Nečakal som, že v Iráne stopnem Porsche a budem v ňom piť vodku, hovorí cestovateľ Michal Knitl, autor cestopisnej knihy Na juhoamerickej vlne.
Michal Knitl
Kedy sa u teba zrodila túžba cestovať?
Počas druhého ročníka vysokej školy som sa vybral s kamarátom na program Work and Travel do San Diega. Dva mesiace som tam pracoval ako šofér bicyklovej rikše. Jeden mesiac som cestoval po juhozápade USA a omrkol som aj Mexiko. Inšpirovali ma spolužiaci, ktorí takto išli cestovať rok predtým. V treťom ročníku na výške som sa zasa vydal s kamarátom a dvoma kamarátkami na road trip po Európe. Za sedemnásť dní sme precestovali Slovensko, Poľsko, Pobaltské štáty, Fínsko, Švédsko a Dánsko. Na jeseň v tom istom roku som prvýkrát cestoval sám – interrailom po západnej Európe. Chcel som navštíviť kamarátku v Taliansku, ďalšiu v Paríži a kamaráta v Brightone. Nakoniec som tridsať dní cestoval po Európe vlakmi. A vo štvrtom ročníku som išiel na leto na Erazmus do Portugalska. Nebolo to však priveľmi o štúdiu. Naučil som sa tam plávať s hlavou vo vode, cestoval som po Portugalsku a trochu po Maroku. Potom som sa zapojil do kampane Eurizons. Bolo nás päťdesiat mladých z celej Európy. Stopovali sme z Rigy do Štrasburgu, rozprávali o Rozvojových cieľoch tisícročia (MDGs), zbierali názory ľudí, pýtali sa ich, čo by chceli odkázať europoslancom a podobne. Výsledky sme potom prezentovali v europarlamente v Štrasburgu.
A čo ťa priviedlo do Južnej Ameriky, o ktorej je tvoja prvá kniha?
V piatom ročníku na vysokej škole som strávil ako dobrovoľník deväť mesiacov vo Fínsku. Bol som tam od októbra do júna, takže mi bola pekná zima!: -) A potom, ako som spromoval, som sa ocitol v takej malej osobnostnej kríze. Premýšľal som, čo vlastne chcem v živote robiť a čo mi ide najlepšie. Výsledok bol ten, že som začal pracovať ako snoubordový inštruktor. A potom som jedného dňa pocítil, že potrebujem vypadnúť. Vypadnúť z Európy. So šťastím som sa dostal na projekt do Uruguaja. Keby projekt nebol, išiel by som do Južnej Ameriky na vlastnú päsť o mesiac až dva neskôr.
V čom spočíva čaro nezávislého cestovania? Mnoho ľudí uprednostňuje poznávacie zájazdy. Aký máš na ne názor?
Mám teóriu, že s cestovkou by som ani zadarmo nešiel. Prečo? Lebo všetko je organizované. Prekážalo by mi, že by mi niekto cudzí robil program a nemohol by som ísť kam chcem a kedy chcem. Moji rodičia prišli za mnou do Južnej Ameriky s cestovkou, lebo sami sa ísť báli. Preto som videl, ako tieto poznávacie zájazdy fungujú. A tých šesť dní, čo som s nimi a so zájazdom strávil, mi bohato stačilo. 🙂
Robíš si pred cestami aspoň svoj vlastný itinerár? Kde bývať, kam ísť…?
Cestovanie po Európe bolo na moje pomery ešte dosť organizované. Z domu som vyšiel s ruksakom na chrbte a päťdesiatimi papiermi, na ktorých som mal rozpis vlakov. Býval som v tej dobe ešte v hosteloch, ak som práve nebol na návšteve u niektorého z kamarátov. Dnes už nebývam ani v hoteloch, ani v hosteloch. Cestujem pomocou couchsurfingu, teda žijem u domácich. Alebo v horách stanujem. V hoteloch by som nebýval ani zadarmo. S domácimi sa cítim lepšie. Myslím si, že hotely majú veľkú nevýhodu – človek je tam sám, nikoho nespozná, nepričuchne k lokálnej kultúre a ešte za to aj veľa platí. Hostely sú niečo podobné. Áno, stretnete mnoho cestovateľov – ale opäť nie ste v úzkom kontakte s domácimi. Ja cestujem preto, aby som spoznal domácich v danej krajine, nie cudzincov.
Ako si cestoval po Južnej Amerike?
Prišiel som tam ako dobrovoľník. Keď mi po troch mesiacoch končil projekt v Uruguaji, rozoslal som e-mail asi dvesto couchsurferom smerom na juh kontinentu. Pri couchsurferoch to funguje tak, že na žiadosť o ubytovanie odpovie v priemere jeden z desiatich a ponúkne možnosť bývať u neho. Vtedy sa mi ozvali tridsiati a podľa toho, v ktorej lokalite sa nachádzali, som si naplánoval trasu. Počas križovania Južnej Ameriky som teda žil u domácich, videl som ich každodenný život a naučil som sa po španielsky. V Južnej Amerike sa väčšinou býva v rodine. Mladí nemajú peniaze na to, aby sa osamostatnili. Keďže mám rád prírodu, chodieval som aj do národných parkov. V Čile som si zadovážil aj stan, ešus a celú výbavu. Z pätnástich mesiacov, ktoré som strávil v Južnej Amerike, som bol pol roka dobrovoľníkom a v stane v národných parkoch som žil štyri až päť mesiacov. Podobný čas som strávil u couchsurferov a menej ako mesiac v hosteli.
Čo ti cestovanie po Južnej Amerike dalo?
Úžasné zážitky a skvelých priateľov. Zistil som, aké sú medzi nami rozdiely. Tam majú ľudia málo, no napriek tomu sa dokážu radovať zo života. U nás sú ľudia stále s niečím nespokojní. Juhoamerické krajiny sú otvorenejšie, šťastnejšie. Tu sa stále za niečím ženieme.
Ako funguje couchsurfing?
Na stránke www.couchsurfing.org si vytvoríte profil, dáte fotku a napíšete niečo o sebe. Tak ako na facebooku. Pomocou vyhľadávania si môžete nájsť ľudí po celom svete, napríklad v Rio de Janeiro. Napíšete im správu, kedy by ste chceli prísť a oni podľa toho, či majú čas, či sa im váš profil páči a či majú možnosť ubytovania môžu napísať áno, alebo nie. Všetko je dobrovoľné. Rovnako môžete hostiť ľudí u seba doma, alebo ak nemáte kde, môžete sa s nimi stretnúť, alebo ukázať im mesto. Každý pondelok sú i stretnutia couchsurferov v Bratislave. V iných mestách to nie je také pravidelné. O bezpečnosť je postarané troma spôsobmi. Každý po stretnutí alebo hosťovaní u niekoho napíše osobnú referenciu a tak, ak sa vám ozve niekto, kto má 50 pozitívnych referencií, niet sa čoho báť. Druhou možnosťou je „vouchovanie“, resp. zaručenie sa za človeka, ktoré môže dať iba človek, za ktorého sa už traja ľudia zaručili. Poslednou je verifikácia – overenie mena a adresy na základe jeho príspevku, z ktorého organizácia funguje. Ten je dobrovoľný. Po zaplatení bankovým prevodom vám klasickou poštou príde kód, ktorý napíšete na stránku a ľudia potom vedia, že vaše meno a adresa sú pravé.
A aké to bolo v Ázii?
V strednej Ázii som najmä trekoval a býval som v stane. V Nepále som išiel na dve osemnásťdňové túry, na ktoré veľa ľudí nechodí. Absolvoval som trek do Dolpa a okolo Kančendžongy, tretej najvyššej hory sveta. Išiel som celkom sám. Bez vodcu, bez nosičov. Musel som obchádzať kontroly, pretože turistika v týchto oblastiach na vlastnú päsť je zakázaná. Na mape je zaznačené, kde sa kontroly nachádzajú. A keď ma raz chytili, zaplatil som len normálny poplatok a mohol som ísť ďalej. Na tieto túry treba povolenie, ktoré získavajú iba turistické kancelárie. Tie vedia vybaviť povolenie s „naaranžovaným“ sprievodcom, keď máte sprievodcu na papieri, aby ste ten papier dostali, ale s vami nejde. Dávať takto cez 100 dolárov namiesto 40 som nemienil. V Strednej Ázii, najmä v Kirgizsku a Pamíre, som našliapal okolo 1000 a v Nepále cez ďalších 500 kilometrov.
Tvoji rodičia majú z tvojho dobrodružného cestovania radosť, však? 🙂
Veľkú. Teraz majú radosť, lebo som doma. Časom si však už zvykli. Najväčší stres mali, keď som išiel do Afganistanu a keď som im napísal, že idem pešo dvesto kilometrov cez pohorie Pamír. Vytlačil som si staré sovietske mapy, zbalil som si jedlo a išiel som.
Čo ťa priviedlo do Afganistanu? Je to predsa najnebezpečnejšia krajina sveta…
Vybral som sa navštíviť kamaráta, ktorý tam pracoval na jednom projekte pre organizáciu Človek v ohrození. Inak by som tam nešiel. Do Kábulu som pricestoval po zemi. Dva dni autobusom z Khorogu. To tiež cestovatelia normálne nerobia. Celý pobyt v Kábule som trávil s ním. Von sme sa dostali trikrát. Raz do starého mesta a raz na televíznu vežu, z ktorej je výhľad na mesto. Cez víkend sme išli na výlet mimo mesta, na ktorý sa kamaráti veľmi tešili – mohli sa voľne poprechádzať na čerstvom vzduchu. Dvakrát som musel ísť aj na indickú ambasádu, ale to ma viezol jeho šofér. V Afganistane cudzinci priveľmi nechodia von. Rozvojoví pracovníci musia po príchode podpísať revers, že za múrmi sídla organizácie sa pohybujú na vlastnú zodpovednosť. Nemajú veľa možností, ako sa voľne poprechádzať. Budova, kde sídli organizácia, je obohnaná trojmetrovými múrmi a na dvore stojí zaparkované auto. Človek nasadne do auta a bleskovo sa presunie do iného komplexu budov, opäť obohnaného múrmi.
Ktorá krajina ťa pozitívne alebo negatívne prekvapila?
Nevedel som, čo mám očakávať od Gruzínska alebo od Iránu. Gruzínsko sa mi zdalo vo všetkom iné ako zvyšok sveta. Šoférujú šialene, ich abeceda vyzerá ako špagety. Majú úžasnú prírodu – päťtisícové hory pohoria Kaukaz, more, aj kvalitné víno. Hovorí sa o ňom, že ruskí cári ho uprednostňovali pred francúzskym.
A Irán?
Iránci sú najpohostinnejší ľudia na svete. Krajina je oveľa vyspelejšia, ako si všetci myslia. Ich mestá sú na podobnej úrovni ako na Slovensku. Je tam možno väčší ruch a dezorganizovanejšia doprava, no človek je tam v úplnom bezpečí. Aj keď nie je moslim. To, čo sa o Iráne hovorí v západniarskych médiách, je hrôza. Realita je celkom iná. Cestovateľ sa tam nemá absolútne čoho báť.
Ako reagujú na bielych nemoslimov?
Sú na cudzincov zvedaví. Hoci zo zákona majú zakázané ubytovávať cudzincov, aj tak to robia. Panujú tam však určité pravidlá. Dievča nemôže ísť s chlapcom na rande na verejnosti. Ak ich chytí policajt, telefonuje rodine dievčaťa a zisťuje, či vie, s kým sa ich dcéra stretáva. A nemajú tam napríklad žiadne bary, lebo nepijú. Pri prechádzke mestom mi domáci vysvetľoval, ako to tam chodí. Mladí chalani a i baby chodia v skupinkách stále dookola a keď sa im niekto páči, snažia sa tajne vymeniť telefónne číslo. Potom si dlho, predlho píšu, až kým sa raz, na tajnom mieste, stretnú.
Čo najnezvyčajnejšie sa ti tam prihodilo?
Navštívil som dedinku pri Tabrize, na severozápade krajiny, kde sú do skaly vytesané hlinené domy. Nepremáva tam autobus. S domácimi som išiel s taxíkom, no cestou späť som sa s ním už nechcel vrátiť, lebo pre jedného to bolo drahé. A tak som zháňal alternatívny spôsob. Prihovoril som sa pekne nahodenej dvojici, ktorá sa tam tiež vybrala na výlet. Pýtal som sa ich, ako sa vrátia naspäť do dediny. Súhlasili, že ma vezmú naspäť na zastávku autobusu svojím autom, ak mi však nevadí, že vzadu je málo miesta. Hovorím im, že je to úplne v pohode a môžem byť i na streche. No keď sme prišli k autu, neveril som vlastným očiam. Najnovší kabriolet Porsche Carrera. Vzadu bolo naozaj málo miesta. 🙂 Vrchol všetkého však bol, keď počas jazdy vytiahli plastovú fľašu vodky a všetci, vrátane šoféra, sme si z nej logli. V Iráne je pritom alkohol zakázaný. Hoci normálne nepijem, vtedy som nemohol odmietnuť. Fakt by ma nenapadlo, že v Iráne stopnem Porsche a budem v ňom piť vodku. 🙂
Cestuješ sám alebo ťa niekto sprevádza?
Väčšinou sám. Občas sa však niekto ku mne pridá po ceste. V Iráne som stretol jedného Slováka, ktorý stopoval. Tak som stopoval s ním. Alebo som v Kirgizsku bol na sedemnásťdňovej túre na ľadovec s dvoma Slovákmi. Inak som v tej krajine za dva mesiace prešiel peši asi 600 kilometrov Väčšinu sám.
Ako a kedy sa zrodil nápad napísať cestopisnú knihu?
Po pol roku v Južnej Amerike som prišiel k Mateovi, ktorý býval na samote uprostred fjordu v centrálnej časti Čile. Osem dní som mu strážil pozemok s takmer nulovou možnosťou komunikácie s ostatným svetom. Práve vtedy padlo rozhodnutie. Pôvodne som chcel urobiť niečo s fotkami, ale dnes má každý fotoaparát. Cestoval som štýlom ako málokto. Na Slovensku a ani v Čechách nikto nenapísal o couchsurfingu alebo dobrovoľníctve v Južnej Amerike v takom rozsahu, a tak som sa rozhodol o svojich zážitkoch, skúsenostiach a poznatkoch napísať knihu. Najzaujímavejšie je, že ľudia si môžu prečítať o tom, u koho som spal, a potom tej istej osobe napísať a ísť k nej domov.
A čo bedekre typu Lonely Planet?
Z bedekrov si len vytlačím mapu a to je všetko. Nepoužívam ich. Nie som cieľová skupina. Do reštaurácií nechodím, agentúry nepotrebujem, v hoteloch nespím. A ani do múzeí nechodím. Preto je pre mňa bedeker zbytočný.
Tvoja kniha sa však nepodobá na bedeker, alebo áno?
Písaval som si niečo ako denník a po návrate domov som to ucelene spracoval do podoby knihy. Je tam presná chronológia toho, ako som cestoval, koho som stretol.
Pripravuješ aj ďalšiu knihu?
Plánujem cestopis o strednej Ázii a o Indii, Nepále, Bangladéši. Neviem, či z toho bude jedna kniha alebo dve. Záleží aj na tom, či nájdem sponzorov. Doteraz som si všetko robil sám, až do pdfka. Vydával som ju prakticky na kolene. Tlačiarne mi ju len vytlačili.
Ktorá destinácia je tvojou srdcovkou?
Skôr je to o ľuďoch. Určite sa chcem niekedy vrátiť do Uruguaja. A do Fínska. Býval som tam u rodiny, ku ktorej mám dodnes veľmi blízko. Sú ako moji druhí rodičia.
Ktorá krajina je pre teba, naopak, výzvou?
Rád by som išiel do Pakistanu. Kvôli horám. Už niekoľkokrát mi nedali víza. Láka ma i Papua Nová Guinea. Malo by to byť jedno z posledných miest s úplnou divočinou.
Môžem sa otvorene spýtať – koľko míňaš na cestovanie? Isto to nie je za facku.
To by sa každý čudoval. Je to otázka toho, akým spôsobom človek cestuje. Mňa vyšlo pätnásť mesiacov v Južnej Amerike na približne 5000 euro. A Ázia o tisícku menej. Môj spôsob cestovania je však špecifický. Napríklad ma nikto nenahovorí, aby som sa vybral len na mesiac do Pakistanu. Letenka je drahá, preto keď už sa tam vyberiem, tak na dlho. Ani na víkend do Vysokých Tatier by som nešiel. Ak, tak by som sa zobral prejsť celú červenú magistrálu a prísť až na hranice s Ukrajinou. Keď už cestujem, tak vo veľkom štýle. 🙂