Národný park Etosha, čo v jazyku Sanov znamená „Veľké biele miesto“, je obrovská soľná panva s rozlohou viac ako 20 000 km².
Po noci strávenej v luxusnej lodge Halali balíme veci a po raňajkách vyrážame v našich mikrobusoch na celodenné safari v Národnom parku Etosha. Dnes nás čaká jeden z vrcholov expedície na trase Juhoafrická republika – Namíbia – Botswana – Zimbabwe s výletom do Zambie so skvelou CK Victory Travel. NP Etosha čo v jazyku Sanov znamená „Veľké biele miesto“ je obrovská soľná panva s rozlohou viac ako 20 000 km². Národný park Etosha pokrýva krovinatý buš s občasnými trávnatými plochami a zakrpatenými stromami, medzi ktorými prevažujú akácie pokryté pichliačmi a stromy Mopane. Cesta pre autá je síce šotolinová, ale pomerne dobrá.
Hneď ako opustíme lodge, vidíme pri ceste rozsiahle trávnaté priestory, na ktorých sa zdržujú snáď stovky gaziel skákavých, veľké stáda zebier a pakoňov. Každý z osadenstva nášho mikrobusu chce urobiť čo najlepší záber, a tak sa vzrušenie v mikrobuse stupňuje. Našťastie, máme ešte celý deň v ríši zvierat pred sebou.
Z hlavnej cesty odbočuje množstvo vedľajších cestičiek a je len na fantázii (a možno intuícii) šoférov, či zamieria na miesto, kde možno nájsť najatraktívnejšie zvieratá. Našej posádke, ktorej „velí“ Peťo, sa darí. Vidíme skupiny slonov, ďalšie druhy gaziel a v diaľke sa dvíhajú aj dlhé krky žiráf. Vo vnútri mikrobusu počuť výkriky „mám ju“,
alebo „je tam“. To vždy, keď sa niekomu podarí fotoaparátom zachytiť niektoré zo zvierat. Ja, ktorý nefotím, rozmýšľam, že toto fotenie vlastne nahrádza lov so zbraňou s celou jeho vášňou, ktorá k lovu patrí. Takto sú spokojní aj „lovci“, aj zvieratá.
Na jednej z križovatiek stretávame našu ďalšiu pojazdnú skupinu. Odporúča nám zabočiť na cestu, z ktorej sa oni práve vracajú. Po asi piatich kilometroch zbadáme siluety slonov pri napájadle s obrovským samcom na čele. Tu zrazu niekto upozorní, že asi 20 metrov napravo od nás v tieni ležia samice leva s mladými. Vzrušenie vo vnútri mikrobusu dosahuje vrchol. Myseľ sa sústreďuje hlavne na to, ako urobiť čo najlepší záber. V kútiku duše odznieva aj obava. Nezaútočia na nás? Predsa len, je to naše prvé stretnutie s levmi v divokej prírode. Mikrobusom sa posúvame ešte o kúsok ďalej, aby sme si odfotili aj slonie stádo. Zrazu asi desať, možno pätnásť metrov od nás zbadáme pod stromom ležať samotného kráľa. Trpezlivo pózuje a vôbec sa nami nedá vyrušiť. Peťo má pre istotu naštartovaný motor. Kráľa zvierat však naša prítomnosť evidentne nezaujíma. Určite si v noci na niečom dobrom pochutil a teraz ho zaujíma jedine odpočinok. Hrozivejšie vyzerajú slony. Pri akomkoľvek náznaku výpadu je Peťo pripravený prepustiť im ich teritórium a slušne, bez pocitu porazenectva, odtiaľ vycúvať.
Vraciame sa na hlavnú cestu. Ešte očkom mrkneme na leviu rodinku a po chvíli sme na križovatke. S nemým úžasom zostávame stáť. Na hlavnej ceste stojí prekážka v podobe obrovitánskeho slonieho samca. „Ako je naladený?“ to asi prebieha v hlave každého z nás. Motor mikrobusu stále beží, ale slon iba trpezlivo pózuje a potom sa dobrovoľne, kývavou chôdzou uhýba z cesty na kraj buša. Toto bolo zatiaľ naše najbezprostrednejšie stretnutie s divokým slonom africkým. Pokračujeme smerom do Namutoni, jedného z troch stredísk vo vnútri NP Etosha. Tam budeme mať možnosť sa naobedovať. Namutoni je bývalá vojenská pevnosť, o čom svedčí aj jeho architektúra, ale dnes sa využíva už len pre turistov.
Po prestávke pokračujeme v našom safari. Už pri ceste do Namutoni sme vedľa cesty videli viacero žiráf. Teraz máme možnosť jednu vidieť zo vzdialenosti len niekoľko málo metrov ako sa pasie na kríku akácie. Detailne možno vidieť, že lístky akácie odtŕha aj s ostrými ostňami, ktoré sú dlhé asi štyri centimetre a bez problémov ich ako najväčšiu pochúťku spracováva vo svojej papuľke. Toto všetko nám predvádza priam v „štúdiovej“ podobe, ako by chcela potvrdiť skutočnosť, že ani tŕne žirafám nebránia, aby si na akáciách pochutili.
Vraciame sa k napájadlu, kde sme dopoludnia videli levy. Levia rodinka je na svojom mieste. Od inej našej skupiny sa dozvedáme, že videli ako siestu samotného kráľa prerušili slony, ktoré chceli mať napájadlo iba pre seba. Kráľ – nekráľ, taký poddaný ako bol sloní samec musel mať určite posledné slovo. Čerstvý sloní trus na ceste signalizuje blízkosť slonej skupiny. Skutočne je tomu tak, ale už neprežívame také vzrušenie. Uvedomujeme si, že slony dnes „zakopali vojnovú sekeru“. To sme netušili, že najväčšie vzrušenie dnešného safari ešte len príde.
K napájadlu dôstojne prichádza antilopa kudu. Práve z takej sme tuším vo Swakopmunde mali náš steak. Keď vidím toto ušľachtilé zviera na vlastné oči z bezprostrednej blízkosti, je mi dosť smutno. Prisahám, že v tomto momente by som radšej jedol len suché zemiaky ako steak z antilopy. O chvíľu zostavu smädných dopĺňa rodinka prasiatok bradavičnatých. Lepšie miesto sme si v tejto popoludňajšej páľave na sledovanie zvierat ani nemohli vybrať. Predstavenie vrcholí príchodom žirafy. Nenáhlivo pristúpi k vode, poobzerá sa na všetky strany a potom široko rozkročí predné nohy, aby mohla svoj dlhý krk skloniť až k hladine a napiť sa. V krku musí mať „namontované“ dobré čerpadlo, ktoré dokáže vytlačiť vodu hore vysokánskym krkom až do jej brucha. Žirafa potom, ako sa napila, pokojným krokom odchádza do priľahlého buša.
Pred záverom safari zamierime do jednej z bočných ciest a prichádzame k trávnatej stepi. Zrazu niekto zazrie na voľnom priestranstve dva nosorožce. Za nami je ďalší náš mikrobus. Peťo vypína motor, aby nosorožcov nerušil. Chvíľu stoja, ako by poskytovali fototermín, keď odrazu naznačili pohyb. To už Peťo naštartoval motor a nosorožce sa dali do pohybu. My ale z dôvodu, že je za nami ďalší mikrobus veľmi nemáme kam cúvať. Našťastie si to dosť svižným krokom namierili cez cestu do náprotivného buša. Priznám sa, že tep sa mi dosť prudko zvýšil. Nie že by som mal plné gate, ale zažiť tohto člena veľkej päťky z bezprostrednej blízkosti menšej ako 15 metrov bol pre mňa a verím, že aj pre ostatných, najvzrušujúcejší zážitok z dnešného safari. Včera večer sme ich pozorovali z bezpečného „hľadiska“ nad napájadlom v lodge Halali a dnes sme boli len kúsok od nich.
Apropo, veľká päťka je pojem, ktorý patrí k africkému safari. Vidieť veľkú päťku znamená na vlastné oči vidieť leva a leoparda z ríše predátorov a nosorožca, slona a byvola kaferského z ríše bylinožravých. My sme zatiaľ „ulovili“ trojku: leva, slona a nosorožca.
Pomaly si začíname uvedomovať, že národný park musíme opustiť najneskôr o šiestej hodine podvečer. K hranici parku to máme podľa tabule ešte šesťdesiat kilometrov. Len aby sme nedostali defekt. Nakoniec hranicu národného parku prechádzame doslova „v poslednej sekunde“. Neviem, čo by bolo, keby sme to neboli stihli. Asi by to bola nejaká pokuta, ale je zbytočné sa tým teraz zaoberať. My sme termín odchodu z parku dodržali. Príjemnejšie je v duchu hodnotiť, čo sme dnes všetko videli a zažili. Fotografi si to, čo videli, môžu overiť na svojich displejoch, ale všetci si tento deň odnášame navždy v pamäti.
