„Najdôležitejší je zážitok,“ tvrdí Ľuboš Fellner, majiteľ cestovnej
kancelárie BUBO, vďaka ktorému začali Slováci objavovať svet.
Keď dnes vyslovíte slovo „BUBO“, každý vie, že je reč o cestovke, ktorá sa špecializuje na poznávacie zájazdy. Tisíce Slovákov aj Čechov za posledné dve dekády s ňou prebrázdili svet. Ľuboš Fellner, povolaním pôvodne lekár, ju vybudoval prakticky z nuly. Vďaka svojej neutíchajúcej vášni k cestovaniu. V tohtoročnej sezóne oslavuje BUBO okrúhle dvadsiate narodeniny a stále si drží neotrasiteľnú pozíciu lídra. To, že Ľuboš Fellner získal tento rok ocenenie Podnikateľ roka 2011 vari ani nie je prekvapením. Považuje svoju prácu za poslanie, precestoval takmer celý svet a svojimi zážitkami vás doslova strhne.
Nie ste jediná cestovka zameraná na poznávacie zájazdy. Dnes „poznávačky“ dokonca ponúkajú aj „klasické“ cestovky. V čom je BUBO iné?
Držím sa latinského úslovia, ktoré v preklade znie: Byť a nielen vyzerať. Snažím sa, aby sme ponúkali kvalitu, a nielen lesklý obal. Naše služby musia byť top. Naši ľudia na sebe pracujú a školia sa, pretože neustále je čo zlepšovať. Začínali sme pred dvadsiatimi rokmi ako študentská cestovku. A od tej doby sme sa vypracovali na najlepšiu na Slovensku. Človek to vidí na prvý pohľad už keď zavíta k nám do kancelárie a chytí do ruky katalóg. Som perfekcionista, preto musí byť všetko dovedené do dokonalosti. Od zariadenia kancelárie a krásneho katalógu až po špičkový servis na zájazde.
Vraj si veľmi dávate záležať na výbere sprievodcov…
Naši tridsiati sprievodcovia patria k špičke. Mnohí ovládajú netradičné jazyky ako indonézština, arabčina, švédčina, nórština a podobne. Na región, ktorý majú na starosti, musia byť špecialisti. Zároveň musia milovať svoju prácu. A nebyť ustráchaní. Snažíme sa ich školiť a v rámci toho napríklad simulujeme stresové situácie. Ako vyštudovaný lekár dbám na to, aby mal každý z nich výcvik prvej pomoci a vedel zachrániť život, ak sa niečo stane. Ak v krízovej situácii, kedy sa všetci boja, niekto zle zareaguje, sprievodcovi sa to desaťkrát vráti. Každá drobnosť zaváži. A verte, že ľudia nevedia odpúšťať. Keď bol napríklad zosuv pôdy v Tibete, klienti vedeli, že to nie je naša chyba. Ale namiesto toho, aby sa pred prírodou sklonili tak ako Tibeťania, očakávali, že sprievodca to vyrieši. Na takúto pokoru nie sme my, Slováci, ešte zvyknutí. Sme na to málo scestovaní. Ale pri dobrom sprievodcovi sa s podobnými situáciami vyrovnáva ľahšie.
V čom spočíva tajomstvo, že sa BUBO teší takej obľube?
Nie sme ako väčšina cestoviek, ktoré sa klientom postarajú len o ubytovanie a dopravu v cudzine. Hlavne im prinášame zážitky. To je naša doména. Dnes nie je zložité, s výnimkou problematických zón, precestovať celý svet na vlastnú päsť. Nám ide o to, aby klient, ktorý strávil napríklad na Kube dva týždne, zažil toho oveľa viac ako nezávislý cestovateľ, ktorý tam bol týždne tri. Snažíme sa ukázať našim klientom aj to, čo nenájdu v bedekroch. Využívame pritom aj sieť kontaktov, ktoré v každej destinácii máme. Minulý rok boli napríklad v Bahrajne veľké nepokoje medzi vládnucimi sunnitmi a väčšinovými šiitmi. My sme tam však napriek tomu zorganizovali zájazd, pretože máme v tej krajine silné zázemie a vedeli sme, že to dokážeme. To isté platí o Sýrii, kde máme kamarátov-domácich, ktorí nás nedajú. Alebo o Iraku. A sme jediná cestovka, ktorá robí pravidelne zájazdy do Iránu. A bezpečne.
Predpokladám, že pritom využívate svoje dvadsaťročné skúsenosti s cestovaním…?
Presne tak. Do thajského Krabi som napríklad chodieval v čase, kedy to bola malá dedina. Neboli tam turisti ani letisko. Po tom, čo tam vyrástlo letisko, sa odrazu z Krabi stala turistická destinácia plná hotelov. Ale ľudia tam ostali rovnakí a ja ich poznám. Dnes, keď tam urobíme zájazd, neukazujeme im len notoricky známe veci. Naopak, vezmeme ich napríklad na motorkách do lesa, kde rastú duriany. Tieto aromatické plodiny rastú v podobe obrovských orechov na mohutných stromoch a keď z nich spadnú, sú schopné zabiť slona. Málokto v takom lese bol. Vraciate sa často do rovnakých končín? Alebo neustále objavujete nové destinácie? Nemám ambíciu prejsť všetky krajiny sveta a odškrtať si ich na pomyselnom zozname. V Toskánsku som bol napríklad štyridsaťkrát. Naposledy tento rok, kedy som mal možnosť pobudnúť v rodine Antinori, najstaršej vinárskej rodine v Taliansku, ktorá vyrába víno od roku 1384. V Japonsku som bol sedemkrát, v Indii tridsaťpäťkrát. A to, koľko krát som už navštívil napríklad Čínu, ani neviem porátať. V každej krajine mám „svoje miesta“, na ktoré sa vraciam. Sledujem, či sa nejako zmenili, ich vývin. V Káthmandú chodievam do reštaurácie Tom and Jerry, ktorá je základňou horolezcov. V kubánskej Havane mám tiež svoj bar. Je ním zapadnutá piváreň v čínskej štvrti. Mimochodom, pochybujem, že veľa ľudí vie o tom, že v Havane vôbec je nejaká čínska štvrť…
Menia sa tie „vaše“ miesta radikálne?
Najdynamickejšie zmeny som postrehol v Číne. Asi pre desiatimi rokmi som hľadal svoj hotel, v ktorom som býval predtým. Hotel sa nachádzal v úzkej uličke, do ktorej sa nevošlo ani auto. Taxikár ma musel vysadiť pred ňou a sám som ťahal kufor asi tristo metrov. A keď som o rok hľadal „svoj“ hotel, nevedel som ho nájsť. Nakoniec som zistil, že môj maličký hotel vôbec nie je maličký, ale obrovský. A z úzkej uličky vyrástla osemprúdovka. Číňania sú schopní za rok zbúrať plochu s rozlohou polovice Bratislavy a porobiť tam široké cesty. Asi pred troma mesiacmi bola celá naša kancelária v Pekingu. Len sme pozerali, ako sa Peking po olympiáde v roku 2008 zmenil. Stalo sa z neho moderné, veľkolepé mesto. Hutongy, staré štvrte, ktoré sme kedysi navštevovali, sa stali raritou.
Prakticky stále niekam cestujete. Ako to viete zladiť s prácou a rodinou? To chodíte na „otočku“?
Mám skvelú možnosť cestovať len na krátky čas. V Pekingu som napríklad strávil len predĺžený víkend. Rovnako v Toskánsku či Iraku alebo v Monte Carlo, kam som šiel reprezentovať Slovensko na medzinárodnú súťaž Podnikateľ roka. Ale hoci v danej krajine strávim len krátky čas, zážitky mám veľmi intenzívne. Prakticky štyri noci nespím. Okrem takýchto krátkych „výletov“ chodím na výpravy. Väčšinou do destinácií, ktoré nie sú ešte objavené alebo v nich práve skončila vojna či konflikt. Beriem so sebou aj zopár klientov, ale starostlivo si ich vyberám. Do afrického Sudánu či Čadu nemôže ísť niekto, kto v živote v Afrike nebol. Musí to byť človek, o ktorom viem, že v strese nezareaguje skratovo. Snažím sa, aby to boli prvé výpravy svojho druhu na Slovensku a v Čechách. Teraz plánujeme cestu do Eritrei, Džibuti a Somálska. A v rámci toho chceme navštíviť aj kmene žijúce na východnom brehu rieky Omo.
Ktorá krajina je podľa vašich skúseností najmystifikovanejšia a ľudia majú z nej najväčšie predsudky?
Arabský svet. Ľudia zo Západu berú Arabov a moslimov vo všeobecnosti ako hrozbu. Keď som začal cestovať do tohto regiónu, šokovala ma pohostinnosť a dobrosrdečnosť miestnych ľudí. V Sýrii mi pomáhali. V Pakistane ma zadarmo odviezli, aj mi dávali jedlo. Rovnako v Iraku. Nedokázal som zaplatiť za čaj, pretože ma naň vždy niekto pozval.
Nezmenilo sa to po 11. septembri?
Je pravda, že vzťahy medzi moslimami a Západom sa zhoršili a krajiny ako Afganistan, Pakistan či Irak začali byť nebezpečné. Ale nebezpečné je aj napríklad Somálsko, alebo sever Mexika. Pojem bezpečnosti je veľmi relatívny. Ak sa človek vyzná, vie, kam ísť a čo robiť alebo nerobiť a má informácie, je to bezpečné. A my v BUBO toto všetko vieme. Takže pre nás je aj cestovanie do takýchto končín bez problémov.
Sú populárne zájazdy do nebezpečných krajín? Láka ľudí vyhrotenosť?
Väčšina klientov uprednostňuje bezpečné krajiny ako Thajsko alebo Kuba. Takých, ktorí chcú špeciality ako Čad, môžem spočítať na prstoch jednej ruky. Nie sme zameraní na dobrodruhov. Skôr na klientov, ktorí očakávajú top servis. Prirovnal by som to k návšteve reštaurácie. Navariť si viete aj doma. Ale raz za čas máte chuť zájsť do reštaurácie, kde niekto navarí za vás, pekne vám to naservíruje a ukáže vám celkom nové chute.
V ponuke BUBO však nájdeme aj rozličné „chuťovky“, napríklad spomínané africké krajiny alebo Bhután…
Sú to cesty do krajín, kde sa nedá cestovať individuálne. Neorganizujeme ich však pravidelne. Takú výpravu, akú chystáme teraz do Afriky, urobíme raz. A je za tým mnoho skúseností a náročné prípravy. Cestujeme džípmi, nie je tam žiadna preprava. Nikto nič nevie. Musíme mať milióny povolení, aby nás tam vôbec pustili. Rovnaké je to napríklad s Bhutánom. Tam sa nedostanete len tak. Musíte mať povolenie od kráľa a rozlič-né pozývacie listy. Aj v Tibete teraz platí nový zákon, podľa ktorého sa tam nedostane každý cestovateľ.
Nepocítili ste nikdy počas cestovania strach?
Len keď sa lúčim na letisku s rodinou. Počas letu si v duchu hovorím, či som všetko domyslel a či mám z toho dobrý pocit. Ale keď dorazím do cieľa, úplne sa zmením. Možno vyžarujem aké-si nadšenie a istotu a domáci to na mne vidia. Preto ma nechajú tak. Keď som bol v Kongu, prá-ve tam prebiehali voľby a vládla tam drsná at-mosféra. Nebol tam takmer žiaden biely. Aj stat-nejší chlapi sa báli. Ja som dokonca fotil. Ľudia z francúzskej ambasády mi hovorili, že som šia-lený a nemám fotiť, pretože mi môžu odťať ruku.Ale ja som sa nebál.
Máte pred niektorou krajinou rešpekt?
Mal som veľký rešpekt pred Indiou, dokým som ju nepochopil a nezvykol si na ňu. Trvalo mi dlho, kým som ju prehrýzol ako špinavú a cha-otickú krajinu. Je veľmi špeci᠀cká tým, že tu dominuje ako náboženstvo hinduizmus. Preto Indovia chápu veci celkom inak.
Čo vás, napríklad, fascinovalo?
Napriek špine, chudobe a chaosu je v Indii pa-radoxne väčší luxus než v Dubaji. Služby sú na oveľa vyššej úrovni, pretože Indovia sú „vycviče-ní“ anglickou kolonizáciou. Hotely sú naleštené, krásne, plné špičkového personálu. Ale keď vyj-dete z hotela, stretnete sa s tvrdou realitou. Tá krajina je plná paradoxov. V Agre, kam chodia milióny turistov z celého sveta za Tádž Mahálom, berieme našich klientov do chrámu, kde sa vy-konáva rituálne vyháňanie diabla. Metódy, kto-ré používajú, sú veľmi zvláštne. Vykopú jamy, do ktorých dajú „posadnutých“, teda psychicky chorých ľudí, a kladú na nich horúce kamene. Alebo sa posadnutí krútia dokola na mieste a snažia sa zo seba zlého ducha striasť. Vyzerá to neuveriteľne. Ten chrám sa nachádza neďale-ko Tádž Mahalu a nikto o tom pritom nevie! Ani tí, čo boli v Indii už mnohokrát. Po takomto zá-žitku ideme spať do šesťhviezdičkového hotela Oberoi s výhľadom na Tádž Mahál. Ten kontrast, s ktorým sa stretnete v Indii na každom kroku, je obrovský.
Predpokladám, že ste typ cestovateľa, ktorý spoznáva krajinu všetkými zmyslami…
Keď cestujem, snažím sa ochutnať všetko, čo sa dá. Pre mňa je gastronómia neoddeliteľnou súčasťou cestovania. V Japonsku som dokon-ca ochutnal nebezpečnú rybu fugu, surovú, aj vypraženú. Raz si ma v Afganistane chceli uctiť a naservírovali mi ovčie oko. Najprv som váhavo objedal svaly dookola, no neustále ma núka-li, aby som to zjedol. Bolo to hrozné! (smiech). A v indickom Kašmíre mi ponúkli slaný čaj nem kin ti a chlebík pripravený na ohni živenom tru-som. Samozrejme, že chlieb bol celý špinavý od trusu. Keď som ho jedol, v duchu som sa zamýš-ľal nad tým, či z toho nechytím nejakú dizenté-riu. Ako-tak som ho zjedol a keď som sa im chcel poďakovať, položili predo mňa ďalší. Pretože som dojedol. Zistil som, že nemôžem všetko zjesť, inak mi opäť naložia (smiech).
Ako vás tak počúvam, mám pocit, že spoznávanie iných kultúr cez gastronómiu má aj svoje odvrátené stránky…
Sú aj horšie veci. Niekedy na cestách bojujem s hladom. Najmä v Afrike. Tam nič nie je, ne- existujú tam reštaurácie, nedá sa tam nič kúpiť. V krajinách ako Sudán či Čad som prišiel do de-diny a zháňal jedlo, hoci aj len nejaké ovocie ale-bo rajčiny. Dedinčania mi nakoniec predali jedi-nú maličkú paradajku. V Sudáne sme si museli kúpiť ovcu a zabiť ju, aby nám ju potom kuchár pripravil. Na indonézskom ostrove Nias rastú všade banánovníky. Banány tam však prakticky neexistujú. Akonáhle plod dorastie do zeleno–žltej farby, okamžite ho odtrhnú. Počas mojej návštevy tam tak síce neboli žiadni turisti, ale ani žiadne jedlo.
Aká je vaša najobľúbenejšia kuchyňa?
Thajská. Aj doma pripravujem napríklad šalát somtam. Na ulici v Thajsku ho predávajú na špe-ciálnych vozíkoch. Pozostáva z olúpanej papáje, kešu orieškov a čili. Kúpil som si na somtam ná-doby a nepoužívam surovú papáju, ale kaleráb. Chutí to podobne. Moje deti sú navyknuté jesť doma podobné jedlá. Myslia si, že thajská štipľa-vá polievka tom yam je slovenské jedlo. Keď k nám zavíta návšteva, slzí nad tanierom, preto-že im to príde priveľmi pikantné. Ale moje deti sú už navyknuté.
Okrem pracovných ciest chodievate aj na rodinné dovolenky. Ako vyzerajú?
Mám rád netradičné dovolenky. A aj s rodinou sa snažím zažívať vždy niečo netradičné. Zážitky musia byť. Tento rok sme, napríklad, dovolenko-vali na západe USA. Doleteli sme do San Diega, križovali sme Arizonu, odtiaľ do Nevady, po naj-opustenejšej diaľnici v Amerike. Lyžovali sme, aj sme sa kúpali v San Diegu. Na bicykloch sme prešli Golden Bridge do San Francisca.
Pestujete lásku k cestovaniu aj vo svojich troch deťoch?
Snažím sa ich viesť k aktívnemu životu. Chodia na nemeckú školu, kde je slovenčina cudzím ja-zykom. Učia sa anglicky, francúzsky. Moja dcéra má dvadsať mesiacov a už bola trikrát v USA, raz na Floride, potom v New Yorku a v Kalifornii. Staršie deti navštívili aj Afriku. Každý rok ich beriem pod stan. Pomáhajú mi ho stavať, spla-vujeme rieku, chodíme na túry. Ako väčšina dnešných detí sú zhýčkané, tak sa ich snažím touto formou prevychovať. Keď som bol mla-dý, za socializmu sme nemali peniaze na hotel. Trávievali sme prázdniny pod stanom. Dnes to pripadá väčšine ľudí podradné. Podľa mňa je však dôležité zažiť aj takéto jednoduché veci. Na svojich cestách som neraz spal aj v najhor-ších hoteloch, kde namiesto sprchy poslúžilo vedro s vodou a spali sme prakticky na dvore. To všetko však formuje človeka.
Aký ste typ cestovateľa?
Väčšina Slovákov chodí každý rok dovolenkovať na rovnaké miesto, do rovnakého hotela. Ja nie. Žiadna z mojich ciest nie je identická. Zakaždým ma niečo prekvapí. A to na cestovaní milujem. Potrebujem objavovať nové veci, chaos nového prostredia, aby ma to nútilo prispôsobovať sa a objavovať samého seba. Mám rád existencia-lizmus a situácie na hrane. Posúvajú človeka ďa-lej. Prežitie hraničných skúseností môže dodať silu, múdrosť, pokoru a pochopenie. To sú črty, ktoré majú silní vodcovia a múdri ľudia.
Máte nejaké cestovateľské plány?
Rád chodím do končín, kde som, takpovediac, prvý. Sú to oblasti, kde deti ešte nežobrú, lebo nevedia, že majú žobrať. Najkrajšie pláže naprí-klad nie sú tie, ktoré sú snehobiele ako z pohľad-nice, ale sú tam aj naplavené drevá či kokosové orechy. Bol som na takých plážach. Keď som sa rozhliadol, päť kilometrov doľava ani doprava nebolo živej duše. Aj v Antarktíde, kde som ne-dávno bol, to bolo geniálne. Na pláži sme boli len my a stotisíc tučniakov. Takýchto autentic-kých miest na Zemi je však už málo.
Je o vás známe, že nie ste práve príkladom typického biznismena…Aký ste?
V škole som bol čistý jednotkár a som príklad antipodnikateľa. Nechodím do golfových klu-bov, nesnažím sa patriť medzi smotánku. Je mi to jedno, pripadá mi to smiešne. Naša cestovka nikdy nebola členom žiadneho združenia, išli sme svojím smerom. A vidíte, fungujeme úspeš-ne dvadsať rokov. Na jednej strane som puntič-kár a detailista, na druhej strane cestujem do Čadu s vedomím, že tam nebudem mať týždeň kde spať, pretože hotely tam neexistujú. Mám schopnosť prispôsobiť sa aktuálnym podmien-kam a improvizovať. Každých päť minút viem podľa okolností zaujať nové stanovisko k tomu, čomu čelím. Mojím negatívom je to, že neviem opakovať veci. Preto mám, napríklad, neporia-dok na pracovnom stole (smiech).
Ako sa vám darí zladiť podnikateľské aktivity s objavovaním nových destinácií, starostlivosťou o rodinu, atď?
A k tomu navyše nastavujete latku v biznise poriadne vysoko?Keď chce človek robiť niečo najlepšie, musí to mi-lovať. Ja svoju prácu a cestovanie ako také milu-jem a svoje nadšenie prenášam aj na iných ľudí. Človek sa môže učiť a rozvíjať svoju osobnosť celý život. Verím dokonca aj v to, že on sám sa môže rozhodnúť byť dobrým, úspešným či spokojným. Je to v jeho rukách. A druhá vec je, že človek si v tom, čo robí, musí nájsť určitý zmysel a cieľ. My chceme byť najlepšou cestovkou na Slovensku a v Čechách. To je náš cieľ.
Po rozhovore s vami mám chuť zavesiť novinárčinu na klinec a robiť pre vás sprievodkyňu. Asi nebudem jediná. Ako sa u vás môže stať človek sprievodcom?
Stále hľadáme mladých ľudí, ktorí chcú žiť zmys-luplný život. U nás má každý voľnú ruku, iba chce-me, aby mal ambíciu byť najlepším a zlepšovať sa. Nesľubujem okrem super práce nič, iba pot a tvr-dú makačku a to, že každý z nich mnoho ráz obletí našu zemeguľu. Je to tvrdá práca. V záujemcoch musí byť to, že chcú svoje odovzdať predať iným. Musia mať v sebe, takpovediac, časť guru. A veľmi dbám na morálnosť dotyčného. My sa správame čestne a to isté čakáme od našich zamestnancov a spolupracovníkov.
Čo pre vás znamená cestovanie?
Cestovanie je podľa mňa najlepšia činnosť, akú vedia ľudia robiť. Zušľachťuje človeka, vychováva ho a robí z neho lepšiu bytosť. Svet je taký očaru-júci a zaujímavý, že vás to vždy nabije ohromnou energiou. Cestovanie vám vyčistí hlavu. Preto s nami chodia najmä riaditelia ᠀riem a manažéri, ktorí pracujú pod stresom neraz aj dvanásť hodín denne. Keď ležia v all inclusive hoteli na pláži, ne-ustále im zvoní mobil a nerobia nič iné len pijú koktail, za dva dni ich to unudí na smrť. Nie je to taký reset ako keď, metaforicky povedané, na po-znávacom zájazde „hrajú o prežitie“.
