Nepreniknuteľná džungľa, krokodíly, pocit, že sa zastavil čas, žiadna elektrina ani sprcha a spenené vlny najväčšej nepálskej rieky. To zažila slovenská expedícia na raftingu v Nepále.
Tajomný Nepál s úchvatnou prírodou snehobielych himalájskych vrcholkov, mystickými chrámami a ojedinelou kultúrou priťahuje návštevníkov z celého sveta. Keďže neveľký fliačik krajiny obklopujú jedny z najväčších svetových veľhôr, vďaka svojej hermetickej uzatvorenosti a neprístupnosti v minulých storočiach unikol zraku a hrabivým rukám kolonizátorov. Stáročia si žil svojím vlastným tempom.
Zvyšok sveta sa pustil do jeho poriadneho objavovania až začiatkom minulého storočia, keď doň začali prúdiť rôzni dobrodruhovia v túžbe pokoriť vrcholky Himalájí, deti kvetov a spirituálni pátrači vo vidine nájdenia zeme zasľúbenej, mystickej Shambaly.
Nepál je dnes vďaka ideálnym prírodným podmienkam obľúbenou destináciou najmä pre milovníkov trekingu a turistiky, ale aj paraglidingu, raftingu či kajakingu. No zatiaľ čo trekeri sa musia zmieriť s tým, že horské okruhy a trasy, po ktorých sa pustia, z väčšej časti už nie sú nedotknuté a podpísala sa pod ne všade sa tlačiaca globalizácia a úsilie vybudovať spojenie medzi Čínou a Indiou vedúce cez Nepál, splavovanie tamojších riek je trochu iná šálka kávy.
Vďaka jazdeniu divokej vody sa dostanete aj do nefalšovanej divočiny, kam inak noha turistu nevkročí a môžete byť svedkom autentického života miestnych obyvateľov. Tak ako nedávna expedícia, ktorú organizovala slovenská Cestovná kancelária RAFTOvanie, www.raftovanie.sk. Do tejto krásnej, no veľmi chudobnej krajiny sa vybrali za divokou vodou už po druhý raz.
Na rieke Karnali
Skupina pozostávajúca z inštruktorov raftingu, kajakingu a vodákov zo Slovenska aj Čiech do Nepálu pricestovala na prelome februára a marca, kedy v krajine zavládne jar. „Keďže v tomto období sa topí sneh, hladina riek sa zvyšuje, preto sme mali na splavovanie divokej vody ideálne podmienky,“ hovorí jeden z účastníkov expedície, inštruktor raftingu Mirec Sukaný. „Naším cieľom bolo počas siedmich dní splaviť 180-kilometrový úsek rieky Karnali, najväčšej nepálskej rieky s celkovou dĺžkou 507 kilometrov.
Čakali nás pereje s obtiažnosťou od WW1 až do WW4+.“ Len pre zaujímavosť, Karnali vyviera v ľadovcoch Mapchachungo na južných svahoch tibetských Himalájí, tečie cez Nepál a v Indii sa spája s riekou Sarda. „Je to skutočne „veľká voda“.
Pre porovnanie: voda v Čunovskom kanáli na rieke Dunaj má objemovo cca 10 metrov kubických vody, Karnali približne 200 až 250 metrov kubických. Prvé tri-štyri dni sme jazdili obtiažnejšie úseky. Náročnosť je meraná stupnicou obtiažnosti divokej vody od WW1 do WW 5, pričom 5 je najviac a označuje už naozaj náročné podmienky.
Podmienky na Karnali boli v prvých dňoch 3WW, 4WW až 4+, to znamená náročnejší terén a vyššia hladina.
Potom sa však pred nami otvorili kaňon, rieka sa zmiernila a terén sa zmenil na menej náročný s obtiažnosťou WW2-WW3,“ hovorí Mirec. Cieľ ich sedemdňového splavu panenskou džungľou ležal neďaleko národného parku Bardyia park, v ktorom výprava začala druhú, relaxačno-spoznávaciu časť návštevy prírodného a kultúrneho skvostu v srdci Himalájí menom Nepál.
Elektrina? Nie, táborák!
Už samotná preprava autobusom na východiskové miesto do džungle, kde sa začal splav divokej vody, mala podľa Mirca Sukaného patričnú príchuť adrenalínu. „Približne šesťsto kilometrový úsek sme prechádzali pätnásť hodín. A to sme mali rýchleho šoféra, ktorý všetkých predbiehal,“ podotýka Mirec.
V Nepále však nečakajte cesty, na aké ste zvyknutí z domova a diaľnice už vôbec nie.
Ako hovorí Mirec Sukaný, cesta v nadmorskej výške vyše 2000 metrov, často prašná alebo plná výmoľov, bola neraz široká len dva metre a pod ňou zívala roklina.„Šoféra autobusu však táto skutočnosť vôbec nevyvádzala z miery a veselo vyberal zákruty ako na pretekoch,“ spomína Mirec na jeden z najsilnejších zážitkov celej návštevy v Nepále.
Keď ich napokon autobus bez ujmy šťastne dopravil na štartovacie miesto, všetkým členom výpravy sa uľavilo.
Ocitli sa v nepreniknuteľnej džungli – až na rybárske osady tu nebola žiadna civilizácia, hotely, reštaurácie či mestá. Nič. Nemali žiaden telefónny signál a už tobôž nie internet. Elektrina? Tečúca voda z vodovodného kohútika? Zabudnite! „Sedem dní sme putovali v lodiach dole divokou, nevyspytateľnou riekou, cez panenskú krajinu bez akýchkoľvek výdobytkov modernej civilizácie. Museli sme sa spoľahnúť len jeden na druhého.
Všetky veci, vrátane jedla, varičov, lekárničiek a stanov na spanie sme mali so sebou.
Viezli sme ich v rafte, priviazané zvonku o bok lode v nepremokavých vakoch a v špeciálnom zásobovacom kajaku. Naša expedícia pozostávala z raftu, safety kajaku a sprievodného, zásobovacieho raftu. Mali sme väčšie lode, než na akých sa jazdí na európskych riekach, expedičné. Nalodili sme sa na vodu spolu s batožinou, celý deň sme jazdili vodu, popoludní, po štyroch-piatich hodinách, sme si vyhliadli vhodné miesto. Vylodili sme sa, utáborili.
Postavili sme stany, prezliekli sa do suchého oblečenia, založili táborák z dreva naplaveného na brehoch rieky, uvarili večeru. Ráno, okolo 7-8 hodiny, sme pripravili raňajky, zasa všetko zbalili do raftu a pokračovali ďalej,“ opisuje Mirec expedičný režim.
Počas siedmich dní v džungli jedli zásoby, ktoré si priviezli z civilizácie, ale neraz aj skromné jedlo, ktoré im ponúkli domorodí obyvatelia, žijúci pri brehoch rieky. „Na expedícii sme si pripravovali kvázi európske jedlo ako sú párky, jogurty s müsli a dokonca aj vajíčka.
V osadách nám ponúkali základnú stravu, ryžu, tradičný nepálsky dál bhát zo strukovín a jačí čaj, ktoré nám po čase už liezli ušami. Na jednom mieste v džungli pre nás dokonca domáci zabil kohúta a prichystal hostinu. Často sa stávalo, že nám miestni rybári predali svoje čerstvé úlovky,“ opisuje Mirec gastronomickú stránku dobrodružstva.
Ako kakao
Mirec si jazdenie divokej vody rieky Karnali s úsmevom pochvaľuje. Hoci prežili zopár „krušnejších“ okamihov, celkovo sa im po rieke raftovalo a kajakovalo na jednotku. „Počas prvých dní, keď sme splavovali ťažšiu vodu, nás chytil hustý lejak. Pršalo celú noc, hladina rieky rapídne stúp la a celá zhnedla.
Vyzerala ako kakao, nič nebolo vidieť. Príliš sme však nemohli špekulovať. To sa v džungli nedá,“ spomína. Pri niektorých ťažkých úsekoch museli párkrát zastaviť, obzrieť si koryto a určiť, ktorou trasou by bolo najlepšie a najbezpečnejšie sa pustiť. „Každý musel vedieť, kam ideme, čo ideme, kam sa nesmieme dostať a kadiaľ, naopak, musíme ísť.
Určili sme si presne: tu pôjdeme zľava, tam zprava, tento kameň obídeme z tohto smeru. Potom, čo sme sa dohodli, nasadli sme naspäť do lodí, každému stúpol z nadchádzajúcej situácie adrenalín a išli sme. Muselo sa postupovať tak, ako sme si určili. V takýchto okamihoch si človek nemôže dovoliť luxus špekulovať a vymýšľať, že treba ísť iným smerom. Raz sme sa dohodli, muselo sa to dodržať. A buď trasu prejdeme, alebo nie. Našťastie sme však aj náročnejšie úseky prešli bez problémov,“ hovorí s úsmevom.
Stopy tigra
Vďaka tomu, že skupinka splavovala rieku, dostala sa aj do končín, kam by inak noha bieleho turistu asi sotva vkročila. „Mnoho dediniek a osád v džungli je absolútne izolovaných, nevedú tam žiadne cesty a najbližšie väčšie mesto je niekedy vzdialené aj dva dni chôdze. Miestni obyvatelia sú úzko spätí s prírodou a žijú z minima.V Nepále panuje veľká chudoba, ľudia majú často iba to, čo si sami vypestujú a ulovia.Žiadne moderné technológie,“ opisuje Mirec Sukaný podmienky, aké v odľahlých končinách videli.
Ich expedícia bola však bohatá nielen na kultúrne rozdiely, ale aj na zážitky z fauny a fl óry.„Videli sme veľmi veľa druhov vtáctva, neodmysliteľné opice, krokodíle či nosorožca. Po splave sme sa vydali do spomínaného národného parku Bardyia, kde sme sa vozili na slonoch.Dokonca sa vraj v našej blízkosti pohyboval tiger. Naživo sme ho síce nevideli, no domáci nám jedno ráno oznámili, že sa zjavil. Najprv sme si mysleli, že je to len nejaký marketingový ťah, ale keď sme zbadali čerstvo roztrhaného vodného byvola, ktorý mal z tela vytrhnutý kus mäsa, humor nás prešiel,“ spomína s úsmevom Mirec.
Dáte sa nahovoriť?
Podobná expedícia, akú Mirec zažil nedávno v Nepále, je podľa jeho slov vhodná pre každého, kto vie plávať a nesedí v rafte po prvý raz v živote. „Mali by ste už predtým absolvovať podobnú skúsenosť na niektorej z európskych riek. Ľudí, ktorí s nami chodia na takéto výpravy či už do Nepálu alebo do Afriky či na Nový Zéland, školíme a vidíme, či sa vody boja, alebo nie a na čo stačia.“ Nemenej dôležité je aj to, aby ste boli pripravení, že hoci takáto expedícia znie ako vzrušujúce dobrodružstvo, džungľa naozaj nie je päťhviezdičkový hotel.
Musíte si uvedomiť a počítať s tým, že nebudete mať toaletu, sprchu, elektrinu, a nieto ešte internet, sociálne siete a podobne.
Ste odkázaní len na ostatných a treba s nimi držať. Množstvo vecí sa neraz rieši za pochodu.
Výsledný zážitok však rozhodne stojí za to. A kedy sa chystá najbližšia podobná výprava? „Plánujeme sa znovu vybrať do Nepálu, tentokrát však na inú rieku. Technicky to bude odlišná voda, pričom prístup k nej je tri dni pešo. To znamená, že tri dni budeme putovať aj s celým výstrojom k rieke, bude to ešte divokejšie a nedotknutejšie,“ naznačuje Mirec s úsmevom najbližšie plány.
