ONLINE MAGAZIN

Irán

O tom ako sme si užili Esfahán a jeho rozprávkové mešity či paláce, prišiel čas, aby sme sa pohli ďalej. V našom prípade nešlo o malý kúsok, ale hneď poriadny kus, pretože na nás čakal takmer 500-kilometrový presun na juh, do provincie Fars, ktorú preslávili klenoty ako Pasargady, Perzepolis či Shiraz. Presne za nimi sme sem prišli. Cestou z Esfahánu nám robili kulisy nádherné špicaté kopce pohoria Zagros a aby sme si monotónnu cestu niečím spríjemnili, vymysleli sme si neplánovú zastávku na mieste zvanom Isad Chast. Zosuv pôdy premenil toto miesto na „mesto duchov“ a dnes jeho domy zívajú prázdnotou. Obyvatelia si zbalili svoje veci a presunuli sa o pár desiatok metrov ďalej, kde žijú dodnes. Ozdobou mestečka je starý karavanseráj, kde sa zastavovali obchodné karavány. Oddýchli sme si pri čaji a káve, ktorú sme si navarili priamo pri maličkej mešite a pokračovali sme ďalej. Po obednej prestávke a ďalších dvoch stovkách kilometrov sa začali približovať kráľovské Pasargady. Miesto, ktoré si všimlo UNESCO, očarilo aj nás, najmä hrobka Kýra Veľkého, prvého významného kráľa Achajmenovskej dynastie, ktorá ovládala Perziu. Pozreli sme si aj zvyšky jeho paláca, našli Kýrovu postavu na reliéfoch, detailnejšie sme sa zadívali na klinopis, povedali si prečo sú niektoré pamiatky pomenované po Šalamúnovi, hoci s ním nemajú nič spoločné a najviac času sme strávili pri hrobke tohto perzského velikána. Až po nej na nás čakal Shiraz.

 

Shiraz

Posledný májový deň sme strávili v príjemnom shirazskom opojení. Nehovorím o víne, ktoré kedysi mesto preslávilo, pretože to je dnes v Iráne oficiálne zakázané, ale hovorím o opojení z mesta s bazárovými uličkami, cibuľovitými svätyňami, perzskou kuchyňou a hrobkou básnika Haféza. Pri tej sme sa zastavili hneď ráno a vypočuli si v perzštine báseň, ktorou je ozdobená mramorová hrobka Haféza, básnika lásky. Každý deň k nej prichádzajú stovky či tisícky Iráncov, pretože patrí k ikonám krajiny. Nehovoríme o nútenej ikone, ale takej, ku ktorej ľudia vzhliadnu s rešpektom a obdivom. Hovorí sa, že každý Iránec má doma Korán a zbierku Hafézových básni Diván. Niektorí však dodajú, že druhá spomenutá kniha je pre nich cennejšia. Vonku pred hrobkou sme stretli mužov s farebnými lístkami, ktoré vyberá andulka svojím zobákom, a tak si niektorí z nás nechali vybrať svoj šťastný verš. Presunuli sme sa do centra k svätyni Šách Čerách, kde je pochovaný brat 8. emáma Rezu (toho ešte len navštívime v Mashade). Ženy z našej skupinky sa zahalili do čádorov a ako bytosti strašiace na hradoch sa prechádzali námestím, pričom pútali pohľady azda všetkých naokolo. Strážnik nás prišiel upozorniť na niekoľko vybiehajúcich vlasov spod šatky, ale o chvíľku už bolo všetko v poriadku. Dnu sme sa síce nedostali, ale vynahradili sme si to v starej historickej mešite Atigh, ktorá si pamätá desať storočí. Aby sme zbierku najvýznamnejších mešít zavŕšili, ocitli sme sa aj v mešite Vakil, ktorú nechal postaviť panovník Karim Khan z dynastie Zand. Práve on sa v polovici 18. storočia rozhodol, že bude Shiraz hlavným mestom a pod jeho taktovkou mesto rástlo do krásy. Vo vnútri sme našli krásny mramorový minbar z mramoru privezeného zo severu krajiny. Starý príbeh hovorí, že keď Karim Khan, videl koľko stál transport tohto umeleckého diela, tak si povzdychol, že by ho lacnejšie vyšlo, keby ho nechal spraviť zo zlata priamo v Shiraze. Shiraz, to nie sú len mešity, ale predovšetkým zaujímavý bazár rozlievajúci sa do všetkých smerov. Ponorili sme sa do neho, ochutnali ďalší bonbónik perzskej kuchyne s názvom dizi a naučili sa, ako si ho pripraviť. Na začiatok dostanete len hrniec či obrovský pohár, kde v polievke pláva kusy zeleniny, zemiakov či mäsa a k tomu stojí na stole inštrument podobný mohutnej pečiatke s držadlom. Šťava sa preleje do misky a zvyšnú zmes treba roztlačiť na kašu. Až potom je dizi pripravené k obedu. Teraz už každý bez zaváhania bude vedieť, ako na to. Po obede sme si vychutnali bazárovú atmosféru, túlali sa, nakupovali drobnosti a zavítali na miesto, odkiaľ Karim Khan Shirazu vládol. Vedeli ste, že aj Shiraz má svoju šikmú vežu? Neveríte? Pozrite si naše fotky, keď sa vrátime. Jeden z bastiónov pevnosti Karima Khana totiž leží na nerovnom podloží a jeho statiku narušili aj kúpele, ktoré sa prakticky pod ním nachádzajú. To zapríčinilo, že jedna z veží sa nahla a dnes patrí k symbolom mesta. Stretli sme aj samotného Karima Khana, hoci len figurínu, ale aj tak to bola zaujímavá návšteva v jeho dome. Napokon sme sa presunuli do rajskej záhrady Eram s nádherným kadžarským palácom. Už sme tak vytrénovaní, že akonáhle sa pozrieme na kachličky, hneď vieme, či patrili do Kadžarského alebo Safavidskeho obdobia. V záhradách Eram sme strávili príjemnú hodinku túlaním sa pomedzi vysoké stromy či ruže alebo posedávaním v tieni pri zmrzline či šťavách z čerstvého ovocia. Minulý rok zaradilo UNESCO záhradu Eram do svojho zoznamu a dali sme im za pravdu, že naozaj oprávnene. Večer sme trávili v čajovni len pár metrov od hrobky básnika Haféza. Popíjali sme čierny čaj s cukrom, džús z granátových jabĺk, rozprávali sme sa, fotili sme sa s domácimi a užívali sme si príjemný večer, keď sa ochladilo, pretože dnes sme tu mali cez

35 stupňov. Zajtra nás čaká Perzepolis!

 

Mashad

Ešte len včera ráno sme opustili polopúštny svet hlineného mesta Yazd a už máme pocit, že sme tam boli poriadne dávno. Je to však tým, že sa okolo nás stále čosi zaujímavého deje. Posledný deň v Yazde sme sa vybrali objavovať okolie tohto zaujímavého mesta. Hneď ráno sme sa ocitli pod vysokánskou skalou, v ktorej je terasovito vystavaná dedinka Chak Chak. Patrí k pútnickým zoroastriánskym miestam a prípravy na každoročnú púť už boli v plnom prúde. Prešli sme desiatky schodov až sme vystúpili k chrámu Piri-e Sabz s posvätným plameňom, ktorý však už nehorí ako v yazdskom Ateškáde, ale už len tlie. Posadali sme si v jaskyni a len nasávali atmosféru tohto príjemného miesta. Ticho prerušovalo len pravidelné kvapkanie z kamennej strechy jaskyne. Práve tento zvuk dal názov celému miestu, pretože Chak Chak znamená v preklade „kvap kvap“. Podľa legendy sa tu počas arabského vpádu ukryla sasanovská princezná a objavil sa jej prameň s vodou. Nech je ako chce, pravdou je, že tu zo skál vyteká životodarná tekutina a vďaka nej si zo skál razí cestu aj niekoľko mohutných stromov. Užili sme si aj pohľady na okolité štíty hôr, púštnu rovinu a presunuli sme sa do mestečka Meyod. Tu na nás čakal nádherný hrad Narein, ktorý si tiež pamätá Sasanovskú ríšu, ale aj všetky ostatné, ktoré po nej nastúpili. Po tom ako sme zdolali Chak Chak, sme si nemohli nechať ujsť ani najvyššie položené miesto hradu a o pár minút sme stáli hore a hľadeli na hlinené mesto pod nami. Pôsobilo naozaj krásne. Hlinená architektúra, sem-tam rozpadnutá, sem-tam stále v jednej kope, občas sa vystrčil minaret, badghíry, záhrady a v diaľke stáli moderné budovy. Meybod si musí získať každého. V starom karavanseraji, kde sa zastavovali karavány, sme si oddýchli pri obede a skôr ako ako sme Meybod opustili, sme nazreli do budovy starej pošty s výstavou známok a do starobylej chladničky pripomínajúcej pyramídu. Pred tým, než sme sa vrátili nazad do Yazdu, sme sa ešte zastavili pri zaujímavej Piatkovej mešite v meste Ardakan. Až po nej sme sa mohli vrátiť a rozpŕchli sme sa do mesta alebo na čaj na naše nádvorie.

Na druhý deň ráno sme nasadli do lietadla a o tisíc kilometrov ďalej sme vystúpili na severovýchode krajiny v meste Mashad. Ťažko by sme v Iráne hľadali posvätnejšieho miesta, než Mashad, v ktorom sa práve nachádzame. Svätyňa 8. šiítskeho emáma Rezu je magnetom pre pútnikov a každoročne ich sem pritiahne cez 10 miliónov. Dá sa to vôbec predstaviť? Krátko po prílete sme Mashad opustili a vydali sa do 25 kilometrov vzdialeného mestečka Tús. Tu sme sa poprechádzali v príjemnom parku, ktorému dominuje hrobka „perzského Shakespeara“ Ferdúsiho. Je mimoriadne obľúbený nielen pre svoje dielo Šáhnáme, ale najmä preto že sa rozhodol písať perzsky v časoch, kedy hrozilo, že sa tu bude hovoriť arabsky. Jeho hrobku navštevujú celé rodiny, iránske zájazdy a fotka s hrobkou patrí k povinnej výbave domácich. Neobišli sme ani hrobku abbásovskeho kalifa Harúna al-Rašída a až potom sme sa mohli vydať v pútnických stopách a navštíviť obrovitánsku svätyňu Emáma Rezu. Toho tu v roku 817 otrávil kalif Ma´mún a odvtedy sem prúdia pútnici oplakávať jeho smrť. Pri hlavnej bráne si nás vyzdvihol miestny sprievodca, ženy sa zahalili do čádorov, fotoaparáty sme museli nechať v autobuse a prechádzame sa nádvoriami, ktoré sú vyčlenené aj pre nemoslimov. Stavby okolo nás sú fascinujúce. Zlaté minarety sa týčia tesne pri kopule celej zo zlata, do toho tisícky obkladačiek, kachličiek, mramorové námestia, koberce a stovky oddychujúcich pútnikov. Človek vníma energiu toho miesta, hoci sa nemôže pozrieť dnu k hrobke samotnej. Privítali nás aj v návštevníckom centre a každý z nás dostal malý darček. Vraj sem tento rok ešte slovenská skupinka nezavítala. Večer sme strávili v čajovni Hazardestan, ktorá patrí k najkrajším v celom Iráne. Ochutnali sme nápoj z ruží, pražený cícer, dyňu, melóny, zázvorové sladkosti, koláčiky, puding a napokon aj čaj, za ktorým sme tam prišli. Čajovňa pripomína múzeum plné tradičných vecí. Posedeli sme a išli si oddýchnuť pred ďalším dňom.

Po našej prvej mashadskej noci sme nasadli do nášho autobusu a vydali sa do okolia mesta, aby sme viac spoznali provinciu Chorasan Razaví. Pár desiatok kilometrov za Mashadom sa nám popri ceste ukázal krásny karavanseráj Fakhr Davood, tak by bola škoda obísť ho len tak. Fakhr Davood sa považuje za najkrajšiu stavbu svojho druhu z obdobia vlády Safavidov a dokonca sa nám za malý bakšiš podarilo prehovoriť strážnika, aby nám otvoril aj strechu a mohli sme sa po nej prejsť. Máme tak o zážitok naviac. Našim cieľom bolo miesto Nišapúr, ktoré preslávil Omar Chajjám. Básnik, matematik, astronóm či filozof. Pred tým, ako sme sa dostali k jeho hrobke, sme sa ocitli pri hrobka maliara Kamala-o-Molka a ďalšieho z nišapúrskych básnikov Attarího. Najväčším lákadlom bola aj tak hrobka Omara Chajjáma. Pod ňou sme si vypočuli jednu z jeho slávnych básni priamo v perzštine a napokon sme si sadli do príjemnej čajovne na šafránový čaj. Dal by sa tam hádam stráviť aj celý deň. Po chutnom obede sme si spravili ešte jednu zaujímavú zastávku na mieste zvanom Qadamgah. V preklade znamená „miesto šľapaje“ a podľa legendy tu nechal odtlačky svojich nôh Emám Reza, keď putoval do Mashadu. Pútnici sa tu zastavujú s veľkou intenzitou a každý z nich si odnáša bandasku plnú vody. Ako inak, aj miestny prameň pochádza od Emáma Rezu a tak ľudia veria v jeho liečivé účinky. Pomotali sme sa parkom, nahliadli do pekne zdobenej svätyne, pozreli si odtlačky a pomaličky sme sa mohli vrátiť do Mashadu. Rozliezli sme sa po meste, bazároch, niektorí sa vrátili k svätyni, robíme posledné nákupy, pretože zajtra ráno nás čaká prelet do Teheránu a posledná iránska noc.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Mohlo by vás zaujímať:

Architektúra Cestovanie Náš tip Radíme Vám

Brno – v tomto meste žiadna nuda neexistuje

Nuda v Brne – názov českého filmu, ktorý sa vžiadnom pripade nedá spájať s týmto mestom. Práve naopak. Je zábavne, kultúrne, moderné a je vždy pripravené ponúknuť svojim návštevníkom niečo zaujímavé a nevšedné. Aj preto sme pripravení vám sprostredkovať informácie a ponuky, ktoré toto mesto svojím návštevníkom ponúka. Počas troch dní sme návštivili s redakciou […]

Čítať ďalej
Cestovanie Tlačová správa

Na World Travel Market 2022 nechýbala Česká republika. Ocenenie Traverse creator awards získala agentúra CzechTourism.

5 000 svetových destinácií a značiek, 100 odborných prezentácií vrátane Českej národnej expozície či workshopu zameraného na MICE sektor. Tak vyzeral tohtoročný World Travel Market (WTM), ktorý sa uskutočnil v Londýne. Trojdňová akcia patrí medzi najväčšie na poli európskych B2B stretnutí týkajúcich sa turizmu. Česká republika sa jej tento rok prvýkrát zúčastnila s ocenením Traverse […]

Čítať ďalej
Architektúra Cestovanie Radíme Vám

Eiffelova veža: milovaná aj zatracovaná

Paríž sa môže pýšiť množstvom zaujímavých miest, ale iba jednou dominantou. Ťažko povedať, či mal v roku 1886 Gustav Eiffel tušenie, že návrh jeho kovovej veže sa stane jednou z najdôležitejších stavieb novodobej histórie. Za jej vznikom však najprv stálo sté výročie Veľkej francúzskej revolúcie a tiež Svetová výstava, ktorá sa pri tejto príležitosti konala […]

Čítať ďalej