že už dlho nebude medzi nami. Možno na mňa zapôsobilo to, že pôsobil, ako keby chcel po sebe zanechať zapamätateľný vizuálny odkaz. Niečo, čo po ňom ostane, ale nemusí to byť nutne zverejnené. Počas fotenia medzi nami vzniklo zvláštne emocionálne puto. Fotografia, ktorá vznikla, bola jeho poslednou. V jeho očiach sa odráža víťazstvo seba nad sebou samým. Hoci vedel, že sú to jeho posledné a týždne života, v očiach má smútok ale zároveň pochopenie a vedomie, že vlastne nič nekončí.

Naposledy sa uskutočnila v SND výstava fotografií z cyklu Morfizujúci muž, ktorú si nafotil. Ako vznikla myšlienka nafotiť štyridsať rôznych pôdob jedného muža?

Pôvodne som sa s Barrym Morsom zišiel na jednom civilnom fotení. Videl som, že ten človek má neskutočný potenciál, je vtipný a veľký divadelník. Asi o dva dni ma napadlo, že by bolo úžasné štylizovať ho do iných podôb. Až neskôr som sa dozvedel, že od malička nie je spokojný so svojou vizážou, trpí neskutočným komplexom menejcennosti a má za sebou asi desať plastík. Celé detstvo sa mu rovesníci posmievali, že má veľké uši alebo nos. Každý týždeň sa kompletne menil a bol niekým iným aj v civilnom živote. Cyklus Morfizujúci muž tak transformoval do psychologickej štúdie muža, Barryho Morsa, v ktorej sa prostredníctvom štylizovanej fotografie pokúšam odhaliť jeho dušu, jeho hľadanie identity, tváre a seba samého. Doteraz nie je sám so sebou spokojný a stále sa hľadá. Podľa mňa má vlastnú identitu, ale ešte o nej nevie. A možno ju ani nikdy nenájde, pokým si nepomenuje, prečo vlastne neprestajne túži byť niekým iným.

Ako fotenie prebiehalo?

Trvalo približne osem mesiacov. Vždy sme sa spoločne dohodli, akú osobnosť by mohol stvárniť. Barry si sám pripravil ku každej osobnosti kostým, nič sme nepožičiavali z požičovne. Nešlo o to, zachytiť autentickú podobu známych osôb, ale skôr ich mimiku či gestá a vytiahnuť tak prostredníctvom Barryho do fotografie ich dušu. On bol len nástrojom. Pri štylizovaní do role spisovateľa Franza Kafku si napríklad Barry musel o ňom veľa naštudovať. Tušil, kto je Kafka, ale príliš veľa o ňom nevedel. Kvôli foteniu pozeral o ňom dokument, začal čítať jeho knihy a až potom vznikli fotografie. A vcelku sa podobá, nie? (smiech).

Ako ťa napadlo otvoriť si galériu?

Približne pred dvoma rokmi som sa s jedným známym rozprával o vizuálnej vyspelosti Slovákov a ich vzťahu k vizuálnemu umeniu. Tá vyspelosť je bohužiaľ veľmi nízka. Môj známy má bytostný vzťah k umeniu a tak sa zrodil nápad otvoriť galériu, ktorá by vystavovala diela súčasného slovenského umenia na mesačnej báze.Našli sme vhodné miesto v centre Bratislavy a už keď som doň prvý krát vstúpil, pocítil som, že to miesto má silné fluidum a potenciál niečo ľuďom odovzdávať. Každý má možnosť galériu navštíviť, pozrieť si výstavu a niečo si odniesť, nie nutne kúpiť. V máji napríklad chystáme výstavu Sáry Saudkovej.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Mohlo by vás zaujímať:

Nezaradené Radíme Vám Umenie a kultúra

Tajuplné bytosti alebo ten kto po nociach chodí

Vstúpte na miesto s nádychom dedinských tradícií, dýchajúce odkazmi predkov i akýmsi závanom čarov. Dobrých i zloprajných. Objavte tajuplné bytosti ako súčasť niekdajšieho života… Runa, Mora, Poludnica ožívajúce v zhmotnených predstavách, vás budú sprevádzať počas spoznávania zvykoslovia. V ich tichej prítomnosti sa dozviete ako ľudia chránili seba i vaše príbytky pred zlými silami a čarami. […]

Čítať ďalej
Radíme Vám Tlačová správa Umenie a kultúra

BIBIANA otvorí Bienále animácie Bratislava 3. októbra

OKTÓBER BUDE V BRATISLAVE V ZNAMENÍ ANIMOVANÉHO FILMU Už viac ako 30 rokov každú druhú jeseň ožíva Bratislava animovaným filmom. V dňoch 3. – 9. októbra 2022 sa uskutoční 16. ročník medzinárodného festivalu animovaných filmov pre deti a mládež Bienále animácie Bratislava (BAB). Ide o najstarší festival svojho druhu na Slovensku. Z malého festivalu sa postupne stala […]

Čítať ďalej
Cestovanie Náš tip outdoor Príroda Radíme Vám Umenie a kultúra

Zámok Eckertsau – jedinečné miesto, kde sa tvorili dejiny Európy.

V rakúskom mestečku Eckertsau, pri európskom veľtoku rieky Dunaj, je jedinečné miesto, kde sa tvorili nielen dejiny Európy, ale i dnešná realita moderného spoločenstva národov. V okolí tohto miesta sa rozprestiera prírodná oblasť Národného parku Dunajské lužné lesy – Donau – Auten. Korene zámockých dejín siahajú až do 12. storočia . V 18. storočí sa zmenil kamenný vodný hrad […]

Čítať ďalej