S inštruktorom raftingu a kajakingu Miroslavom Sukaným o obľúbených vodných športoch s dobrodružnou príchuťou adrenalínu.
Jeden z našich reprezentantov v raftingu, dvadsaťdeväťročný Mirec Sukaný, je ukážkou toho, čo sa stane, keď sa spočiatku nevinná „chalanská” záľuba pretaví do celoživotnej vášne. Vodu začal krotiť pred pätnástimi rokmi v umelo vybudovanom kanáli v Čunove, kde žije.
O rok neskôr než jeho starší brat. V tom čase bol rafting na Slovensku ešte pomerne neznámym športom. „Ľudia o ňom skoro nič nevedeli. Vypytovali sa ma, aký výstroj na tento šport potrebujem a či je naozaj nutná aj helma,” spomína. Mirec sa postupne začal venovať raftingu nielen vo voľnom čase, ale ako profesionálny športovec a súčasť slovenskej reprezentácie vo svete. Časom sa vášeň pre adrenalín a vodu pretavila do povolania inštruktora raftingu a neskôr aj kajakigu na plný úväzok.
Spolu s ďalšími športovcami založil najväčšiu slovenskú vodácku cestovnú kanceláriu www.raftovanie.sk, ktorá sa zameriava na rafting, splavy, expedície a kajaking. „Voda ako prírodný živel ma ohromila. Nikdy ju neskrotíte, vždy vás dokáže prekvapiť.
Preto sa adrenalínovým vodným športom venujem dodnes. Neustále sa možno vyvíjať a zlepšovať. Hoci jazdím pätnásť rokov, pripadá mi to stále málo, hovorí s úsmevom.
Cestovanie k tomu patrí
Mirec priznáva, že aj u neho, tak ako pri mnohých iných povolaniach a činnostiach, sa prejavuje niečo také ako profesionálna deformácia. „Zatiaľ čo druhí ľudia chodia v lete k jazerám či k moru, kde plávajú alebo sa opaľujú, mňa sa to netýka. Aj v mojom prípade k letu patrí voda, ale divoká.” Nevyhľadáva ani klasické dovolenky.
Ak niekam cestuje, tak za divokou vodou. „Pre mňa dovolenka neznamená typický relax, kedy sa opaľujem a leňoším. Vyzerá skôrtakto: Prídeme na „miesto činu”, rozbalíme raftové člny alebo kajaky a jazdíme vodu,” hovorí s úsmevom.
Podľa jeho názoru však cestovanie k vodným športom neodmysliteľne patrí. „Na divokej vode v čunovskom umelom kanáli sme prakticky vyrastali. Jazdievame ho roky. Okrem neho sa na Slovensku nachádza už len jeden ďalší umelý kanál v Liptovskom Mikuláši a jediná prírodná rieka, Belá, ktorá tečie v Tatrách jeden mesiac v roku, keď silno naprší alebo sa roztopí sneh.
Keď chceme športovať v nových podmienkach a neopozeranom prostredí, musíme za riekami vycestovať.” Najbližšie rieky, vhodné na raftovanie, sa nachádzajú v Rakúsku – rieka Salza a v Slovinsku – rieka Soča. „Po niekoľkonásobnej návšteve nás to však ťahalo ešte ďalej. Preto sme začali v rámci našej výcvikovej školy organizovať expedície po celom svete. V lete brázdime európske vody a v zime, kedy sú zatvorené rieky, sa vyberieme niekam do tepla, či už do Afriky alebo na Nový Zéland, odkiaľ sme sa nedávno vrátili,” hovorí Mirec.
V čase uzávierky tohto čísla magazínu bude Mirec s ďalšími športovcami smerovať do exotického Nepálu. „Chystáme sa na rieku Karnali do džungle v západnej časti Nepálu, v blízkosti mesta Pokhara.
Viac ako týždeň strávime v pralese, mimo civilizácie,” stručne opisuje chystanú expedíciu. Medzi Mircove riečne srdcovky okrem spomínanej slovinskej rieky Soča patria aj rieky na Balkáne, najmä v Bosne a Hercegovine. „V tejto krajine sú úchvatné prírodné krásy: priezračná voda,vodopády, kaňony. Zo vzdialenejších destinácií som si obľúbil Nový Zéland. Odjakživa bola mojím snom Austrália, no po návšteve Zélandu sa mi už do Austrálie príliš nechcelo. Namiesto toho som sa opakovane vrátil na tento krásny ostrov,” hovorí Mirec a načrtáva, že v blízkej budúcnosti zvažujú kajaking v americkom Colorade.
Rozličné úrovne
Hoci rafting je celoživotný šport a voda nevyspytateľný živel, podľa Mirca Sukaného sa mu môže venovať – alebo ho aspoň minimálne vyskúšať – každý. Záleží totiž na obtiažnosti divokej vody, v ktorej raftujete. „Náročnosť vodného terénu sa pohybuje v škále od WW1 po WW5. WW1 je najmiernejšia voda, takzvaná rovná či splavová. WW2 je mierne tečúca voda, sem-tam vlnky. Od stupňa WW3 začína divoká voda, väčšie vlny a väčšie valce, v teréne WW4 sa vyskytujú veľké vlny, „karfioly” a WW5 je už veľká, divoká voda, ktorá sa nachádza napríklad v Zambezi. Existuje aj úroveň WW6, ale to je už voda nezjazdná pre raftové člny.
Jazdieva sa len na kajakoch. WW6 sa označuje terén s vodopádmi, úzkymi kaňonmi, kam sa raftový čln nedostane,” vysvetľuje Mirec. „V čunovskom kanáli je divoká voda úrovne WW3. Je to ideálna voda aj pre laickú verejnosť, pretože špliecha, raftovanie je zábavné, ľudia musia síce zaberať pádlami, aby člnom hýbali, ale zároveň je tá voda dostatočne bezpečná na to, aby čln vedel v prípade potreby inštruktor odkormidlovať aj sám,” hovorí skúsený inštruktor.
Neznamená to však, že ak sa vyberiete raftovať, budete po celý čas len sedieť v člne a nič nerobiť. Naopak.
Vždy pred vstupom do raftového člnu absolvujete kompletnú inštruktáž, kde vás poučia, ako sa drží pádlo, ako plávať v prípade prevrátenia člna, vštepia vám povely a zásady bezpečnosti. Potom dostanete kompletný výstroj a pádlo a ide sa na vodu, kde prebehne niečo ako „tréning na nečisto” na pokojnej vode, aby sa celá posádka – pozostávajúca zo šiestich ľudí + inštruktora – zladila. Rafting je totiž na výsosť tímový šport a striktní individualisti si tu na svoje priveľmi neprídu. Mirec si však spomína aj na nejeden úsmevný prípad. „Do člna nastúpila slečna otázkou: Ja mám pádlovať? A zaklincovala ju ďalšou: To bude na mňa, akože, špliechať voda a zamokrí ma?” smeje sa.
Odvaha, fyzička, schopnosť plávať
Ak sa chce človek venovať raftingu, musí mať určitú dávku odvahy a rátať aj s nebezpečnejšími situáciami, ktoré sa môžu prihodiť. Napríklad sa môže udrieť o spadnutý strom, alebo sa prevráti čln. „Stala sa mi už aj situácia, kedy som sa ocitol pod hladinou, rovno pod gumeným člnom a nevedel som sa najprv spod neho dostať.
Nič nebezpečné sa nemusí nevyhnutne prihodiť, ale môže.
Treba počítať so všetkými možnosťami.” Mircove skúsenosti sú však také, že nie každý, kto sa posadí do člna a chopí pádla, si naozaj uvedomuje, že sa púšťa do adrenalínového športu a nie do detskej zábavky. „Neraz si ľudia myslia, že keď sa v rafte nachádza inštruktor, nič sa im nestane a plnú zodpovednosť presúvajú na neho. Hoci robíme všetko pre to, aby boli jazdy pre ľudí čo najbezpečnejšie, predsa len, je to rafting. Voda je živel. Môže prísť k nárazu a jeden-dvaja ľudia môžu vypadnúť z raftu. Loď sa môže prevrátiť. Raftové člny sa prevracajú aj s profesionálnou posádkou na Majstrovstvách sveta. Tak to, skrátka, je,” konštatuje.
Okrem odvahy je nutné mať aspoň akú-takú fyzickú kondičku. Mali by ste niečo vydržať.
Neraz sa raftuje aj dvadsať kilometrov dlhý úsek a v tom prípade musíte vydržať byť štyri hodiny neustále v pohybe, hovorí Mirec. A tá najdôležitejšia podmienka: mali by ste vedieť plávať. Paradoxne sa však Mircovi nestalo len raz, že ľudia, ktorí sa posadili do raftu, plávať vôbec nevedeli.
A pritom sa vychytili raftovať na divokej vode! „Štartovali sme na vodu, keď ktosi prehodil: Inak, ja neviem plávať.
Keď to človek inštruktorovi oznámi na začiatku, ešte sa s tým dá niečo robiť.
Minimálne viem, koho ratovať ako prvého, ak sa loď prevráti. Horšie je, keď sa s tým človek neprizná vôbec. Raz sme na čunovskom kanáli robili tretí okruh a pri nastupovaní do člna, na rovnej hladine, som úmyselne prevrátil s ľuďmi čln, aby si zažili, aké to je. A vtedy jedna zo žien, ktorá sa ocitla po pás vo vode, chytila paniku a začala okolo seba čľapkať rukami.
Pýtam sa jej: Čo robíš? Veď sa postav! A vtedy z nej vyliezlo, že nevie plávať. Je síce pravda, že každý nastupuje do člna na vlastnú zodpovednosť, ale my, inštruktori, sme tam od toho, aby sa jazda ukorigovala a bola čo možno najbezpečnejšia. Preto také veci treba povedať,” upozorňuje Mirec. Zažil aj oveľa bizarnejšiu príhodu. „Na raftovom zájazde v Slovinsku počas inštruktáže na súši sme zistili, že máme medzi sebou partiu štyroch hluchonemých.
Nepočuli absolútne nič, dokázali len odčítať z pier. Pri raftingu pritom inštruktor sedí vzadu a hlasom naviguje ľudí, ktorí pádlujú.
Títo štyria teda nemali ako počúvať povely, keďže otáčať sa v člne nemohli. Po prvotnom „nemilom prekvapení” sme sa s ďalšími inštruktormi dohodli, že ich v člnoch prestriedame s počujúcimi. Nariadili sme im, aby opakovali tie úkony, ktoré robí človek sediaci pred nimi. A musím povedať, že keď sme vyrazili na vodu, ani som netušil, že mám na lodi nepočujúcich. Išlo im to lepšie ako počujúcim,” spomína s úsmevom.
Nežnejšie polovičky vedú
Hoci by sa niekto mohol domnievať, že k raftingu skôr inklinuje silnejšie pohlavie, Mirec tvrdí, že je to 50 na 50. Dokonca vzápätí prekvapuje vyhlásením, že ženy sú neraz lepšou posádkou ako muži. „Viac počúvajú inštrukcie. Sú disciplinovanejšie. Nehrajú sa na majstrov sveta ako poniektorí muži, nerešpektujúci povely inštruktora a jeho autoritu. V rámci rôznych raftingových tímbildingov ženské tímy často vyhrávajú nad mužskými. Nejde o to, že muži majú väčšiu silu.
Dôležitejší je tímový duch. Rafting je tímový šport, preto by sa šesťčlenná posádka v člne mala správať a konať ako jeden človek. Nech by boli akokoľvek silní a fyzicky zdatní, ak nebudú pádlovať ako jeden, v spoločnom tempe, ich čln sa nebude hýbať tak, ako má. Musia držať spolu,” hovorí Mirec.
Kajaking
Mirec sa nevenuje len raftingu, ale nejaký ten piatok už aj kajakingu, ďalšiemu vodnému adrenalínovému športu, ktorý sa pomaličky dostáva čoraz viac do popredia. „Ľudia najprv vyskúšajú rafting, oťukajú sa v gumenej lodi a až potom presedlajú na kajaking,” opisuje bežnú prax. „Raftový čln je vysoko nad vodou a keď do niečoho narazí, nič sa nedeje. Okrem toho sa v ňom nachádza viac ľudí. V kajaku ste sami za seba. Nemáte tam žiadneho inštruktora, všetko riadite sami.
Okrem toho, kajak sa nachádza priamo na vode, je vratkejší. Mnohí ľudia, ktorí sa už zabehli v raftingu, sa však vrhli na kajakovanie a pochvaľujú si. Dokonca chodia do našej školy kajakingu, kde sa učia ako správne sedieť v lodi, ako vyvažovať, ako pádlovať dopredu, dozadu, do boku či robiť eskimáka, čo je obrat na otočenie lode, keď sa prevrátite.” Podľa Mirca je kajakovanie rôznorodejšie, pretože pri tomto športe neexistuje žiaden strop. „Môžete jazdiť po pokojnej vode, cez kaňony, ako pokročilejší robiť rozličné otočky, piruety, slalom, ba dokonca skákať z vodopádov. Samozrejme, nie zo dňa na deň, chce to roky tvrdého tréningu a aj istú porciu talentu,” uzatvára.
